Intrigy, bezohľadnosť, klamstvá – to sú nástroje Jezabelinej sily. Boží ľud ju považoval za čarodejnicu. Akou matkou by mohol byť niekto taký?
Jezabel je uvedená v Kráľovských knihách Starého zákona ako pohanská démonická kráľovná. Stala sa manželkou Achaba (873 – 853), syna kráľa Omriho, keď vládol nad Izraelom. Mala výrazný vplyv na šírenie pohanstva medzi svojimi poddanými a odovzdávala uctievanie modly svojmu manželovi – čítame, že Achab.. „Nestačilo mu, že kráčal v hriechoch Nabatovho syna Jeroboama, ale vzal si za manželku Jezabel, dcéru sidonského kráľa Etbála. Potom šiel a slúžil Bálovi a klaňal sa mu.“ (1 Kráľov 16,31).
Pravdepodobne manželstvo Achaba a Jezabel bolo politickou stratégiou. V biblických správach nie je zmienka o ich blízkom vzťahu. Mali moc a Jezábel nemala v úmysle byť iba ozdobou pre kráľa. Chcela mať skutočný vplyv na kráľovstvo. Jej žezlo však bolo kontaminované krvou. Krvou Božích prorokov. „a keď Jezabel zabíjala Pánových prorokov, vzal Abdiáš sto prorokov a po päťdesiat ich schovával v jaskyni a zásoboval ich chlebom a vodou.“ (porov. 1 Kráľov 18,4).
Hlava a krk
Často možno nájsť trochu kontroverzný názor, že manžel je hlavou domu a žena je krkom, ktorý ju obracia. Jezabel bola mimoriadne vplyvná žena. Krk, ktorý obracia Achabovu hlavu do všetkých strán. Do všetkých nesprávnych strán.
Skutočne neexistoval nikto ako Achab, ktorý by sa tak zapredal, aby urobil to, čo je zlé v očiach Pána. Viedla ho k tomu Jezabel. Pri slúžení modlám konal veľmi hanebne; presne tak, ako to urobili Amorejčania.. „Lenže naozaj nebolo nikoho, kto by sa bol zapredal ako Achab robiť, čo sa Pánovi nepáči, lebo ho na to navádzala jeho žena Jezabel. Konal veľmi ohavne, keď chodil za modlami celkom tak, ako robili Amorejčania, ktorých Pán vyhnal spred synov Izraela.“ (1. Kráľov 21, 25 – 26)
Na pozadí kultu mužskosti a znižovania ženských rolí – najmä v tak dôležitom aspekte, ako je vodcovstvo, vyzerá Jezabel úžasne. Dokonca sa zdá, akoby mala v krajine viac vplyvu ako jej manžel. V tejto súvislosti je možné spochybniť a položiť si slová „naozaj nebolo nikoho“ – či to bolo skutočne tak?