Po nežnej revolúcii, keď som sa vrátil zo základnej vojenskej služby, som začal vedome hľadať Boha. On ma pritom „našiel“ už skôr, čo som pociťoval aj počas tých dvoch strastiplných rokov vojenčiny v cudzej krajine.
Po roku 1989 začali znova fungovať tzv. „laické rády“, a ja som sa rozhodol zaradiť sa k františkánom. Prvýkrát som sa v tomto spoločenstve stretol s modlitbami, čítaním Biblie a s rozhovormi o duchovnom živote. Chodili tam zväčšia dôchodcovia, ale už tu som zažil ľudí ktorý mali niečo, čo som ja vtedy nevedel zadefinovať, ale veľmi ma to priťahovalo. Teraz už viem, že to bola živá viera a Kristova láska.
Po nejakom čase som dostal ponuku ísť robiť do sveta biznisu, a stal som sa obchodníkom. Tá robota ma bavila a navyše sa v nej dalo aj slušne zarobiť.
Časom ma začala ovládať moc peňazí a túžba po bohatstve a uznaní. Vďaka týmto túžbam začali do môjho života vstupovať kompromisy vo vzťahu k Bohu, k vlastnému svedomiu a voči viere. Jedného dňa som si uvedomil, že sedím na dvoch stoličkách a že mám dvoch pánov, ktorí sa vzájomne nemajú radi.
Boh ma usvedčil aj skrze kamarátov, ktorí sa ma pýtali, načo chodím do kresťanského spoločenstva, keď to aj tak nežijem. Hovorili, že aj tak mi to nepomôže a že som pokrytec.
Zvolil som si jednoduchšiu a pohodlnejšiu cestu: prestal som tam chodiť a začal som umlčovať svoje svedomie. Nakoniec sa v spoločenstve skladali „sľuby“ a s takým spôsobom života, ako som žil, som tak či tak nedokázal pred Bohom a spolubratmi prisahať „chudobu a čistotu“.
Po dlhšom čase som začal mať duchovný smäd a vedel som, že so svojím neusporiadaním životom, a najmä s neochotou ho usporiadať, nemôžem prísť k Bohu. A tak som začal hľadať iný zdroj na uhasenie tohto smädu vo forme rôznych ezoterických a okultných náuk.