Nedostatok lásky, či neláska tohto sveta a zlá interpretácia udalostí života spôsobili, že sme boli vo väzení vlastných vnútorných zranení.
Často sme nepríjemne prekvapení našimi neprimeranými reakciami v istých životných situáciách a divíme sa odkiaľ sa to v nás vzalo. Sme zviazaní hnevom, nenávisťou, neopodstatneným strachom napríklad z autorít, neschopnosťou prijať kritiku, obavou z neprijatia, kritickými výhradami ku všetkému a každému, nedostatkom úcty k sebe samému, posudzovaním, súdením a mnohými ďalšími vlastnosťami, ktoré nám brania prežívať lásku a prijať pokoj do srdca, ktorý nám Boh ponúka. Veľakrát sme sa mohli presvedčiť, že nemáme na to, aby sme sa z tohto väzenia dostali vlastnými silami. Je tu však niekto, kto má moc nás odtiaľ dostať. Ten, ktorý: „vskutku niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil … a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4 – 5), ten, ktorý zomrel na kríži za nás aj preto, aby sme znovu nadobudli stratenú slobodu – Ježiš Kristus. On môže vstúpiť do väzenia našich problémov, pokiaľ mu otvoríme dvere, pretože kľúče od zámku držíme v ruke my sami. Tie kľúče sa volajú „odpustenie“ a „pokánie“.
Na prvý pohľad sa zdá byť nelogické robiť pokánie a odpustiť niekomu, ktorý nám svojou necitlivosťou, či zlobou, zbabral život. Skôr by sme očakávali, že on by sa mal kajať, prísť za nami a poprosiť o odpustenie. Boh samozrejme túži, aby to urobil a začal žiť život lásky, ale nútiť ho k tomu nebude. Ak však chceme oslobodenie od našich problémov teraz, musíme prísť s iniciatívou my.
Prečo je potrebné odpustiť? Veď podľa „našej spravodlivosti“ by sme mali mať právo neodpustiť, ba dokonca sa odplatiť za zlo: „Nezľutuješ sa nad ním, ale: život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku a nohu za nohu!“ (Dt 19, 21). Ak však pozorne čítame evanjeliá, zistíme, že Ježiš vyučoval o potrebe odpustenia tak často, až sa ho Peter opýtal: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18, 21). Potreba odpustenia sa dokonca dostala aj do modlitby, keď učeníci žiadali Ježiša, aby ich naučil správne sa modliť: A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom (Mt 6, 12). Ale stále zostala nezodpovedaná otázka, prečo je odpustenie také dôležité. Aby sme to pochopili musíme spoznať, ako veľmi sme sa my previnili voči Bohu! Náš hriech nelásky je taká veľká urážka Božej lásky, že mohol byť odčinený jedine krvou a dobrovoľnou, zástupnou smrťou nevinného a nekonečne milujúceho človeka. Túto podmienku mohol splniť len Boží Syn, Ježiš Kristus – nevinný, ktorý zaplatil za našu vinu. A práve kríž, nástroj Jeho nesmierne bolestivej smrti, najjasnejšie ukazuje na obludnosť našich hriechov, ale aj na inú dôležitú skutočnosť, a to, že Boh nám tu obrovskú urážku voči Nemu odpustil! Ak Boh odpustil nám, nemali by sme to isté urobiť tým, ktorí nám ublížili? „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18, 33). Odpustiť máme preto že:
Boh odpustil nám; máme brvno v očiach ktoré nám bráni vidieť náš hriech voči Bohu a chceme odstraňovať triesku nelásky voči nám (Mt 7, 3),
ten kto nás zranil je Božie stvorenie, Boh ho miluje amá sním tak isto ako snami plán,
Boh chce, aby sme odpustili; neodpustenie je neposlušnosť voči Bohu,
dovoľujeme Bohu pracovať stým, kto nás zranil (nedržíme ho vo väzení svojho neodpustenia).
