Kategória: Jezabel, falošné náuky

Základná stratégia nepriateľa je priviesť nás k tomu, aby sme sa sústredili na zlo. A zároveň sa odvrátili od Pánovej slávy a od kríža.

Spracované podľa publikácie:

Přemožení náboženského ducha
Rick Joyner

Jeho taktika má podobu náboženského ducha – zlého ducha, ktorý je atrapou skutočnej lásky k Bohu a skutočnému uctievaniu. Tento duch cirkev poškodil oveľa viac ako New Age a všetky ďalšie kulty dohromady.
Náboženský duch je démon ktorý sa snaží nahradiť Božiu moc v našich životoch náboženskou aktivitou. Jeho hlavným cieľom je dosiahnuť to, aby kresťania mali „vonkajšiu formu zbožnosti, ale ich moc im bola cudzia“. Náboženský duch funguje ako kvas v ceste. Nepridáva chlebu ani hmotu ani nutričnú hodnotu – len ho nafukuje. Podobne je to s vedľajším produktom náboženského ducha. Nerozmnožuje život alebo moc cirkvi, len sýti pýchu človeka. Práve pýcha spôsobila jeho prvotný pád a takmer všetky ostatné pády.
Náboženský duch nám bráni počuť Boží hlas. Vedie nás totižto k tomu, aby sme predpokladali, že už Božiu mienku poznáme – vieme, čo Boh hovorí a čo mu spôsobuje radosť. Tento klamný pocit je dôsledkom presvedčenia, že Boh je rovnaký ako my.
S týmto nepriateľom sa do istej miery stretáva každý z nás. Základným rysom farizejov predsa bolo to, že sa sústredili na chyby druhých, ale voči vlastným chybám boli slepí. Je kľúčové, aby sme sa oslobodili od tohto zničujúceho klamu a už do neho neupadali znova. Inak nebudeme schopní uctievať Hospodina v Duchu a v pravde.
Tomuto boju sa nikto nevyhne. Otázkou zostáva len to, na akej strane budeme bojovať.
V knihe Přemožení náboženského ducha nachádzame zoznam varovných znamení prítomnosti náboženského ducha a tiež kroky, ktoré môžeme podniknúť, aby sme sa týchto postojov zbavili. Kľúčom a cieľom je dôverný vzťah s Bohom, ktorý sa prejavuje láskou k nemu a k blížnemu.

Prirodzenosť náboženského ducha

Náboženský duch je démon, ktorý sa snaží nahradiť náboženskou aktivitou moc Ducha Svätého v živote veriaceho. Jeho primárnym cieľom je mať cirkev, ktorá sa „drží formy zbožnosti, ale zapiera jej moc“ (2Tim 3:5). Apoštol Pavol toto svoje nabádanie zakončil: „vyhýbajte sa takýmto ľuďom!“ Tento náboženský duch je tým „kvasom farizejov a sadukajov“ (Mt 16:6), pred ktorým Pán varoval svojich učeníkov.
Keď Pán používal metafory, tak to bolo kvôli tomu, že charakterizovali predmet lekcie. Náboženský duch funguje ako kvas v chlebe. Nedáva mu žiaden obsah (význam) alebo výživnú hodnotu, ale ho len nafúkne. Takýto je výsledok náboženského ducha. Nedá život a moc cirkvi. Kŕmi človeka samotnou pýchou, ktorá spôsobila prvý pád a takmer každý pád odvtedy. Satan, zdá sa, že rozumie lepšie ako cirkev tomu, že „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ (Jak 4:6). On veľmi dobre vie, že Boh nebude potvrdzovať žiadnu prácu, ktorá by mohla byť nafúknutá pýchou a že Boh Sám ju bude dokonca odmietať. Preto satanova stratégia je učiniť nás pyšnými, dokonca pyšnými aj z dobrých vecí, ako napríklad: koľko si čítame Bibliu, koľko svedčíme alebo kŕmime chudobných. On vie veľmi dobre, že ak aj robíme Božiu vôľu v pýche, tak bude brzdiaca a môže pracovať aj smerom k nášmu pádu.
Satan tiež vie aj to, že keď sa už dostane kvas do chleba, tak je ho takmer nemožné odstrániť. Pýcha, vo svojej najhlbšej podstate, je najťažšia pevnosť k náprave a odstráneniu. Náboženský duch nás drží od načúvania Božiemu hlasu tým, že nás povzbudzuje, aby sme nadobudli myslenie, že my už Boží názor poznáme, že vieme, čo hovorí a čo sa Mu páči. Tento zvod je výsledkom viery, že Boh je ako my. Toto spôsobuje aj racionalizáciu Písma, ktorá nám umožňuje veriť, že karhanie, nápravy, slová korekcie sú pre iných ľudí, a nie pre nás.
Ak je toto problém v tvojom živote, pravdepodobne si už začal myslieť, že ako veľmi si niekto potrebuje prečítať tento text. Nemuselo ťa napadnúť, že Boh vložil tento text do tvojich rúk, lebo ho sám potrebuješ. V skutočnosti ho všetci potrebujeme. Toto je nepriateľ, s ktorým do istého stupňa všetci zápasíme. Je to celkom nevyhnutné, aby sme boli oslobodení z tohto devastujúceho zvodu a aby sme slobodnými aj zostali. Nebudeme schopní uctievať Pána v Duchu a v Pravde, dokiaľ to neurobíme.
Do akého stupňa sme boli oslobodení z tohto mocného zvodu, bude priamo ovplyvňovať stupeň, v ktorom budeme schopní kázať skutočné evanjelium v pravej moci. Cirkevná konfrontácia s náboženským duchom bude jeden z impozantných zápasov posledných čias. Každý bude bojovať v tejto bitke. Jedinú vec, ktorú si potrebujeme presne stanoviť je, že na ktorej strane tohto boja budeme!
Nebudeme mať autoritu oslobodzovať druhých z temnoty, dokiaľ sami nebudeme v tej oblasti slobodní. Aby sme sa postavili na pevnú pôdu od tohto obrovského nepriateľa, musíme poprosiť Pána, aby zasvietil na nás svojím svetlom, aby nám ukázal ako toto aplikovať do našej osobnosti. Ako Pán neustále konfrontoval farizejov, tak je to aj príkladom, že cirkevný boj od samotného počiatku bol práve s týmto duchom. Práve ako primárna charakteristika farizejov bola ich tendencia zamerať sa na to, čo je v iných zlé, zatiaľ čo sú slepými k svojim vlastným chybám, tak aj náboženský duch sa snaží učiniť nás viac náchylných k tomu, aby sme hľadali to, čo je zlé s druhými, miesto potreby našej vlastnej nápravy.