Kategória: Duchovný boj

Chceš si vybrať pre svoj život a budúcnosť cestu smrti a nenávisti? …skôr ako sa tak rozhodneš, odporúčame prečítať nasledujúce svedectvo

V júlovom zjavení dostali tri maličké deti z Fatimy víziu pekelného ohňa a jeho existencia bola potvrdená 13. októbra veľkým verejným zázrakom. Napriek tomu sa z kazateľníc hovorí málo o pekle. Z tohto dôvodu sa nám ponúka špeciálny zásah z neba, podobne ako vo Fatime, ktorým by sa mala nevyhnutne obnoviť táto vážna doktrína a dať jej dôležité miesto v kresťanskej dogme. Je dobre si uvedomiť, že peklo, o ktorom sa tu hovorí, je peklo, ktoré má významné miesto v katolíckom učení. Ide o peklo opísané naživo Kristom, peklo videné 13. júla 1917 fatimskými deťmi vo svojej živej hrôze. Mená osôb a miest v tomto príbehu sú pozmenené kvôli jeho povahe a faktu jeho nedávneho pôvodu.

Clara a Annette, obidve slobodné katolíčky pracovali spolu na začiatku dvadsiatych rokov v istej obchodnej spoločnosti v Nemecku. Hoci nikdy neboli veľmi blízke priateľky, zdieľali zdvorilý vzájomný rešpekt, ktorý ich doviedol k výmene názorov a nakoniec k vzájomnej dôvere. Clara sa priznávala otvorene k svojej viere a cítila, že je jej povinnosťou poučiť a napomenúť Annette, keďže tá sa v náboženských záležitostiach javila ako príliš plytká alebo povrchná
Po určitom čase sa Annette vydala a opustila firmu. Písal sa rok 1937. Clara strávila jeseň toho roku na dovolenke pri jazere Garda. Asi v polovici septembra dostala list od svojej matky, v ktorom bolo napísané: „Annette … je mŕtva. Bola obeťou autonehody a včera ju pochovali vo Wald-Friedhofe.“ Clara bola vystrašená, pretože vedela, že jej priateľka nebola veľmi nábožná. Bola pripravená predstúpiť pred Boha? Náhla smrť? Čo sa jej stalo? Nasledujúci deň sa zúčastnila svätej omše, prijala sväté prijímanie a vrúcne sa modlila za svoju priateľku. Nasledujúcu noc desať minút po polnoci dostala víziu:
Clara, nemodli sa za mňa! Som v pekle. Ak ti to aj rozpoviem a budem rozprávať dlhší čas, nemysli si, že je to kvôli nášmu priateľstvu. My tu nikoho nemilujeme. Robím to pod nátlakom. V skutočnosti by som bola rada, kebyže ťa môžem vidieť v tom stave, v akom ja musím zostať naveky.

Možno ťa to rozčúli, ale my tu všetci tak zmýšľame. Naše vôle sú zatvrdené zlom – v tom, čo ty nazývaš zlo. Aj keď robíme niečo ‘dobré’, ako ja teraz, keď ti otváram oči o pekle, nie je to kvôli dobrému úmyslu. Pamätáš si ešte na naše prvé stretnutie pred štyrmi rokmi v …? Mala si vtedy 23 rokov a bola si tam už pol roka. Ja som bola začiatočníčka a dávala si mi užitočné rady. Vtedy som zvelebovala tvoju lásku k blížnemu. Smiešne! Tvoja pomoc bola len koketovaním, tu neakceptujeme žiadne dobro – u nikoho.

Pamätáš si, čo som ti povedala o svojej mladosti? Teraz som bolestne nútená vypĺňať niektoré jej trhliny. Podľa plánu mojich rodičov som nemala existovať. Bola som počatá iba nešťastím. Moje dve sestry mali 14 a 15 rokov, keď som sa narodila. Kiež by som nikdy nebola existovala! Kiež by som sa teraz mohla zabiť a ujsť z týchto múk! Žiadnej radosti sa nevyrovná ten pocit, s ktorým by som mohla opustiť svoju súčasnú existenciu. Ale musím naďalej existovať tak, ako som sa rozhodla – ako zatratený človek.

Keď otec a matka, stále mladí, opustili vidiek a šli do mesta, stratili kontakt s cirkvou a zdržiavali sa v spoločnosti bezbožných ľudí. Stretávali sa pri tanci a po roku a pol priateľstva sa ‘museli’ zosobášiť. Moja mama chodievala niekoľkokrát do roka na nedeľnú omšu. Ale nikdy ma neučila sa modliť. Namiesto toho bola naplno zaujatá každodennými starosťami o život, hoci naša situácia nebola až taká zlá. To, čo mám na mysli, je modlitba, omša, náboženské učenie, svätená voda, kostol – k tomu všetkému cítim silný odpor. To všetko nenávidím, pretože nenávidím tých, ktorí chodievajú do kostola a všeobecne každú ľudskú bytosť a všetko.

Z veľkého množstva vecí, ktoré tu prežívame, sú to hlavne muky. Každé poznanie prijaté v hodine smrti, každá spomienka na veci, ktoré sme prežili alebo sú nám známe, je pre nás ako prenikavý plameň. V každej spomienke, dobrej či zlej, vidíme cestu – milosť, ktorou sme pohŕdli alebo ju odignorovali. Ó, aké prežívam muky! Nejeme, nespíme, nechodíme. Pripútaní počujúc škrípanie zubov sa pozeráme na náš zničený život, nenávisť a utrpenie. Počuješ? Namiesto vody tu pijeme nenávisť. A hlavne nenávidíme Boha. Len s neochotou teraz hovorím, aby si ma pochopila.