Kategória: Duchovný boj

Kedysi naše babičky, kým ešte žili, využívali každú aj najmenšiu možnosť obetovať sv. omšu za niekoho zo svojich príbuzných.

Dnes sa už toľko ľudí nehrnie do sakristií zapisovať na sv. omše – aj keď na Slovensku v niektorých dedinkách je to ešte poriadna tlačenica väčšinou však kvôli babičkám, ktoré tam ešte ako tak žijú. Babičky podvedome kdesi v srdci cítili, akú veľkú cenu má sv. omša pre spásu nielen mŕtvych ale aj živých príbuzných. O čo vlastne v obetovaní sv. omše ide? Čo sa tam deje? A prečo je tak dôležité využiť každú možnosť obetovať sv. omšu na nejaký úmysel?

Predstavte si obrovskú priam nekonečne širokú rieku s mohutným tokom. Ak do tohto toku vstúpite, uvedomíte si, že vás preniká akási zmes hlbokého pokoja, sviežej radosti, oblažujúcej pokory, vznešenej múdrosti či neohrozenej odvahy. A keď sa pokúsite ponoriť a začnete celou bytosťou piť vodu z tejto rieky, cítite, ako vás postupne preniká, zaplavuje a rozpaľuje nepredstaviteľná láska k sebe, k Bohu, k druhým… Práve do takejto rieky vstupuje každý, kto sa naplno s vierou zúčastňuje sv. omše, kde z Kristovej obety prúdi takáto nepredstaviteľne mohutná rieka všetkých milostí, ktoré si len dokáže predstaviť, ktoré potrebuje pre život každá živá i mŕtva ľudská bytosť. Iba ak to chceme, ak v to veríme, sme zakaždým účastní takéhoto „vykúpania“ v Božej milosti, nasýtenia, prečistenia, ovlaženia – záležiac od toho, čo v danom momente naša duša potrebuje.
 

Na začiatku každej sv. omše sa snažíme v úkone kajúcnosti očistiť svoje duše. Takto očistení budeme dostatočne pripravení na stretnutie s nekonečne čistým, svätým, milujúcim Bohom.

Väčšinou však toto posvätné ticho svojou dĺžkou nestačí na spomenutie svojich prehrešení, tobôž na oľutovanie z hĺbok srdca. Každý totiž potrebuje rôzne dlhý čas – záleží od každého, čo sa v jeho srdci udialo od posledného stretnutia s Pánom. Nie je možné na začiatku sv. omše udeliť každému dostatočné množstvo času. Preto vás pozývam, aby sme svoju dušu očistili ešte pred sv. omšou. Ako?
Príď na sv. omšu o 5 minút skôr ako zvyčajne chodievaš. Neboj – tých 5 minút ťa nezabije ani nezničí tvoju kariéru, ani nespôsobí katastrofu, ak odídeš z domu, z práce či zo stretnutia s priateľmi o 5 minút skôr. Keď prídeš do kostola, sadni si po pokľanutí pred Pánom do ticha jeho prítomnosti. Skús ako malé dieťa – oprieť sa svojou dušou spokojne o svojho milujúceho Otca, ktorý ťa ako vždy tak aj v tej chvíli bude držať vo svojom náručí a vyrozprávaj mu všetko, čo sa prihodilo zlé a čo si „vyparatil“ tak, ako sa ku všelijakým prehreškom priznáva malý synček či dcérka svojmu ockovi, o ktorom vie, že ju aj tak miluje a aj bude vždy milovať. Nech z tvojho srdca vytryskne úprimná ľútosť ako prameň, ktorý očistí tvoje srdce slzami lásky – srdce, ktoré ublížilo, hoci často nechcelo, ktoré nedostatočne milovalo, nedostatočne dokazovalo svoju lásku skutkami a slovami lásky, svojím časom udeleným milovanému… V tichu kostola, keď v ňom ešte nie je tak veľa ľudí, nech zaznejú úprimné vzlyky tvojej lásky, nech ich môže utíšiť Otec svojím milosrdenstvom, nech môže s úsmevom osušiť slzy tvojej ľútosti chápajúci a odpúšťajúci Otec.

Dnes už tak často nevidíme v živote okolo nás, žeby niekto pred niekým kľakal. Akurát sa občas stane, že nejaký mladý romantik si pri vyznávaní lásky pred svojou milovanou pokľakne na jedno koleno.

No pokľaknúť pred šéfom svojej firmy – to sa jednoducho nerobí, nepatrí a vôbec – je to jednoducho trápne.

Jediné kľačanie, ktoré zostalo ešte zo starých čias, je práve pokľaknutie pri vstupe do kostola. Taktiež kľačanie v kostole pri modlitbe. A tak prichádzame k druhému úkonu, ktorý nasleduje po prežehnaní pri vstupe do kostola, a tým je pokľaknutie.

Pokľaknutie je úkon pokory

Pokľaknutie vyjadruje hlbokú úctu k tomu, pred ktorým si kľakám, ale aj podriadenosť, odovzdanosť a dôveru.

Vo východných gréko-katolíckych či pravoslávnych cirkvách sa oddávna začínala liturgia okiadzaním celého priestoru kostola a pokropením svätenou vodou.

Kedysi pred 2. vatikánskym koncilom bolo aj v rímskej liturgii viac kropenia svätenou vodou či okiadzania celého chrámu. Keďže kadidlo aj voda sú posvätené, tento obrad mal za úlohu predovšetkým vyčistiť chrám – vyhnať z priestoru chrámu všetkých zlých duchov, ktorí sa do chrámu dostali buď spolu s veriacimi, ktorí urobili nejaké zlo a pred vstupom do chrámu sa neočistili, nezbavili zla, ktoré urobili, alebo sa do chrámu tí zloduchovia zatúlali v snahe škodiť veriacim, odvádzať ich od právd viery, vsievať im do srdca pochybnosti. Svätená voda a posvätené kadidlo ich páli, ničí, smrdí im. Preto musia utiecť a chrám sa takto pred sv. omšou vždy vyčistil.

Po 2. vatikánskom koncile sa kropenie vodou a incenz kadidlom akosi vytratil z dennodenného používania na škodu veriacich. Ako pozostatok z kropenia veriacich na začiatku sv. omše, ktoré je teraz dovolené na sv. omšiach v nedeľu, zostala už iba malá svätenička so svätenou vodou, ktorou sa má veriaci vždy pri vstupe do kostola prežehnať. Takto by sa mal zbaviť všetkých zloduchov, ktorí by ho mohli počas sv. omše vyrušovať. Koľkí to však robia povrchne, neuvedomujúc si to a tak sa sila tohoto úkonu oslabuje. Nejaký slabý účinok to samozrejme má, ale nie taký, ako keď to človek robí skutočne uvedomelo a so skutočnou túžbou patriť celý Bohu a zriecť sa akejkoľvek naviazanosti na zlého. Potom sa nečuduj, ak si v kostole roztržitý a nemôžeš sa sústrediť na sv. omšu, na kázeň, že ťa to stále vedie k posudzovaniu toho, čo majú ľudia okolo oblečené, ako sa správajú, namiesto toho, aby si sa naplno stretol s Bohom Otcom. Nečuduj sa, že keď máš takto stále zatvorené srdce pre Boha a otvorené pre zlého, že z kostola vychádzaš a už ohováraš, že prídeš domov a vykričíš sa, ponížiš alebo pri najhoršom zbiješ svoje deti za to, že nepočúvali v kostole kázeň, alebo chodili poza kostol, namiesto toho, aby si im múdro ukázal svoje milosrdenstvo a lásku a popudil ich tak k otázke: „Odkiaľ berieš, otec, toľko trpezlivosti a lásky ku mne? Aj ja by som to chcel… Oci, ako to dokážeš?“ Vtedy zmôžeš veľa. Ale bez Boha v srdci sa ti môže ľahko stať, že ti deti na tvoje správanie odpovedia: „Čo je to za viera, ktorá ťa robí horším človekom bez kúska citu, milosrdenstva a lásky? Načo vlastne chodíš do toho kostola, keď si ešte horší, keď z neho prídeš domov? Nikdy neprijmem takúto vieru, nechcem už nikdy chodiť do kostola, nevidím v tom zmysel, aby som bol ako ty? NIKDY!!!“ A toto je už iné kafe…