Kategória: Manipulácia a spôsoby obrany

Kolem vás se vyskytují lidé, kteří se vás snaží nenápadně ovládat, využívat a vůbec vás zneužívat. Jak je zneškodnit?

Když se chcete úspěšně bránit proti manipulaci od druhých lidí, je nezbytně nutné důsledně dodržovat tuto zásadu: ani neustupovat, ani neútočit.
 
Omlouváním, ospravedlňováním, bráněním, vysvětlováním svého chování nebo agresí se do manipulátorových sítí jenom ještě víc zapletete. Že vás nikdo nemanipuluje? Chyba. Manipulace ze strany žen i mužů je častější, než si myslíte. Je všudypřítomná.
 
Manipulátor, ať muž, nebo žena, vás ovládá prostřednictvím nejrůznějších ďábelských triků, aniž byste o tom věděli. Dokonce ani manipulátor sám si svého chování není někdy vědom! Využívá přitom vaší slušnosti, svědomí, rozumnosti, strachu a vašeho přesvědčení, že se lze domluvit a že se všecko dá vysvětlit.
 
Nedá. Cokoli manipulátor říká, je jen další past a úskok. Když ustoupíte a necháte se manipulátorem vést, zapletete se do jeho sítí. Což není dobré. Ale pozor! Pokud se budete rozčilovat a útočit nebo se snažit přesvědčit manipulátora rozumovými argumenty, dopadnete stejně špatně! V obou případech totiž pouze sledujete některý ze scénářů manipulátora, jste jen loutkou v jeho režii.

Jak tedy na to?

Na to, aby sa istý názor stal zákonom, musí získať podporu väčšinovej spoločnosti. Niekedy k tomu prispievajú extrémne idey. Ich zavedenie do politickej diskusie slúži na to, aby sa tie idey dostali do hlavného prúdu. To je princíp tzv. Overtonovho okna.

Spoločenskí vedci Joseph Overton a jeho komentátor Joshua Treviño tvrdili, že politické názory možno klasifikovať podľa nasledujúcej škály: zakázané, radikálne, prijateľné, rozumné, populárne a legálne. Politici, ktorí zastávajú verejné funkcie, musia vyjadrovať názory, ktoré sú verejne akceptovateľné. Ak budú hlásať tézy „zakázané“ alebo „radikálne“, v najlepšom prípade získajú na svoju stranu oddanú skupinku fanúšikov, ale vyvolajú rozhorčenie väčšiny. To je zjavne primálo na to, aby ich podporili masy, získali verejnú funkciu a mohli presadzovať zákony. Na druhej strane práve hlásanie extrémnych a radikálnych názorov niekedy prispieva k zmenám v hlavnom prúde spoločnosti. Osoba vnímaná ako radikál dlho nemôže byť zvolená do vysokej funkcie. Jej tlak sa však pričiní o posun Overtonovho okna. To, čo sa považuje za populárne a legálne, sa začne meniť.
Predpokladajme, že väčšina spoločnosti je za zavedenie dávky v nezamestnanosti od 120 do 200 eur. Zrazu jedna skupina začne intenzívne požadovať jej zvýšenie na 500 eur. Tieto myšlienky síce nebudú akceptované, tvrdenie sa však stane plnohodnotným názorom v rámci verejnej diskusie. Radikáli síce mnohých ľudí okamžite nepresvedčia, ale pod ich vplyvom si väčšina politikov a verejnosti aspoň trochu poopraví svoje názory. Hlavný „umiernený“ prúd spoločnosti sa napokon prikloní k podpore 200 – 300 eur. V reakcii na prieskumy verejnej mienky ju politici akceptujú a dávky sa primerane zvýšia.
Po určitom čase bude dokonca možná situácia, keď sa Overtonovo okno posunie natoľko, že dominantným zákonom sa stane pohľad spočiatku považovaný za zakázaný alebo radikálny. Na to je však nevyhnutné organizované, rázne a niekedy dlhodobé pôsobenie.

„Homo-manželstvá“
Z toho plynie jednoduchý záver: extrémne názory sa pričiňujú o zmenu toho, čo je považované za normu. V podobnom duchu môžeme uvažovať o spoločenských zmenách týkajúcich sa homosexuálneho hnutia. Od zákazu homosexuálnych kontaktov, ktorý bol v 20. storočí v mnohých krajinách bežný, sa dospelo k akceptácii homosexuálnych „manželstiev“.
Je to výsledok systematického vplyvu hnutia LGBT na médiá či vedu. Podľa Pew Forum v roku 2004 bolo 60 % Američanov proti homosexuálnym „manželstvám“, zatiaľ čo 31 % vyjadrovalo iný názor. V nasledujúcich rokoch sa tieto proporcie takmer úplne zmenili. Podľa štúdie z roku 2019 61 % Američanov je za homosexuálne „manželstvá“, a 31 % je proti.
Homosexuálne kontakty boli počas väčšiny histórie Spojených štátov zakázané. Vo viac ako tucte štátov tomu tak bolo až do roku 2003, keď Najvyšší súd USA zakázal aplikáciu zákonov proti sodomii v Texase a vo viacerých štátoch USA súčasne. V roku 2015 nasledoval ďalší krok – povinnosť uznať legalizáciu homo-manželstva v celých Spojených štátoch amerických. Takto aktívna menšina presadila svoju agendu v najsilnejšom a stále ešte relatívne kresťanskom národe.

Psychická manipulácia je súčasťou nášho života – manipulujú médiá, reklama, politici a už si to ani neuvedomujeme. Tým sa však znižuje naša citlivosť a ostražitosť voči manipulatívnemu správaniu. Bežná komunikácia v zdravých a zrelých vzťahoch s inými ľuďmi je určovaná nepísanými pravidlami. Tie nás vedú k tomu, že v princípe úprimne prejavujeme city a hovoríme pravdu, a to isté očakávame od ostatných.

Psychická manipulácia je však neprimerané (vedomé aj nevedomé) správanie vo forme slov aj činov, ktorými sa porušujú tieto pravidlá a narúšajú dôstojnosť a slobodu človeka aj jeho fyzickú i psychickú integritbez jeho vedomia a súhlasu.
Pôsobenie psychickej manipulácie sa deje na podvedomej úrovni a môže jej podľahnúť každý z nás aj v priebehu krátkeho času – nikto z nás nie je voči nej imúnny. Málokto o tom vie, a preto máme tendenciu hľadať v človeku, ktorý manipulácii podľahol jeho vlastnú slabosť a zlyhanie. Naše presvedčenie o vlastnej nezraniteľnosti sa prejavuje tvrdením: „Mne sa to nemôže stať.“ Bohužiaľ môže. Práve aj vám, pretože sa prejavuje sa tisícmi spôsobov a rôznymi formami – od pasívneho psychického nátlaku až po psychické týranie.
Pasívny psychický nátlak vytvára napríklad úprava prostredia supermarketov a nákupných centier. Presne namierené emocionálne podnety, zamerané na všetky naše zmysly, menia naše jednanie na fyzickej úrovni čím strácame nad sebou vedomú kontrolu. Neveríte?

Príklady

„Spapaj banánik, lebo budem smutná,“ prihovára sa mladá žena synovi, ktorého takto od malička manipuluje. Ale aj synček sa učí. O pár mesiacov už vie, „že ak sa “ hodím sa pred hračkárstvom na zem…“ alebo „spustím hurónsky rev…“ mamička podľahne. Radšej kúpi autíčko akoby mala riskovať škandál na verejnosti.

Malé slečny majú zasa inú taktiku. Hodia na ocka nevinný pohľad, prípadne aj slzičku vytlačia a veľmi nahlas vzdychnú. A otecko, ktorého navyše hryzie svedomie, že každý večer dobehne domov, až keď sa dcérka ukladá do postele, vyťahuje eurá na ďalšiu barbínku. Už v predškolskom veku sa naučíme, že bez trochy manipulácie to v rodine jednoducho nejde. Vždy však záleží na tom, do akej miery manipuluje rodinnými príslušníkmi a kedy nastáva už citové vydieranie.

Robí nátlak
Možno si aj vy predstavujete manipulátora ako typického tyrana, ktorý sa s ľuďmi okolo seba rozpráva rozkazovacím tónom a tvrdo presadzuje len svoje názory, záujmy a postoje. Vyvíja nátlak na celé okolie, neustále všetkým radí, čo majú robiť a navyše sa rád chváli vlastnými úspechmi. Spoznávate svojho otca, manžela či šéfa? Áno, tento manipulátor býva zvyčajne muž, väčšina žien používa iné zbrane.
„Vyrastala som v rodine, kde velil otec a presadzoval si iba svoju vôľu. Matka sa mu podvolila, ale my tri deti sme čoskoro odišli z domu. Ja som si však zobrala podobný typ muža a správam sa ako matka: neodporujem a myslím si svoje,“ hovorí predavačka Jana, ktorá mala v dospelosti problém aj so sebavedomím. „Otec nás vždy najprv skritizoval a potom nám povedal, ako sme sa mali alebo máme správať. Ak sme chceli čosi iné, ustavične chodil za nami a presviedčal nás o svojej pravde. Bol neuveriteľne šikovný, používal vždy rozličné citácie a bonmoty a my sme si v rodine mysleli, že je veľmi inteligentný. Aj bol, no zároveň to bol manipulátor ako z príručky. Preto som rýchlo odhalila aj môjho manžela, ktorý vždy sám najlepšie vie, čo je dobré pre našu rodinu. Rozhoduje za všetkých a naši dvaja synovia sú na otcovo správanie doslova alergickí.“