Každý dar, ktorý sa vyskytuje v spoločenstve, nielen vo veriacom, musí byť podrobený skúmaniu svojho pôvodu. Veď je známe pomenovanie diabla ako „Božia opica“, ktorý dokáže napodobniť rôzne zázraky a dary, len aby poplietol a zvábil človeka. Aj Sv. písmo nás vyzýva: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte či sú z Boha. Lebo do sveta vyšlo veľa falošných prorokov. Božieho ducha poznáte podľa toho: Každý duch ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele ie z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie ie z Boha. To ie duch Antikrista, o ktorom ste počuli, že príde a už teraz ie vo svete. (1 Jn 4,1-
Základným rozlíšením je rozoznávanie ovocia, cieľu a spôsobu využitia daru, ktorý vždy sleduje dobro spoločenstva: „Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná, alebo z bodliakov figy?“ (Mt 7,16) Ak chýba niektorý z požadovaných momentov a je buď zvýrazňovaná osoba obdarovaného, alebo je príčinou rozdelenia, pravdepodobne jeho pôvod nebude z Boha. Kritéria rozlišovania sa ďalej delia na subjektívne (posudzujúce vyššie spomenuté fakty i mentálne zdravie obdareného) a objektívne, ktoré zohľadňujú všeobecné kritériá viery a morálky:
– upevnenie viery v Krista, ako jediného Vykupiteľa a Pána
– prijímanie charizmy ako daru nerozdielnej a jednej Trojice
– jednota spoločenstva miestnej a všeobecnej cirkvi, prejavujúca sa v otvorenosti a poslušnosti
– úcta k Bohorodičke
– súhlas so Sv. Písmom a náukou Cirkvi
– prínos pre spoločenstvo, osobné duchovné obohatenie a prejavy lásky, ako znaku a základnej vlastnosti Ducha. (Porov. Degro, I.: Rozlišovanie chariziem, Spoločenstvo sv. Michala, Košice 2008).
Ak človeku niektorý z aspektov nespĺňa, obyčajne sa to zvykne prejaviť aj inými skutočnosťami, zväčša zviazanými alebo s osobným prospechom, alebo s uzavretím, či rozpadom spoločenstva. Rozumné, zdravé a duchovné spoločenstvo však chápe svoju základnú úlohu v podporovaní miestnej Cirkvi službou a modlitbou, ktorá je významnou pomocou práve v situáciách s vplyvom zlého ducha, a to nielen u člena spoločenstva, ale u hociktorého človeka.
Proces sa uskutočňuje za pomoci modlitby uzdravenia a oslobodenia. Mnohé formy duchovnej neslobody totiž súvisia s nevyriešenými vzťahmi s inými ľuďmi, dokonca aj z minulosti. Vtedy ide obyčajne o liečenie rodových koreňov, kde sa človeka a spoločenstvo s ním modlí za predkov, ktorý potrebujú našu duchovnú pomoc.
Osobitnou modlitbou, miestami podobnou exorcizmu, je modlitba oslobodenia. Nejde o exorcizmus, ale dôvernú prosbu za oslobodenie od zlého ducha. Táto modlitba môže priniesť účinky exorcizmu, ktorý vykonávajú len biskupi, alebo nimi poverení kňazi. K tejto modlitbe, vo svojej podstate súkromnej, sú však pozvaní všetci veriaci. Známymi orodovníkmi, ktorí oslobodzovali od zlého Ducha práve na tomto základe, opierajúcom sa o ich svätý život, boli neexorcisti ako sv. Benedikt, sv. František Assiský, sv. Leopold Mandič, sv. Katarína Sienská.
