„Tichá domácnosť“ narobí viac škody než úžitku

Určite poznáte, používate alebo ste boli obeťou takzvanej tichej domácnosti.

A to zďaleka nie len s partermi, ale veľmi často sa metóda ignorovania objavuje medzi súrodencami, rodinou, spolupracovníkmi atď. Ignorovať niekoho ako trest za čokoľvek môže byť vrcholne uspokojivé. Ale …z druhej strany to zase tak moc prima nie je. Viete, že zámerná ignorácia sa dá považovať za týranie? A že u citlivejších ľudí môže pôsobiť pomerne zásadné psychické problémy? Poďme sa na to ťaživé ticho pozrieť z druhej strany.

„Liečba tichom“ je účinná, ale trošku inak, než si myslíme. Kto ju zažil z druhej strany, vie, že môže prerásť do pekne nepríjemného a devastujúceho stavu, ktorý ovplyvní psychiku ignorovaného pomerne zásadným spôsobom. Zvlášť, keď sa „tichá domácnosť“ zaženie do extrému. Nedostatok informácií je často veľmi frustrujúce a ticho bezohľadné, nedospelé, kruté a často škodiace ako psychicky, tak fyzicky.


Ako to vyzerá
Je to jednoduché, niekto s vami jednoducho prestane hovoriť. Sú vzťahy, u ktorých to hneď tak nerozpoznáme (napríklad u kolegov v práci), ale keď na nás kliatbu mlčania uvalí partner, všimneme si veľmi rýchlo. A potom nastane peklo. Čo všetko môže mlčanie znamenať?
Niekto vás viní z problému, ktorý je v skutočnosti len jeho. A ten je buď domnelý, alebo skutočný. Ak na vás niekto zvaľuje vinu za vlastné zlyhanie, nedá sa nič robiť. Ak naozaj nastal problém, ktorý s vami súvisí, treba to povedať nahlas.
Niekto vám chce proste ublížiť. Možno preto, že ste ublížili vy jemu. Aj tu však platí, že je potrebné sa skôr ozvať, než mlčať…
Niekto to potrebuje. Veľa ľudí potrebuje chvíľku času na to, aby vychladli a nepovedali niečo, čo by ľutovali, aby si problém rozmysleli, než ho začnú riešiť. Aj v tomto prípade, keď človek úplne oprávnene potrebuje čas pre seba, by mal o svojom zámere mlčať podať správu.
Niekto vám chce „dať lekciu“. A teda ukázať, že sa bez vás zaobíde. Čaká, že vám to dôjde, že skrytá správa: Pozri sa, ako sa mi bez teba darí. doputuje na miesto určenia. No, často nedoputuje, pretože naša reakcia môže byť skôr zahltenie otázkami, spochybňovaním seba samého alebo zlosť.

Když někoho nenávidíte…

Když někdo někoho nenávidí, stává se v jistém smyslu závislým na nenáviděné osobě.

Když jí však odpustí, osvobodí se od ní.
Když někoho nenávidíte, když někomu neodpouštíte, jste k nenáviděné osobě připoutaní a tato osoba vás v myšlenkách neustále pronásleduje a soustavně citově týrá. Když jí však odpustíte, rozvážete negativní pouto, které vás s ní svazovalo a už vás citově nezraní. Když tedy odpouštíte, je to spíše pro vaše osobní dobro než pro dobro osoby, kterou nenávidíte.
S lidmi můžete být spojeni pozitivně nebo negativně. Pozitivní závislost nastává tehdy, když milujeme určitou osobu, například přítele. Pozitivní závislost v nás vyvolává pokoj, vyrovnanost a radost. Když je však pouto mezi osobami negativní, závislost vnáší do našeho života smutek a nevyrovnanost. Proto je třeba odpouštět. Když odpouštíme, od dotyčné osoby se odpoutáváme.
Proto nám Ježíš říká: “Přinášíš-li tedy svůj dar k oltáři a tam si vzpomeneš, že tvůj bratr má něco proti tobě, nech tam svůj dar před oltářem a jdi se napřed smířit se svým bratrem, teprve potom přijď a obětuj svůj dar” (Mt 5,23-24). Je to velmi zvláštní. Dokážu pochopit, že když udělám něco zlého určitému člověku, půjdu za ním a poprosím ho za odpuštění. Ale Ježíš říká: “Když ti někdo udělal něco špatného, ty jdi za ním a odpusť mu.” Ne proto, že bych byl vinen, ale protože jsem na této osobě negativně závislý. A Ježíš chce, abych byl svobodnou osobností.
Když člověku odpouštím, dělám něco, z čeho mám větší užitek já než osoba, které odpouštím. Více pomáhám sobě, protože se odpoutávám od něčeho, co v mém životě bylo překážkou.

ODPUSTENIE AKO CESTA

Viem skutočne odpúšťať? Dokážem odpustiť všetko a každému?

Relácia TV LUX:
V SAMÁRII PRI STUDNI (189) ODPUSTENIE AKO CESTA

Odpustenie v rodine, medzi manželmi, deťmi a rodičmi ale i odpúšťanie sebe samému. Aj tieto otázky budeme spoločne rozoberať v najbližšej relácii V Samárii pri studni.

Hostia:
Marek Ján Chryzostom Vadrna, brat tešiteľ z Getsemán
prof. Jozef Mikloško – Úsmev ako dar
psychologička Lucia Drábiková

Link pre pozretie relácie:
https://www.tvlux.sk/archiv/play/19335

Ako si poradiť s pasívno-agresívnym správaním vo vzťahu?

Pasívno-agresívne správanie je pre vzťah rovnako deštrukčné ako keď negatívne emócie, ktoré sú jasne pomenované a ihneď viditeľné.

Niektorí ľudia nedokážu otvorene riešiť konflikty. Dochádza u nich vtedy k pasívno-agresívnemu správaniu, ktoré je riadené ich vnútorným hnevom. Takéto správanie však ich vzťahom škodí ešte viac. Ako ho u ľudí rozpoznať a reagovať naň?
Určite ste sa už aj vy stretli s pasívne-agresívnym správaním. Pri pasívno-agresívnom správaní ide napríklad o pasívny vzdor. Je to obranný mechanizmus a nie vždy je vedomý. Medzi črty takéhoto človeka patrí napríklad dvojzmyselnosť, tendencia sťažovať sa, vymýšľanie výhovoriek, či odkladanie povinností a tvrdohlavosť.
Príkladom takéhoto správania môže byť klasická situácia zo školských internátov, kedy sa nerozprávate s druhými osobami priamo, avšak ak vám niečo vadí, napíšete to na lístoček. Alebo ste pred svojim súrodencom schovávali jeho obľúbenú hračku, pretože vždy, keď sa s ňou hral, bol extrémne hlučný a vám to vadilo. Alebo ak váš partner odmietne ísť s vami nakupovať, vezmete so sebou ovládač od televízora, aby nemohol pozerať televíziu.

Príkladov pasívnej agresie je nespočetne veľa. Toto správanie sa používa na to, aby sme sa vyhli priamej konfrontácii či konfliktu, avšak ak budete vždy voliť cestu pasívnej agresie a nie priamej konfrontácie, vaše vzťahy môžu z dlhodobého hľadiska veľmi utrpieť. Je vôbec možné konfrontovať takéto správanie? Ako byť asertívny, udržať komunikáciu a nenechať si pasívno-agresívnym správaním zničiť vzťah?