Depresia – Vieme ju vyjadriť?

Veci môžeme usporiadať ešte lepšie, keď to, čo cítime, vypovieme (verbalizujeme), keď počujeme sami seba hovoriť. Proces počúvania nám dovolí byť samým sebou. Verbalizovanie a počúvanie sa musia navzájom podporovať a pokračovať, až kým nezískame kontrolu nad svojou depresiou.
Pokiaľ ide o dialóg so sebou samým, ďalším zdrojom pomoci môže byť modlitba o posilu, skutočná „modlitba z hĺbok vnútra.“ Takáto modlitba prevláda v žalmoch. „Z hlbokosti volám k tebe Pane. Pane, počuj môj hlas!“ V temnote, keď sa cítime prázdni a vysušení, delíme sa o svoje mučivé bolesti v modlitbe s Bohom. Dávame Bohu príležitosť dotýkať sa, absorbovať a uzdravovať nášho znetvoreného, zamotaného ducha. V takýchto stavoch je vystavená skúške naša dôvera v Boha, zároveň však sa nám ponúka možnosť jej prehĺbenia.

Čo všetko sa dá nájsť skryté na dne depresie? Zatláčame mnoho činiteľov, ale niektoré z najvýznamnejších sú: obavy, hnev a negatívne myslenie. Obavy sú tie neodôvodnené stavy o život a budúcnosť, ktoré nás rozhlodávajú. Mnohé z týchto stavov sú nelogické a nerozumné, a predsa vplývajú na náš život. Spôsobujú, že sa cítime neistí a nemáme dosť dôvery v seba. Ak o nich diskutujeme a pozrieme sa na ne otvorenejšie, môžeme ich skôr ovládať. Často v dialógu s dôverným priateľom možno tento výsledok dosiahnuť. Takýto otvorený a poctivý rozhovor možno nie vždy vyrieši problémy, ale môže depresiu uvoľniť. Veľmi často je riešenie už v tom, že ju jasne pomenujeme.
Druhý činiteľ, ktorý k depresii prispieva, je potlačený hnev, jedna z ďaleko najpustošivejších príčin depresie. Skutočne bežná  psychologická definícia depresie je „hnev obrátený dovnútra“. To, čo ho robí takým nebezpečným, je, že si ho často neuvedomujeme, vyhýbame sa mu, alebo ho popierame. Ako som spomenul pri hneve, hnevu sa bojíme, a tak v sebe vytvárame množstvo zbytočného tlaku a neriešeného konfliktu, čo zráža nášho ducha.

Ľudia často pripustia, že im niekto ublížil, že ich vyviedol z miery, že stratili priateľa, prácu, alebo že im zomrel manžel, manželka, avšak často nie sú dosť úprimní, aby pripustili hnev, ktorý to sprevádza, alebo aby sa ním zaoberali. Ľudia si musia dovoliť cítiť svoj hnev a ak treba, primerane, bez pocitov viny ho vyjadrovať.
Keď sa hnev vyjadril, keď to osoba povedala niekomu inému, alebo keď sa nejakým spôsobom vyčerpal, je osoba schopná zmobilizovať svoju energiu na pozitívny, konštruktívny život a nevoľkať si v stave pasívneho, deštruktívneho potláčania. Niekedy dávajú ľudia, vedome alebo neuvedomene, prednosť stavu bezmocnej depresie, pretože to z nich sníma zodpovednosť pustiť sa do zápasu s ťažkými problémami a uvažovať o tom, aké účinné rozhodnutia urobiť.

Tretí činiteľ, ktorý prispieva k depresii, je negatívne myslenie, ktoré nenápadne alebo celkom jasne, ovláda sebaoceňovanie a obraz, ktorý osoba má o sebe. Keď sa ľudia v skleslej nálade zvyknú zlostiť sami na seba, znehodnocujú sa v takomto depresívnom stave, predstavy a cítenia o vlastnej bezcennosti znásobujú, osoba sa tým, že sa odsudzuje, stáva svojím najhorším nepriatoľom. V týchto prípadoch zisťujeme aj veľa pocitov viny, ktorých sa osoba nezbavila a ktoré ju naďalej prenasledujú.
Preto, ak chceme depresiu premôcť, musíme vysliediť a zbaviť sa takého negatívneho myslenie o sebe. Musíme sa otvorene postaviť proti svojmu nezdôvodnenému konštatovaniu o sebe s často smiešnym záverom a proti dôsledku, ktorý sme z tohoto vyvodili: napríkald, že sme zlí alebo naničhodní, keďže sme zhrešili, alebo ublížili inému, či zlyhali v škole, v zamestnaní alebo v manželstve. Musíme presvedčiť seba samých, že sa dokážeme opäť vzchopiť a veriť v svoju budúcnosť, že hoci nejaký skutok bol zlý, osoba, ktorá ho urobila, je v podstate dobrá.
Keď odmietame odpustiť sebe samým, odsudzuje nás to do mučiarne našej deprimovanej mysle, sústreďujeme sa celkom na seba a oddávame sa sebaľútosti. To všetko vytvára bludný kruh, v ktorom  sa dostávame do hlbšej depresie. To je nielen emocionálne deštruktívne, ale môže dôjsť k situácii, v ktorej sa uvažuje dokonca o sebevražde.

Negatívne myslenie podporuje aj perfekcionizmus, ktorý je vždy nerealistický a deštruktívny. Nerealistické očakávania od seba i od iných vytvárajú sklamanie a následnú depresiu.
Príkladom toho sú niektoré depresie, ktoré ľudia pociťujú po vianočných sviatkoch. Vysoké emocionálne očakávania toho, aké by  Vianoce mohli byť, alebo mali byť, vzrušené ustarostené pokusy o to, aby boli „vôbec najlepšími, aké môžu byť“, to všetko nás pripravuje na negatívnu reakciu. Vianoce sa môžu stať „veľkou klietkou negatívneho myslenia“. Sklamania nás nechávajú prázdnymi, frustrovanými, znechutenými a pravdepodobne nahnevanými, takže mesiace január a február na mnohých častiach kontinentu, najmä severoamerického sú už len mrazivé a pusté, zdajú sa byť ešte temnejšie než obvykle sú. Problémy, s ktorými sme zápasili v novembri, zdajú sa v januári neprekonateľnými. Keď z takýchto nerealistických výšin padneme do nových hĺbok, nečudujme sa, že o budúcnosti rozmýšľame z tohto depresívneho nadhľadu.

Východiská:
Depresiu možno najlepšie konfrontovať a zaraziť realistickým myslením, čiže tým, že akceptujeme sami seba a sme šťastní, že sme tým – kým sme a ďalej sa pokúšame stať sa lepšími. Tu nám môže viera v nepodmienenú Božiu lásku k nám, zvesť o vykúpení a nepretržitom sústavnom Božom odpúšťaní pomôcť emocionálne tak, ako nám zároveň pomáha dozrievať kresťansky. A tak znova vidíme, ako môžu kresťania dosiahnuť, aby ich viera pracovala pre nich. Takáto aplikácia viery môže u deprimovaných robiť zázraky.
Pri všetkých troch z týchto činiteľov prispievajúcich k depresii – teda pri obavách, hneve a negatívnom myslení – je významnou metódou, ktorá je pomocníkom proti nim, je ich vyjadrenie.
Napokon treba zdôrazniť, aký význam má vytrvalosť v nádeji. Keďže depresia sa jedinečne spája s pocitom straty, je celkom ľahké, že stratíme aj nádej v seba, v iných a v Boha. Bez nádeje upadáme do bezmocnosti a môžeme sa tak vzdať zodpovednosti za vlastný život. Ak sme kresťania, sme ľudia nádeje, ktorá nás podopiera a priťahuje aj v tme, pretože Boh je s nami a pôsobí s nami.

Niet dôvodu zúfať si. Depresia je liečiteľná choroba. Môže vyžadovať medikamentóznu liečbu, ale vyžaduje zároveň, aby sme ju vyjadrili. A toto vyjadrenie, spojené s nádejou v Boha, povedie k uzdraveniu.
Sväté písmo je rozprávaním o Bohu, ktorý svoj ľud stále povoláva k výstupu z niečoho: z chaosu, z Egypta, zo zajatia, z temnôt, z hlbín ťažkostí. Tak isto volá nás, aby sme vyšli z depresie. Ale Boh nás nepovoláva len z niečoho, ale k niečomu lepšiemu, vyššiemu: z chaosu do stvorenia, z Egypta do zasľúbenej zeme, z temnôt do jeho vlastného zázračného svetla. Depresia môže teda byť príležitosťou na to, aby sme sa vydali na cestu k novému stupňu emočného a duchovného rastu. Možno sme niekoho alebo niečo stratili – to nemôžeme poprieť, ani nemôžeme stratu podceniť alebo nahradiť niečím iným – ale získali sme niečo nové, niečo často menej hmatateľné, avšak nie menej reálne.
V našich záchvatoch depresie sa musíme snažiť nájsť hlbší význam toho, čo sa nám stalo. Viktor Frankl napísal, že ak dokážeme prísť na to, prečo sa nám niečo stalo, dokážeme zniesť aj to, že sa to stalo. Kristus dáva kresťanom zmysel ich existencie viac, než hocikto iný. Každý však musí ten zmysel nájsť. Vždy keď sa dostaví stav depresie, sme povolávaní k niečomu väčšiemu. Keď nachádzame zmysel, udržiavame svoju nádej, cítime, že sa uzdravujeme a mobilizujeme svoj život pre svet, o ktorom sme si nikdy nemysleli, že existuje, alebo možno nikdy nepociťovali potrebu jeho existencie. Kristovi učeníci si nemysleli, že depresia Veľkého piatku povedie k radosti zmŕtvychvstania Veľkonočnej nedele.

Z knihy Hojenie zranených emócií
Prevzaté z:https://www.upc.uniba.sk/texty/8-depresia-vieme-ju-vyjadrit/