Eliáš

Byť prítomný – znamená tiež odkryť večný dar zmluvy, zmluvy lásky, ktorou Boh obdarúva človeka. Lebo Boh sa javí Eliášovi nie ako Boh – sudca, Boh vojny, Boh nenávisti, Boh zlosti, ktorý sa hnevá a ničí národy, ale pred Eliášom odkrýva úplne nový spôsob prežívania Boha. Je to tzv. nová teofánia, t.j. objavenie sa Bo­ha. Byť prítomný znamená tiež odhaliť, že skrze moju existenciu chce pôsobiť Boh, že Boh nie je iba pre rehoľníkov, ale chce žiť aj vo mne, aby mohol prejaviť svoju existenciu a aby mohol skrze mňa niečo konať. Som prítomný v Cirkvi, vo svete a Boh žije vo mne a koná skrze mňa Božie veci. Boh sa delí o svoj život s nami. Sme deti Boha. To znamená, že nielenže my sme ľudom Božím a pat­ríme Bohu, ale že on je naším Bohom, že Boh patrí nám. Je veľmi dôležité uvedomiť si to. Kresťanstvo, to nie sú len príkazy, zá­kazy, obmedzenia a požiadavky, ktoré nám Boh kladie: Buďte svätý­mi, ako som ja svätý! Kresťanstvo, to je skutočnosť, že Boh patrí nám!

Eliášov profetizmus je veľmi radikálny, keď nám predstavuje základnú náboženskú voľbu: Budeš z celého srdca milovať svojho Boha a iba jemu slúžiť! Človek je stvorený podľa vymedzeného zá­kona a tento zákon treba odkryť, pochopiť a prijať. Ak nepoznáš tento zákon, nepostupuješ podľa neho. A človek sa môže sám zni­čiť. Poznáme napr. Archimedov zákon, zákony o tlaku vody a pod. Aj my žijeme podľa zákona, podľa zákona Božieho. Tento zákon nie je niekde ďaleko, je v našom srdci: Si povolaný k tomu, aby si sa stal Bohom. Buďte svätí, ako som ja svätý. Sme opravdivými synmi Božími. Voláme sa synmi Božími a nimi aj sme, ale ešte sa neuká­zalo, čím budeme. Sv. Irenej (2.-3.stor.), cirkevný otec, píše: „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom.“ Byť kres­ťanom znamená ostať v priestore transcendentna, všetko riskovať z lásky k Bohu. Som človek, ale nie som iba človek, lebo som po­volaný byť synom Božím. Neviem však, čo to znamená.

Musím si uve­domiť, že Boh chce, aby som bol synom Božím. Musím vyjsť zo svo­jej zeme, zo svojej mentality, zo svojej povahy a dôverovať do konca Bohu, že on ma zachráni na tom mieste, kde som povolaný ako syn Boha. Je to krásne, keď si uvedomíme, že sme povolaní pre ta­kú veľkú vec! Musíme vedieť, že človek má vyjsť najprv z hriechu ako Eliáš, ako Abrahám, ako vyvolený národ, ako duša vychádza zo svojho príbytku v poézii sv. Jána od Kríža. Vychádza, aby človek od­kryl svoju hodnotu, čo znamená byť dieťaťom Božím, synom a dcérou Boha. Ďalej treba odkryť, že Boh dáva samého seba úplne v milos­ti. Prichádza podľa miery tvojho srdca. Ak chceš prijať Boha, mu­síš mať nekonečné srdce, aby si mohol prijať nekonečného Boha. Je to svedectvo Eliáša na hore. Treba odkryť, odhaliť, že nielen ja som povolaný prežiť zmluvu lásky, ale že všetci pokrstení sme k tomu povolaní. To sa však nedá vyčítať v knihách, to treba vy­modliť. Často treba celé dlhé roky púšte, vnútornej tmy, nechápa­nia ničoho, pokory. Karmel je však tak skonštruovaný: od života k doktríne. Teda ak chcem niečo prežívať, musím ísť celý za tým.

V našom erbe máme slová Eliáša: Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov! (1 Kr 19, 10) Vrcholom skúsenosti je sláva a moc Pána. Rozpaľujeme sa na slávu Pána zástupov. Taký je Boh: plný moci, plný ohňa, oslepujúci, vznešený.  Istý  náboženský spisovateľ píše o svojej skúse­nosti Boha ako o „hroznej a fascinujúcej“ (tremendo e fascinosi) – je to niečo strašné, hrozné, ale zároveň sväté, čo priťahuje, miluje človeka. Sú to zmiešané pocity: „tremendo e fascinosi“ – strach a fascinácia. To je svedectvo Pánovej moci, skrytej slávy. Ježiš hovorí: „Slávu, ktorú som mal od Teba, dal som im“, čiže nám, svojim učeníkom, veriacim. A my sa zúčastňujeme na sláve Pána. A na to sa sústreďu­je kontemplácia Karmelu – na nadšenie a zanietenie pre kresťanské hodnoty. Ježiš si nás vyvolil nielen preto, aby sme sa mohli raz vrátiť do raja, ale my sme obdržali niečo viac. Sme synmi Boha. Vykúpenie nie je iba návrat do raja, ale je to nová hodnota. Adam ju nemal. Sme synmi Boha tak ako Ježiš Kristus. Boli sme nepria­teľmi Boha pre Adamov hriech, všetko ostalo zavreté za bránou smrti, a Ježiš prekračuje túto bránu smrti, otvára ju a dáva nám novú hodnotu. Čiže Boh z lásky k nám – nepriateľom, dáva ešte viac, než sme mali kedysi na začiatku. Iba Boh môže mať také srd­ce. Pamätajme, že vykúpenie nie je iba návratom do raja, ale no­vou hodnotou človeka! Som Bohom skrze lásku.

Čo znamená byť synom a dcérou Boha? Sv. Pavol v druhom liste Korinťanom /3,18/ píše: „My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší ob­raz.“
Čo znamená hľadieť na slávu Pána? Predovšetkým to znamená odkryť, odhaliť nádheru daru, ktorým je sláva Pána. Potom to zna­mená spoluvytvárať novú, vykúpenú krásu človeka. Byť schopný tvo­riť a spolutvoriť. To znamená víťaziť nad tým, čo nám slávu Pána zaberá, zahaľuje, hanobí. Sv. Pavol inde /2 Kor 4,6/ hovorí: „Le­bo Boh, ktorý povedal: ´Nech z temnôt zažiari svetlo´, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári (v osobe) Ježiša Krista.” Byť horlivým na slávu Pána znamená tiež ostať pri opravdivom Bohu, učiť sa oslavovať Pána a žiť