v Jeho sláve. Znamená to tiež byť verným svedkom jeho slov. Prorok si uvedomuje, že patrí Pánovi. Poslúcha jeho slová. Často ho to stojí veľa námahy. Tak je to aj v prípade Eliáša. Žije a potom chce zomrieť. Hovorí: “Pane, daj mi už pokoj, chcem zomrieť.” Je to veľké, ťažké bremeno Božieho poslania ako proroka, ťažké bremeno jeho misie. Ďalej si treba uvedomiť skúsenosť – prežívanie živého Boha. Eliáš hovorí: na život Pána. V živote sú dve veci: existencia a prítomnosť. Existencia Boha, ktorá je svätá, dokonalá, ktorá vrhá človeka na kolená: Som, ktorý som, ktorý existujem. Je to akýsi vrchol mystického opojenia a vytrženia. Boh preniká kozmos, človeka, jeho dejiny a večnosť. Je to existencia, pri ktorej pukajú hranice a rozum človeka mlčí. A do tej božskej existencie musíme zapustiť korene, stať sa účastníkom, čiže zúčastniť sa na Božej prirodzenosti. Boh je život a povoláva do života, to znamená, aby sme odhalili tajomstvo života, čo znamená žiť. Taký je Boh, ktorý koná nad všetkým.
Eliášova skúsenosť a jeho svedectvo života boli také ohromné a veľké, že ho urobili nesmrteľným. Nezomrel. Židia tomu pripisovali veľký význam. Ak nebolo v Svätom písme zaznamenané, že niekto zomrel, znamenalo to, že žije. Ako napr. je zaznamenané, že Mojžiš umiera i patriarchovia umierajú. Eliáš však neumiera, ale je vzatý do neba. Je to ohromná skúsenosť a svedectvo života. Keď sa jeho nástupcu Elizea dotklo akési mŕtve dieťa, po tomto dotyku ožilo. Je to veľké svedectvo a skúsenosť živého Boha: nosiť život Boží v sebe.
Druhou časťou skúsenosti Boha je byť prítomný pred živým Bohom, pochopiť, čo znamená stáť pred Bohom, tvárou v tvár Bohu. Stáť pred Bohom znamená byť zodpovedným, schopným brániť, byť svedkom. Znamená to tiež uvažovať o Pánovi a jeho sile a moci. Stáť pred Bohom znamená oceniť mlčanie, umĺknuť pred tvárou Pána.
Eliášov profetizmus
(Spoločenský význam pôsobenia Eliáša ako proroka)
Hlavný bod Eliášovej spirituality je prekvapenie nad slávou Pána, nad Jeho silou, vnútornou krásou, nekonečnosťou, ktorá preniká srdce človeka, nad tým, čo je sväté, čo sa nedá s ničím porovnať, nad mocným, víťazným Bohom, Pánom dejín sveta i dejín človeka. Eliáš je aj strážcom pravdy a opravdivého náboženstva, opravdivého Boha. Bráni vyvolený ľud, ktorý prežíva krízu viery, pred falošným náboženstvom.
Karmel chce žiť len pre vnútornú krásu Boha. Ako to neskôr odhaľuje aj bl. Alžbeta: celou svojou existenciou byť chválou Jeho slávy, aby sa tajomstvo živého Boha mohlo v nás zjaviť, aby sa mohlo prejaviť skrze nás. Karmel sa nepodieľa na súčasnom zanietení v rozličných pastoračných, spoločenských či ekonomických iniciatívach. Karmel sa nadchýňa apoštolátom pastorácie, ktorá by sa mohla nazvať prítomnosťou Boha v duši človeka. To úplne stačí. Karmel chápe apoštolstvo a pastoračnú prácu nie ako poskytovanie chleba, bývania, vyučovania, ale rezervuje pre seba úplne inú vec: Hovoriť všetkým, že Boh je Bohom, že sám Boh stačí. Musíme sa zahĺbiť do tohto veľkého tajomstva Boha a preniknúť ho.
A taká je aj logika Eliáša, hovoriť, že Pán je opravdivým Pánom a zasvätiť mu svoj život. To je profetizmus, ktorý máme žiť. Taký profetizmus sa nerodí z nejakého vonkajšieho entuziazmu, nadšenia, ale z veľmi silnej viery. To znamená, že v obyčajnom dni, denne chceme prežívať vnútorný plameň Pánovej slávy, tej krásy, ktorú vidíme v Bohu.
Niektorí ľudia prichádzajú k nám do kláštora, aby sa pozreli na karmelitánskych mystikov, čo robia. A uvidia ich robiť niečo v záhrade alebo ako zásobujú kláštor atď. Žijú obyčajným životom. Tajomstvo je však vo vnútri človeka. Karmel je asi najväčším nepriateľom neobvyklosti, teda toho, čo ľudí najviac fascinuje, napr. zjavenia a pod. Znakom zdravej viery je chcieť prežívať svoj všedný deň krásnym spôsobom. A to je tajomstvo sv. Terezky a každého opravdivého svätého.
Eliáš sa stal otcom Karmelu, lebo vidí, že Jahveho – Boha Izraela obrali o jeho slávu. Hovorí: „Zapálil som sa horlivosťou za slávu Pána.“ Sv. Terézia z Avily hovorí: „Máš veľa nepriateľov. Nech bude len niekoľko priateľov, ale tých niekoľko bude opravdivých.“ A zakladá svoje malé kláštory, v ktorých sa žije pre Pána obyčajným, všedným spôsobom.
Horlivosť Karmelu sa nesústreďuje na človeka, ale na Boha a chce mu odovzdávať najvyššiu slávu a bezprostrednosť. Karmel sa nechce uspokojiť nejakými antropomorfizmami, ako sa dnes hovorí: Centrom je človek a ak milujem Boha, musím milovať človeka. Ale pritom vlastne iba človek je dôležitý a na Boha sa zabúda, lebo všetko má byť pre človeka. Dnes veľmi často staviame na miesto Boha človeka. Hovoríme: Apoštolát – to je modlitba; keď niečo robím, to sa tiež modlím, musím všetko robiť pre človeka, lebo človek je dôležitý, moja láska k Bohu sa prejavuje láskou k človeku. A potom nám pre Boha nezostáva čas. Musí v tom byť rovnováha. Nemôžeme okrádať Boha o jeho slávu, ktorá mu patrí.