Eliáš

Eliáš je Pánov služobník, človek, ktorý je celkom odovzdaný Bohu. A to, čo koná, koná pre Pána; je pripravený splniť jeho priania. Čo znamená byť Pánovým sluhom? Eliáš hovorí: „Ja slúžim tebe, Pane.“ To znamená, že slovo Pána je dominantné v jeho živo­te. Aj v mojom živote má byť Pánovo slovo dominantné. Žijem pre Pána, pre jeho slávu a všetko robím pre jeho slávu.  Eliáš je človekom, ktorý žije v čase krízy viery a v čase zneužitia kráľa, čiže svetskej moci. Začal sa vzmáhať kult Baala – boha Kanaánčanov a Sýrčanov. Bol to veľký sýrsky boh plodnosti a úrodnosti a boh vojny, teda aj boh búrky. Pre Izraelitov to bo­li všetko veľmi dôležité veci: boh plodnosti, boh života, boh vojny, boh vetra, dažďa atď. Izraeliti sa s veľkou závisťou pozerali na krásny kult Baala, ktorý si uctie­vali okolité národy. Bol to boh, ktorý uspokojoval všetky nevyh­nutné potreby človeka. Naproti tomu Jahve bol Bohom ťažkým, vzdialeným kultúre kočovníkov či hospodárov, zviazaných s pôdou. Tento Boh uzatvára s ľudom nepochopiteľnú zmluvu, kladie požia­davky a nedovoľuje urážať, vzbudzuje hrôzu a strach.

Treba si uvedomiť, že pre Izraelitov to bola veľmi ťažká náboženská situá­cia. Každé bohaté náboženstvo totiž tvorilo veľa bo­hov, ako to bolo potom neskôr aj u Rimanov /čím viac bohov, tým väčší význam má náboženstvo/. Preto Izraeliti, ktorí mali iba jedného Boha, pôsobili smiešnym dojmom: Čo je to za náboženstvo – jeden boh? Bola to pre nich ťažká situácia. Uctievali Boha, ktorý je pre nich nepochopiteľný a káže im žiť inak ako ostatní. Pozerali sa so závisťou na náboženstvá iných národov, ktoré si postavili zlatého býka alebo kravu do výšky 30 metrov. To bol boh! Baal bol veľkým pokušením pre Izraelitov, najmä keď aj krá­ľovský dvor uskutočňoval kult Baala, pričom ničil a zabíjal pro­rokov Jahveho. A Eliáš vidí, ako ľud ide za týmto kultom Baala. Chce doviesť ľudí ku konfrontácii, ukázať im, kto je opravdivým Bohom. A je dôležité, že nenecháva miesto pre kompromis. Buď – alebo. Niet inej cesty. Jeho situácia je veľmi ťažká, veľmi od­vážna, musel veľa riskovať. Jeho konfrontácia nemá iba náboženský charakter, ale je to spor s kráľovským dvorom, stavia sa proti absolutizmu kráľovského dvora. Kráľ Achab chcel totiž dať svojej vláde božský rozmer, čiže mala to byť vláda v mene boha, tzv. ab­solutizmus, absolútna vláda: náboženská aj laická. A jeho žena Jezabel, kráľovná, mala v pláne spojiť túto moc a zničiť jarmo Boha Jahveho, ktorý im nevyhovoval. To bol pre nich zaťažujúci kult, plný obmedzení, prikázaní atď.

Kráľ Achab chcel vytvoriť veľmi mocný, ekonomicky silný štát. Bol to však štát nespravodlivý, ktorý rozdelil ľudí na chu­dobných a bohatých. Nezaujímal sa o potreby ľudí, ale o obchod, o armádu, o krásu svojho dvora. Kráľ Achab žije izolovaný od ľu­dí. Uskutočňuje falošný kult Baala, a prenasleduje prorokov Boha Jahveho, zabíja ich, masakruje, a pritom podporuje a vydržiava 250 kňazov Baala a dáva im rôzne privilégiá. Aby nejako posilnil svoju moc a bránil sa proti výčitkám, vytvoril ideológiu o pre­kliatí chudoby. Chudoba je podľa neho trest Boha. Si chudobný preto, že Boh ťa nemá rád. Vieme, že taká ideológia bola v izraelskom národe veľmi živá. Aj farizeji mali takú predstavu, že ľu­dia, ktorí sú chudobní, sú Bohom odvrhnutí, Boh ich nemá rád. A komu Boh žehná, ten má moc i bohatstvo. Tak to čítame v Sv. Písme. Boh hovorí Abrahámovi: Požehnám ťa, budeš mať ovce, stáda atď. Z toho sa potom zrodila predstava, že Boh žehná len bohatých a nežehná chudobných. A Achab to využil, aby ospravedlnil svoj nespravodlivý systém.

Eliáš vidí, že Achabova vláda je veľmi nespravodlivá, že Achab si napr. privlastňuje vinicu Nabota. Vystupuje proti nemu, proti jeho nespravodlivosti a proti falošnému kultu. Je nútený riskovať všetko. Nemá priateľov, lebo ľudia majú srdce naklonené Baalovi. Kráľovský dvor s ním bojuje, chce ho zničiť, a treba priznať, že možno Eliáš sám riskoval konfrontáciu dvoch kultov. V biblii nemáme napísané, že Boh mu prikazuje, aby to urobil. Možno vidiac, že nemá iné východisko, zúfalo sa rozhoduje pre konfrontáciu týchto dvoch kultov. Dobre vie, že riskuje svoj ži­vot. Keby prehral, je zničený. Myslím, že to prežíva ako posledný čin svojej misie: Urobiť to, nech sa robí čokoľvek. Ak Boh stojí na jeho strane, umožní mu vyhrať. Ale na druhej strane musel uro­biť veľký krok vo svojej viere, aby mal odvahu urobiť to. Bol sám proti všetkým. Kňazov Baala bolo dvesto-tristo, bol to navonok veľmi okázalý kult, všetko v ňom bolo veľmi dobre zorganizované, a on sám bol úbohý, sám proti celej organizácii.

Rozhoduje sa urobiť krok opravdivej viery, riskujúcej všetko. Náboženský spor sa stáva súčasne politickým sporom, keď núti kráľovský dvor zme­niť náboženskú politiku. Eliáš veľmi dobre chápe náboženskú sla­bosť. Je si vedomý, že zakrátko po jeho víťazstve, keby nezničil prorokov a kňazov Baala, kult Baala by sa vrátil. Tento kult bol totiž zdrojom zisku a bohatstva. Takže konfrontácia vyzerala veľ­mi žalostne. Izraeliti dúfali, že Eliáš prehrá, že budú mať ko­nečne pokoj od Boha Jahveho a budú si robiť, čo chcú. Eliáš o tom dobre vedel. Oni chceli kráľovský dvor a Achab a Jezabel očakáva­li potvrdenie Baalovho kultu. Malo to byť veľké kompromitovanie pre Eliáša. Kňazi Baala začali svoje veľké obrady a využívali všetko, svoju mágiu, svoju tajomnú vedu. Boli si istí, že vyhrajú. Krá­ľovský dvor sa tiež chcel zbaviť Eliáša. A vieme, ako dopadla tá konfrontácia, že oheň padá na Eliášovi obetu a on vyhráva. Zabíja kňazov, lebo chce úplne zničiť kult boha Baala.

Eliáš veľmi dobre chápal krízu viery vyvoleného národa. Aj my žijeme v dobe krízy viery. Bolo by dobré oprieť sa o Eliáša, o proroka, ktorý bránil opravdivú vieru, a snažiť sa svoju vieru posilniť. Aby sme boli ľuďmi, ktorí sa chcú obnoviť.
Eliáš prežíva tiež krízu svojej prorockej misie. Na príklade Eliáša, ako aj Jeremiáša, Ozeáša, Jonáša atď. vidíme, že prorocká misia je veľmi ťažká. Aj Eliáš prežíva sklamanie, klesá na duchu, stráca nádej, chce zomrieť. A vidno, že to, čo urobil, keď zabil Baalových kňazov, nezmenilo náboženskú situáciu. Kráľovský dvor dovádza do zúrivosti, chcú ho úplne zničiť. Uteká pred Jezabel na púšť a tam chce skončiť svoj život. Zdá sa, že utrpel svoju po­rážku, vidí, že všetko prehral. Nemal už síl na svoju misiu. A vidíme, že v takej beznádejnej chvíli, v takej kríze prichádza k nemu Boh a sám mu dáva pokrm. A silou tohto pokrmu ide 40 dní, čo je čosi neobvyklé. Je to veľmi dlhá cesta – čas krízy. 

Musíme si uvedomiť, že čas krízy je vlastne veľmi privilego­vaným, výhodným časom. My veľmi ťažko prežívame krízu, máme v srdci zmätok, nepokoj, tmu, všetko sa akoby zrútilo, nenachá­dzame východisko, všade je tma, noc… Vyčítame Bohu, prečo je to tak. Neuvedomujeme si, že Boh nás privádza do krízy vlastne pre­to, aby bol bližšie k nám. A vtedy prichádza ten opravdivý Boh, a nie naše predstavy Boha. V kríze k nám prichádza ako opravdivý Boh, ako Boh ťažkej lásky. U kresťanov vládne všeobecná mienka, že kresťanstvo, to je radosť, aleluja! Takú mienku majú napr. charizmatici. Je to mentalita radosti a mentalita ľudí, ktorí sa tešia v Pánovi. Ale ak človek nie je pripravený na krízu a nedo­káže krízu prežiť, potom sa preňho kresťanstvo rúca, lebo nie je zvyknutý prežívať Boha v ťažkej situácii. Naproti tomu napr. sv. Ján od Kríža nám ukazuje veľmi krátku a rovnú cestu. Hovorí: „Hlavný tvoj problém je prežiť dve krízy, ktoré ťa budú čakať a ktoré ti Boh už pripravuje; a ty sám chceš vojsť do tej vnútor­nej krízy. Je to kríza zmyslov a kríza ducha.“ Sú to dve krízy, ktorými človek prechádza. Ak sa totiž chceme spasiť, ak chceme byť spolu s Bohom, musíme mu byť podobní. A musíme teda prežiť čosi, čo nás očistí, aby sme mohli stáť pred Bohom.