Eliáš

Eliáš vidí, že Achabova vláda je veľmi nespravodlivá, že Achab si napr. privlastňuje vinicu Nabota. Vystupuje proti nemu, proti jeho nespravodlivosti a proti falošnému kultu. Je nútený riskovať všetko. Nemá priateľov, lebo ľudia majú srdce naklonené Baalovi. Kráľovský dvor s ním bojuje, chce ho zničiť, a treba priznať, že možno Eliáš sám riskoval konfrontáciu dvoch kultov. V biblii nemáme napísané, že Boh mu prikazuje, aby to urobil. Možno vidiac, že nemá iné východisko, zúfalo sa rozhoduje pre konfrontáciu týchto dvoch kultov. Dobre vie, že riskuje svoj ži­vot. Keby prehral, je zničený. Myslím, že to prežíva ako posledný čin svojej misie: Urobiť to, nech sa robí čokoľvek. Ak Boh stojí na jeho strane, umožní mu vyhrať. Ale na druhej strane musel uro­biť veľký krok vo svojej viere, aby mal odvahu urobiť to. Bol sám proti všetkým. Kňazov Baala bolo dvesto-tristo, bol to navonok veľmi okázalý kult, všetko v ňom bolo veľmi dobre zorganizované, a on sám bol úbohý, sám proti celej organizácii. Rozhoduje sa urobiť krok opravdivej viery, riskujúcej všetko. Náboženský spor sa stáva súčasne politickým sporom, keď núti kráľovský dvor zme­niť náboženskú politiku. Eliáš veľmi dobre chápe náboženskú sla­bosť. Je si vedomý, že zakrátko po jeho víťazstve, keby nezničil prorokov a kňazov Baala, kult Baala by sa vrátil. Tento kult bol totiž zdrojom zisku a bohatstva. Takže konfrontácia vyzerala veľ­mi žalostne. Izraeliti dúfali, že Eliáš prehrá, že budú mať ko­nečne pokoj od Boha Jahveho a budú si robiť, čo chcú. Eliáš o tom dobre vedel. Oni chceli kráľovský dvor a Achab a Jezabel očakáva­li potvrdenie Baalovho kultu. Malo to byť veľké kompromitovanie pre Eliáša. Kňazi Baala začali svoje veľké obrady a využívali všetko, svoju mágiu, svoju tajomnú vedu. Boli si istí, že vyhrajú. Krá­ľovský dvor sa tiež chcel zbaviť Eliáša. A vieme, ako dopadla tá konfrontácia, že oheň padá na Eliášovi obetu a on vyhráva. Zabíja kňazov, lebo chce úplne zničiť kult boha Baala.
Eliáš veľmi dobre chápal krízu viery vyvoleného národa. Aj my žijeme v dobe krízy viery. Bolo by dobré oprieť sa o Eliáša, o proroka, ktorý bránil opravdivú vieru, a snažiť sa svoju vieru posilniť. Aby sme boli ľuďmi, ktorí sa chcú obnoviť.
Eliáš prežíva tiež krízu svojej prorockej misie. Na príklade Eliáša, ako aj Jeremiáša, Ozeáša, Jonáša atď. vidíme, že prorocká misia je veľmi ťažká. Aj Eliáš prežíva sklamanie, klesá na duchu, stráca nádej, chce zomrieť. A vidno, že to, čo urobil, keď zabil Baalových kňazov, nezmenilo náboženskú situáciu. Kráľovský dvor dovádza do zúrivosti, chcú ho úplne zničiť. Uteká pred Jezabel na púšť a tam chce skončiť svoj život. Zdá sa, že utrpel svoju po­rážku, vidí, že všetko prehral. Nemal už síl na svoju misiu. A vidíme, že v takej beznádejnej chvíli, v takej kríze prichádza k nemu Boh a sám mu dáva pokrm. A silou tohto pokrmu ide 40 dní, čo je čosi neobvyklé. Je to veľmi dlhá cesta – čas krízy.  Musíme si uvedomiť, že čas krízy je vlastne veľmi privilego­vaným, výhodným časom. My veľmi ťažko prežívame krízu, máme v srdci zmätok, nepokoj, tmu, všetko sa akoby zrútilo, nenachá­dzame východisko, všade je tma, noc… Vyčítame Bohu, prečo je to tak. Neuvedomujeme si, že Boh nás privádza do krízy vlastne pre­to, aby bol bližšie k nám. A vtedy prichádza ten opravdivý Boh, a nie naše predstavy Boha. V kríze k nám prichádza ako opravdivý Boh, ako Boh ťažkej lásky. U kresťanov vládne všeobecná mienka, že kresťanstvo, to je radosť, aleluja! Takú mienku majú napr. charizmatici. Je to mentalita radosti a mentalita ľudí, ktorí sa tešia v Pánovi. Ale ak človek nie je pripravený na krízu a nedo­káže krízu prežiť, potom sa preňho kresťanstvo rúca, lebo nie je zvyknutý prežívať Boha v ťažkej situácii. Naproti tomu napr. sv. Ján od Kríža nám ukazuje veľmi krátku a rovnú cestu. Hovorí: „Hlavný tvoj problém je prežiť dve krízy, ktoré ťa budú čakať a ktoré ti Boh už pripravuje; a ty sám chceš vojsť do tej vnútor­nej krízy. Je to kríza zmyslov a kríza ducha.“ Sú to dve krízy, ktorými človek prechádza. Ak sa totiž chceme spasiť, ak chceme byť spolu s Bohom, musíme mu byť podobní. A musíme teda prežiť čosi, čo nás očistí, aby sme mohli stáť pred Bohom.
Musíme si teda uvedomiť, že čas krízy je vlastne požehnaným časom, lebo vtedy je Boh blízko nás. My však často vidíme iba se­ba, svoje problémy, a Boha, ktorý je tak blízko, nevidíme. A tak­isto aj Eliáš sa ocitol v takej situácii – je už na hranici živo­ta, na hranici svojej nádeje, plný zúfalstva, lebo všetko pre­hral. Podlomil sa, nevie si už poradiť! A vtedy ho Boh vedie na horu a odkrýva mu pravdu o sebe, akým Bohom je – Bohom jemného vánku.
Boh nás uvádza do krízy preto, aby nám ukázal svoju opravdi­vú tvár. Boh nás vedie na tie ťažké cesty, aby nás učil pravdu o nás samých i pravdu o sebe, t.j. o Bohu.