Princíp sola scriptura
Prv, než budeme rozoberať hore uvedené argumenty, považujem za dôležité pristaviť sa pri princípe, ktorý nastolila reformácia v 17. storočí a ktorý sa označuje ako Sola scriptura. Znamená to, že podľa neho majú kresťania veriť a zachovávať jedine to, čo sa nachádza vo Svätom Písme. To, čo k nemu pridala tradícia, sa má odvrhnúť ako nepotrebné, neužitočné, ba priam škodlivé.
Niektoré súčasné protestantské cirkvi tento princíp už považujú za prekonaný, pretože aj oni žijú z tradície reformátorov a zachovávajú aj to, čo sa priamo nenachádza vo Svätom Písme. V praxi a hlavne v konfrontácii s katolíkmi sa však stále na tento princíp odvolávajú.
Ježišovým zámerom nebolo zanechať písané Božie slovo, ale slovo hlásané a odovzdávané, čiže tradované, z pokolenia na pokolenie, ako je to typické pre hebrejskú kultúru. S výnimkou Zjavenia apoštola Jána nemáme ani jednu zmienku, žeby Ježiš dal priamy príkaz, aby boli jeho skutky a činy zapísané. Ale vieme, že povedal: „Choďte teda, učte všetky národy (…) a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19-20). Tieto slová nepovedal zástupom, ale jedenástim apoštolom (Mt 28, 16), ktorí boli zárukou pravdivosti a vernosti odovzdávania evanjelia. Lebo nie každý, kto číta, rozumie a chápe Božie Slovo. A nie každý ho môže vysvetľovať. Preto sv. Peter napísal: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 20-21).
Etiópčan zo Skutkov apoštolov čítal Božie slovo, ale aj tak mu nerozumel. Preto sa ho Filip spýtal: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?““ (Sk 8, 30-31). Emauzskí učeníci roky počúvali Pána Ježiša, chodili s ním, a predsa ho nepochopili. Ako píše evanjelista Lukáš: „Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (Lk 24, 16). I sám Ježiš im vyčítal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ (Lk 24, 25). Aj samotná Panna Mária a sv. Jozef, hoci boli s Ježišom od malička, vždy nechápali, čo robí a hovorí. Keď ho našli ako dvanásťročného v chráme, povedal im: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril“ (Lk 2, 49-50).
Keď Ježiš predpovedal Dvanástim, že bude musieť zomrieť, Lukáš poznamenal: „Lenže oni z toho ničomu nerozumeli. Toto slovo im zostalo zahalené a nepochopili, čo hovoril“ (Lk 18, 34). Keď hovoril podobenstvo o dobrom Pastierovi, evanjelista Ján napísal: „…ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.“ (Jn 10, 6).
Ale keď Ježiš vstal z mŕtvych, urobil niečo, čím uspôsobil apoštolov hlásať pravý výklad toho, čo urobil a povedal. Evanjelista Lukáš to zaznamenal týmito slovami: „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“ (Lk 24, 45-49).
Ohlasovať a vysvetľovať evanjelium nemohol hocikto, ale iba vybraní svedkovia vystrojení mocou Ducha Svätého, čiže apoštoli a tí, ktorých oni poverili touto úlohou. Ale nie hocijakí samozvanci. O poslaní apoštolov Barnabáša a Šavla sv. Lukáš píše: „Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: „Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo; na ktoré som ich povolal.“ Oni sa postili a modlili, vložili na nich ruky a prepustili ich“ (Sk 13, 2-3).
Ale ani po Ježišovom zmŕtvychvstaní a po zoslaní Ducha Svätého nebolo všetko všetkým jasné. Preto apoštol Peter o mylnom vysvetľovaní učenia apoštola Pavla v jeho listoch napísal: „Niektoré miesta v nich sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu“ (2 Pt 3, 16).
Keď v prvotnej Cirkvi nastal spor medzi kresťanmi zo židovstva a kresťanmi z pohanstva, zišli sa apoštoli a starší v Jeruzaleme, aby ho vyriešili. Nerozhodoval hocikto, ale ako napísal Lukáš: „Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec“ (Sk 15, 6). V záverečnom ustanovení vyhlásili: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne“ (Sk 15, 28-29).
Preto apoštol Pavol v Liste Timotejovi nenapísal, že k poznaniu pravdy stačí Biblia, ale že, citujem: „stĺp a opora pravdy“ je „Cirkev živého Boha“ (1 Tim 3, 15). Veď to ona rozhodla, ktoré knihy z početných nábožných spisov sú inšpirované Duchom Svätým a tak záväzné pre všetkých veriacich.
Viete, čo je vlastne Božie slovo Nového zákona? Je to zapísaná tradícia prvej Cirkvi na podnet predstavených Cirkvi. A tí, ktorí ju zapísali, si nikdy nenárokovali, že je to všetko, čo treba veriť, alebo čo Ježiš urobil. Sv. Ján na konci svojho diela napísal: „Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať“ (Jn 21, 25).
My vieme aj to, že nie všetky spisy apoštolov sa nám zachovali. V Liste apoštola Pavla Kolosanom čítame: „Keď sa tento list prečíta u vás, zariaďte, aby sa čítal aj v laodicejskej cirkvi, a vy si zasa prečítajte ten z Laodicey“ (Kol 4, 16). List Laodicejčanom sa nám nezachoval a je pravdepodobné, že boli aj ďalšie.
Ani Ježiš nepovedal všetko svojim apoštolom. Tesne pred svojím Nanebovstúpením im povedal: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16, 12-14).
Sv. Pavol napísal veriacim v Kolosách okolo r. 55, že majú „rásť v poznaní Boha“ (Kol 1, 10). V Liste Filipanom zasa napísal, že Boh postupne odhaľuje pravdu tým, ktorí ho hľadajú: „A všetci dokonalí takto zmýšľajme! A ak niečo chápete ináč, aj to vám Boh zjaví. Ale k čomu sme už dospeli, toho sa držme!“ (Flp 3, 15-16).
Viaceré prvky, ktoré Katolíckej Cirkvi niektorí vyčítajú, že ich pridala do praxe veriacich a nemajú nič spoločné so Svätým Písmom a s prvými kresťanmi, vyvracajú hlavne dva mimobiblické spisy. Jeden z nich je pravdepodobne ešte starší ako Jánovo evanjelium. Obidva boli však napísané dávno predtým, než Cirkev stanovila, ktoré spisy patria do kánona Nového zákona a teda sú inšpirované Duchom Svätým. Ide o spis Didaché, celým názvom Učenie Pána, hlásané národom dvanástimi apoštolmi, ktorého čas vzniku udávajú autori medzi roky 80 -100 po Kr., iní pripúšťajú maximálne rok 150 po Kr. Druhým spisom je Apoštolské podanie (Apoštolská tradícia), ktorý bol napísaný v roku 215.
Dodám ešte, že prvá generácia kresťanov nemala k dispozícii písané slovo Nového zákona. Evanjeliá boli napísané až po roku 60 po Kr., z toho evanjelium sv. Jána až medzi rokmi 90-100 po Kr. Okrem toho v ďalších storočiach vzniklo viacero nepravých evanjelií a listov. Prvý úplný zoznam kanonických kníh Nového Zákona sa nám zachoval až od sv. Atanáza, ktorý sa narodil v r. 295 po Kr. Skorší zoznam, tzv. Muratoriho kódex z druhej polovice 2. stor. bol ešte neúplný.
V Didaché (80-100 po Kr) sa hovorí o týchto záležitostiach:
O zákaze zabíjania nenarodených detí (2, 2 a 5, 1)
O zákaze astrológie (3, 4)
O almužne na odpustenie hriechov (4, 6): „Co sis vydělal vlastníma rukama, dej na odpuštění hříchů.“
O poučení pred krstom (7, 1)
O krste trojnásobným poliatím (7, 3)
O pôste v stredu a piatok (8, 1)
O modlitbe Otče náš trikrát denne (8, 3)
Text modlitby dobrorečenia nad obetnými darmi počas Eucharistie (9, 1-4)
Text ďakovania po sv. prijímaní (10, 2-6)
O pokání pred sv. prijímaním a o tom, že nie každý môže prijímať Eucharistiu (10, 6)
O pohostinnosti voči apoštolom (11, 1-6)
O Eucharistii, ktorá sa slávi v nedeľu a o vyznaní hriechov pred ňou (14, 1)
O vysviacke biskupov a diakonov vkladaním rúk (15, 1)
O častom zhromažďovaní vo veľkom počte (14, 2)
V Apoštolskom podaní z roku 215 sa píše o týchto záležitostiach:
O biskupskej vysviacke v nedeľu (čl. 2)
O diakonoch, ktorí prinášajú obetné dary na Eucharistii (čl. 4)
Text prefácie aj so slovami premenenia (čl. 4)
O vysviacke na kňaza vkladaním rúk biskupa (čl. 7)
O vysviacke na diakona (čl. 8)
O ustanovení lektorov (čl. 11), panien (čl. 12) a subdiakonov (čl. 13)
O majiteľoch verejných domov, prostitútkach, homosexuáloch a zmrzačení (čl. 16)
O vojakoch, že nemajú zabíjať ľudí (čl. 16)
O nedovolenosti žiť s konkubínou bez sobáša (čl. 16)
O katechumenáte, ktorý má trvať tri roky a exorcizmoch, ktoré ho majú sprevádzať (čl. 17-20)
O krste detí a o zástupnom hovorení počas krstu za tých, ktorí nemôžu sami rozprávať (čl. 21)
O odložení šperkov pri krste (čl. 21)
O zriekaní sa zlého ducha, vyznaní viery a dvojnásobnom pomazaní olejom počas krstu (čl. 21)
O požehnaní ovocia (čl. 32)
O pôste pred Veľkou nocou (čl. 33)
O rannej modlitbe (čl. 35)
O pôste pred prijatím Eucharistie (čl. 36)
O tom, že Eucharistia je Kristovo Telo a treba zachytiť omrvinky padajúci pri rozdávaní (čl. 37)
O hrobároch a pochovaní (čl. 40)
O modlitbe o tretej hodine na pamiatku Ježišovej smrti (čl. 41)
O večernej modlitbe a spoločnej modlitbe manželov (čl. 41)
O prežehnaní sa v pokušení (čl. 42)
Keď zhrnieme všetky uvedené argumenty voči princípu Sola scriptura, zisťujeme, že odmietanie tradície Cirkvi, ktorá určite vznikala pod vedením Ducha Svätého, typu: „Kresťan má veriť iba to, čo je v Biblii“, sú nebiblické, obmedzené a nepravdivé.
Túto kapitolu zakončím slovami J. Holznera: „Vetou: Mária si zachovávala všetky tieto slová a premýšľala o nich vo svojom srdci (Lk 2, 19), označil Lukáš Máriu za nositeľku pratradície a možno aj za priamy prameň svojho evanjelia o Ježišovom detstve…“1