Je pravda, že Panna Mária nám nemôže pomáhať k spáse pre svoje zásluhy?
Keby nám Ježiš nezaslúžil a nezískal spásu, ani ten najsvätejší život Panny Márie a všetkých ľudí na zemi by nikomu nepomohol. Ale ak sme už vykúpení a krstom ponorení do Ježiša Krista, v ňom naše skutky získavajú záslužnú hodnotu pred Bohom. Na viacerých miestach Sv. Písma sa hovorí, že Boh nás bude hodnotiť podľa zásluh za svoje skutky: „Nadeľ im podľa ich skutkov a podľa ničomnosti ich výmyslov. Odplať im podľa diela ich rúk, odmeň ich podľa zásluhy“ (Ž 28, 4). „Odplať im, Pane, podľa zásluh, podľa ich činov!“ (Nár 3, 64). „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú“ (Mt 6, 19-20). „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi“ (Mt 19, 21). „Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce“ (Lk 12, 33-34).
Ak platí najmä posledný citát, že v nebi môžeme mať nevyčerpateľný poklad zásluh, o čo skôr ho môže mať Panna Mária, najvernejšia Božia služobnica, ktorá sa vzdala všetkých svojich plánov?! O čo skôr môže ona z tohto pokladu ustavične prideľovať iným!
Je Modlitba k Panne Márii a skrze Ňu rúhaním?
Spýtam sa takto: Môžeme sa modliť jeden za druhého tu na zemi? Poviete mi: „Áno!“ A je to správne. Veď apoštol Pavol napísal: „Bratia, modlite sa aj za nás!“ (1 Sol 5, 25). A apoštol Jakub povzbudzuje: „Modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5, 16). Môžu sa modliť tí, ktorí sú v nebi? Sv. Ján v Zjavení píše: „Štyri bytosti a dvadsiati štyria starci padli pred Baránkom. Každý mal citaru a zlatú čašu plnú kadidla, čo sú modlitby svätých“ (Zjv 5, 8). „A každá z týchto štyroch bytostí… vo dne v noci bez prestania volali: „Svätý, svätý, svätý Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!““ (Zjv 4, 8).
Môžeme poprosiť človeka, aby sa za nás modlil? Áno, a neraz to robíme. Zvlášť prosíme tých, ktorí sú nábožní pred Bohom alebo ktorým Boh udelil osobitnú charizmu, to znamená, že na ich príhovor akosi skôr urobí niektoré veci, napríklad ak niekto má charizmu privádzať ľudí k obráteniu, charizmu uzdravovania alebo poznania a pod. Môžeme poprosiť nejakého človeka, ktorý odišiel do večnosti, aby sa za nás modlil? Ak vyznávame v spoločenstvo svätých, ak sme v Kristovi jedno telo, nič tomu nebráni. Vari Boh bude brániť takejto prosbe, keď on chce, aby sme sa modlili jeden za druhého?
Niekto tu môže namietnuť: „Ale Boh v Starom zákone zakázal vyvolávať mŕtvych“ (napr. v Dt 18, 10-12). To je pravda, ale my sa pri modlitbe neusilujeme, aby sa nám zjavili mŕtvi alebo aby k nám prehovorili. A napokon nevzývame ani mŕtvych. Brat Efraim to vyjadril takto: „Čítal som: „Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých“ (Mk 12, 27) Abrahám žije, Mojžiš žije… Pochopil som… že kto dostal život, ten viac nemôže zomrieť. A z toho dôležitého Božieho zjavenia vyplynulo ostatné. Štefan nezomrel, keď ho ukameňovali, iba zaspal. Mária nezomrela, odišla k Synovi. Tak, ako lotor z pravej strany: „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43)… Mária teda žije a ja som sa rozhodol, že sa jej prihovorím.“18
Väčšina kresťanských cirkví vo sa vo Vyznaní viery modlia: „verím v spoločenstvo svätých.“ A svätí nie sú len na zemi. Sú predovšetkým v nebi, lebo sú už dokonale očistení Božou milosťou. Ak mám mať s niekým spoločenstvo, musím s ním v prvom rade komunikovať. A to sa vzťahuje aj na prosby o príhovor.
Vrátim k Máriinmu proroctvu v Magnifikate: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia…“ (Lk 1, 48). Toto slovo zahŕňa nielen úctu v srdci, ale aj vyjadrené velebenie Ježišovej Matky, čo je v podstate modlitbou. Samozrejme nesmeruje to k Márii ako k poslednému cieľu, ale k Bohu, ktorý v nej urobil také veľké veci.
A aký mocný je Máriin príhovor! Lukáš píše: „Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom“ (Lk 1, 41-42). Neskôr keď na svadbe v Káne povedala Synovi: „Nemajú vína“ (Jn 2, 3), Ježiš vyhovel jej prosbe hoci ešte „neprišla jeho hodina“ (Jn 2, 4). Ježiš urobil na Máriinu prosu výnimku! To je čosi úžasné! A preto kresťania od prvých čias nachádzajú odvahu a prosia ju o príhovor u Syna.
Keď v starozákonných časoch Boh chcel potrestať neverných Izraelitov, prosil Mojžiša, aby mu nebránil potrestať ich: „Teraz ma nechaj, nech zahorí môj hnev proti nim a vyhubím ich! Teba však urobím veľkým národom.“ Mojžiš sa pokúšal upokojiť Pána, svojho Boha, a hovoril: „Prečo by mal, Pane, vybúšiť tvoj hnev proti ľudu, ktorý si ty mohutnou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny?! Prečo by mali Egypťania vravieť: „V zlovôli ich vyviedol, aby ich zmárnil na horách a vyničil ich zo zemského povrchu?!“ Odlož svoj prudký hnev a maj zľutovanie nad nešťastím svojho ľudu! Spomeň si na svojich služobníkov Abraháma, Izáka a Izraela, ktorým si na seba samého prisahal a prisľúbil: „Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto zem, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu, aby ju vlastnilo na večné veky!“ A Pán oľutoval nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud“ (Ex 32, 10-11.14). Teda urobil výnimku vo svojich zámeroch.
A presne toto robí aj Panna Mária. Neraz stojí ako kedysi Mojžiš pred Bohom a prosí, aby Boh zadržal svoj spravodlivý hnev pre hriechy a nevernosť svojho ľudu. A Boh znova pohnutý Máriinou láskou, dobrotou a vernosťou „ľutuje nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud“ (Ex 32, 14)
Martin Luther v komentári k Magnifikat napísal: „Mária si neželá, aby sme si z nej urobili modlu. Nie ona koná, lež Boh uskutočňuje všetko. Ak vzývame Máriu, robíme tak preto, aby nám Boh s ohľadom na ňu dal to, o čo prosíme. Ostatne, s rovnakým úmyslom vzývame všetkých svätých, s vedomím, že všetko sa deje prostredníctvom Boha.“19
Hneď v prvej kapitole Skutkov apoštolov sa píše o Cirkvi zhromaždenej vo Večeradle: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1, 14). Naozaj neviem, čo je nebiblické, ak sa modlíme k Bohu v spoločenstve s Pannou Máriou. Je to skôr česť. V uvedenom texte sa píše, že „zotrvávali na modlitbách spolu s Máriou“. Ak nechceme v tomto spoločenstve modlitby zotrvávať, v istom zmysle sa vzďaľujeme aj od Cirkvi. Lebo Mária je vždy tam, kde sa Cirkev modlí.
Prečo si niektorí kresťania myslia, že je vhodnejšie prichádzať k Bohu cez Pannu Máriu? Lebo je to výraz pokory, v ktorej si priznávame, že aj pri všemožnom snažení sme stále hriešni a nehodní pristúpiť k Bohu. Hriech v nás vzbudzuje Boží odpor. Modlitby vychádzajúce z hriešneho srdca nie sú dôstojné a hodné vystúpiť k Božiemu trónu. Preto ich zverujeme Panne Márii, ktorá ich berie za svoje a prednesie ich v našom mene.
Tí, ktorí si myslia, že sú dosť dobrí, lebo sú biblickí a zachovávajú Ježišovu vôľu, sa podobajú farizejovi, ktorý sa vpredu modlil v chráme. „Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18, 13). Ježiš toto podobenstvo zakončil slovami: „Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 14). Ak sa teda pokladáme za nehodných pristúpiť k Ježišovi a zverujeme svoje potreby a prosby čistej a svätej Panne, pripodobňujeme sa mýtnikovi a nájdeme milosť u Boha. Už sv. Augustín, ktorý žil v štvrtom storočí, napísal: „Svet bol nehodný prijať Syna Božieho z rúk Otca; dal ho Márii, aby ho svet prijal skrze ňu.“20