Modlitba ruženca
Na tomto mieste by som ešte chcel niečo povedať o modlitbe sv. ruženca. Pri jeho vysvetlení si pomôžem udalosťou z čias kráľa Dávida. Vieme, že v tom období napádali Izraelitov Filištínci. Boli to silní obratní bojovníci, ktorí mali legendárneho vodcu Goliáša. Vojakom pri pohľade naňho mrzla krv v žilách. Nikto sa neodvážil proti nemu bojovať. A tak si Filištínci veľmi dovoľovali: brali Izraelitom úrodu, plienili ich dediny… A Izraeliti v bitkách s nimi neustále prehrávali.
Tu vnukol Boh mladému ryšavému chlapcovi Dávidovi, aby sa postavil v boji proti nemu. Dávid nebol cvičený v boji. Keď povedal Izraelitom, že bude bojovať s Goliášom, vysmiali ho. Aj kráľ Saul ho odhováral. Ale on odpovedal: „Pán, ktorý ma vytrhol z moci leva a z moci medveďa, on ma vyslobodí aj z moci tohoto Filištínca“ (1 Sam 17, 37). Keď mu dal obliecť svoj pancier a do ruky dal meč, nevládal v tom chodiť. Zobliekol si ho, do ruky zobral palicu a odobral sa na bojisko. V potoku si zobral päť kameňov a dal si ich do kapsy.
Keď ho uvidel Goliáš i jeho vojaci, pukali od smiechu a posmievali sa mu. Ale on odpovedal: „Ty ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Pána zástupov, Boha izraelských šíkov, ktorého si hanobil“ (1 Sam 17, 45). Dávid sa nespoliehal na seba, na svoje zbrane, na svoj tréning, zručnosti alebo skúsenosti, ale na moc mena Pána zástupov. Vybral z kapsy kameň, dal ho do praku a vystrelil. Goliáš sa ani nenazdal a kameň sa mu vryl hlboko do čela. Zasiahnutý padol na zem a Dávid mu odťal hlavu. Izraelský národ zvíťazil a Filištínci sa rozpŕchli.
Možno ste už videli ružence, ktoré namiesto drevených zrniečok majú kamene. Ruženec je duchovnou zbraňou proti nepriateľským šíkom, ktoré vedie už nie Goliáš, ale knieža temnôt, knieža tohto veku – diabol. A moc tejto zbrane spočíva v dôvere v Boha, v jeho Slovo, v moc jeho mena a v mocný príhovor Panny Márie.
Čo tvorí modlitbu ruženca? Začína sa vyznaním viery, ktorý je zhrnutím biblickej viery a toho, čo Boh urobil v dejinách spásy. Otče náš je čisto biblická modlitba, ktorú nás naučil Ježiš. Aj modlitba Zdravas je biblická. Začína anjelovým pozdravením: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28). Pokračuje zvolaním Alžbety: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1, 42). Nasleduje meno Ježiš, ktoré je plne biblické. Anjel Pánov povedal vo sne Jozefovi: „Mária… porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). Lebo meno Ježiš znamená „Boh spasí“, „Boh je spása“ „Boh zachraňuje“. Druhá časť modlitby Zdravas: „Svätá Mária“, vyplýva z toho, že Panna Mária je milosti plná a teda svätá. Titul Matka Božia je takisto plne biblický, ako si to ešte podrobnejšie rozoberieme v kapitole 3.9. Že Panna Mária môže za nás prosiť, už bolo rozobraté v tejto kapitole a je to taktiež biblické.
Napokon modlitba Sláva Otcu je taktiež v úplnej zhode so Svätým Písmom. Modlitbe „Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy…“ z biblického hľadiska skutočne nemožno nič namietať. Okrem toho počas jednotlivých desiatkov ruženca rozjímame o tajomstvách z Ježišovho života. Z dvadsiatich tajomstiev ruženca sa iba dva posledné priamo nespomínajú v Božom slovo, ale ako ešte uvidíme v kapitole 3. 12, sú v súlade s Božím slovom a nijako mu neodporujú.
Modlitba ruženca je v podstate kristocentrická modlitba – to znamená, že jej centrom je Ježiš. My vlastne s Máriou a Máriinými očami uvažujeme o tom, čo Ježiš urobil pre našu spásu. Skutočne neviem, čo z toho môže niekoho odviesť od Krista a od úcty, ktorá mu patrí. A kto túto modlitbu zavrhuje robí tak z pohnútok, ktoré sú plne nebiblické.
e Zasvätenie alebo úplné zverenie sa Panne Márii v rozpore s veršom Listu Filipanom 2, 11?
Z Božieho slova vieme, že Nebeský Otec sa nebál vložiť svojho Syna do Panny Márie. Nechal ho uväzniť v jej materskom lone. Nebál sa že tým nejako stratí zo svojej nesmiernosti. A o čo menej sa to máme báť urobiť my, biedne stvorenia! Čo také veľké stratíme, keď Najvyšší Boh nič nestratil v nej zo svojej veľkosti?! Boh sa nebál spojiť s naším človečenstvom skrze Máriu, žeby tým stratil nejako zo svojej velebnosti. Vzal si z Márie celé svoje telo, stotožnil sa sním a aj neskôr, po svojom narodení, dobrovoľne zostal závislým na svojej Matke. 21 Sv. Pavol napísal o ňom: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť“ (Flp 2, 8). A to sa nevzťahuje iba na Ježišov vzťah k Otcovi, ako napísal Lukáš: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“ (Lk 2, 51).
Ak sa Ježiš nebál byť podriadený a poslušný Panne Márii väčšinu svojho života na zemi, niet sa čo báť zveriť sa jej, aby aj nás učila a vychovávala, ako kedysi Ježiša. Sv. Pavol raz napísal: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). O čo skôr to platí o Panne Márii?! Ak sa jej teda úplne zverím a platí, čo povedal Pavol Korinťanom: „Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 22-23), potom sa cez Máriu dávam jedine Bohu. Ona si ma nenechá pre seba, ale keďže úplne patrí Bohu, s ňou, cez ňu a v nej budem patriť Bohu.
Panna Mária je formou, v ktorej bol stvárnený Boží Syn. Tí, ktorí sa jej zveria, sú stvárňovaní v Krista, pripodobňovaní Kristovi. Veď sv. Pavol napísal: „On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu. Ale žime podľa pravdy v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 11-16). Panna Mária, v ktorej bol stvárnený Ježiš, bola Bohom ustanovená, aby v nás budovala podobnosť s Kristom v oveľa väčšej miere, ako apoštoli, proroci, evanjelisti, pastieri a učitelia. Ak jej túto úlohu upierame, staviame sa proti Božiemu zámeru.