Ježiš, môj uzdravovateľ

Rozhodnite sa pre život
Výskum o príčinách ochorení
Na jednej americkej univerzite prebiehal výskum. Výskumníci chceli vedieť, kedy je človek najviac imúnny voči nádche, voči prechladnutiu. A zistili, že je to počas medových týždňov. Viete prečo? Lebo počas medových týždňov obaja mladomanželia hovoria životu „áno“.
Ten istý tím odborníkov skúmal, keď je človek najviac náchylný na infarkt. A zistil, že najvyšší priemer výskytu srdcových infarktov pripadá na pondelok, a nie na piatok. Viete prečo? Lebo pondelok je prvý pracovný deň a ľudia ešte nie sú natoľko pripravení povedať „áno“ tomu, čo ich čaká.
Neviem, či sa môžeme spoľahnúť na výsledky tohto výskumu, ale v živote je veľmi dôležité rozhodnúť sa prijať rozličné okolnosti a ľudí. Ak sa ich rozhodneme prijať, prinesie nám to život a zdravie. Ak ich odmietneme, do nášho života vstúpi choroba, úzkosť. V našom živote sa vyskytuje veľa okolností, ktoré sme neprijali. Poviem vám príklad:
Príbeh Anny
Anna bola dievčaťom, ktoré prežívalo hlboké depresie. Jej otec bol alkoholik, Anna sa za neho hanbila a nikdy mu neodpustila hanbu, ktorú spôsobil rodine. Hoci otec zomrel, v Anne hnev zostal. Nedokázala svojho otca prijať a odpustiť mu, ani keď zomieral. Hoci už otec nežil, nedokázala sa o ňom s nikým rozprávať. Každý vedel, že jej otec bol alkoholikom a to jej život ešte väčšmi strpčovalo.
Raz prišla Anna na seminár a objavila koreň svojej depresie. Rozhodla sa. že sa dotkne tejto svojej rany. Bolo to pre ňu veľmi bolestné, ale prvýkrát sa jej podarilo hovoriť spontánne o svojom otcovi pred inými. Pozvala Ježiša, aby vstúpil do jej života a aby sa dotkol bolestného obdobia.
Určite sa každý z vás odovzdal Ježišovi. To znamená, že ste dovolili Ježišovi, aby vstúpil do vášho života. To však neznamená, že ste mu dovolili vstúpiť do každej oblasti vášho života. Pravdepodobne sú vo vás oblasti, do ktorých ste ešte Ježiša nepustili. Podobne sa správate vtedy, keď pozvete niekoho k sebe domov, ukážete mu celý dom, ale je vo vašom dome miestnosť, ktorá je zamknutá a do ktorej nepustíte nikoho. Môžete povedať: „Táto miestnosť ťa nebude zaujímať.“ Ale v skutočnosti je to miestnosť, za ktorú sa hanbite.
Anna si počas seminára uvedomila, že v jej živote je miesto, do ktorej doteraz Ježiš nevstúpil. Ďakovala Bohu za veľa vecí, ale zatiaľ sa Bohu ešte nepoďakovala za to, že jej dal otca, za ktorého sa hanbila. Naopak, bola
nahnevaná na Boha, že jej dal takého otca. Annina rana bola otvorená. Bolo treba, aby sa dotkla tejto rany a dovolila Ježišovi uzdraviť ju. Predstavila si svojho otca, ako spolu s Ježišom prichádzajú k nej. A otec prosil Annu, aby ho milovala takého, aký bol.
Anna len plakala a plakala. Napokon prijala svojho otca ako otca. Jej otec bol mŕtvy, ale iba teraz mu odpustila a bola schopná o ňom hovoriť. Až teraz ho bola schopná prijať ako otca. Doteraz ho iba tolerovala, ale teraz ho prijala ako otca, ktorý jej dal život. A bola uzdravená zo svojej depresie.
Často prežívame stresy a depresie, lebo sme niečo vo svojom živote nedokázali prijať. Stále máme obavu pred týmito okolnosťami, nehovoríme o nich, hanbíme sa za ne, a tým sa náš život stáva ťažkým bremenom. Poviem vám pekný príbeh o svätom Františkovi z Assisi.
Historka o svätom Františkovi
Raz sa František prechádzal s bratom Leom a spýtal sa ho: „Povedz mi, brat Leo, v čom spočíva dokonalá radosť?“ A brat Leo povedal Františkovi: „Dokonalá radosť spočíva v dôvernom spojení s Pánom.“ „Nie, to nie je tá dokonalá radosť, ktorú tu možno dosiahnuť,“ – odvetil František. A Leo pokračoval: „Dokonalú radosť by sme mali vtedy, keby sme mohli evanjelizovať celý svet a všetkých ľudí priviesť k Ježišovi.“ Ale svätého Františka neuspokojila ani táto odpoveď.
A tak pokračovali v rozhovore a brat Leo sa snažil zveličovať svoje odpovede, aby sa aspoň čiastočne priblížil k tomu, na čo asi František myslel. Potom František povedal bratovi Leovi: „Poviem ti, v čom je dokonalá radosť. Dnes je zima, sneží a fúka vietor. Predstav si, že by sme premrznutí prišli domov a zaklopali by sme na dvere nášho kláštora. Otec predstavený by sa nás za dverami spýtal: „Kto je?“ A my by sme odpovedali: „František a Leo, dvaja bratia z tohto kláštora. „A otec predstavený by nám odvetil: „Neverím vám, ste zlodeji, ktorí nás prišli okradnúť. “ Ale my by sme ho presviedčali, že nie sme zlodeji, ale bratia. Ale otec predstavený by nám neveril, neotvoril by nám dvere a nechal by nás mrznúť za dverami kláštora. Brat Leo, – pokračoval František – ak dokážeme prijať túto situáciu, v tom bude spočívať dokonalá radosť.“
Svätý František tu vystihol jadro všetkých našich problémov. Pravá radosť spočíva v tom, že vieme prijať práve tú situáciu, v ktorej sa nachádzame. Prijať určitú situáciu ešte neznamená, že ju aj schvaľujeme. Nemôžeme schvaľovať to, čo je zlé, ale prijímame to, čo sa deje okolo nás. To nie je masochizmus, to neznačí, že milujeme bolesť. To značí, že milujeme Ježiša a z lásky k nemu prijímame všetko, čo sa okolo nás deje. Vráťme sa k príbehu Anny. Ani Anna neschvaľovala alkoholizmus. Nie, ale prijať svojho otca, ktorý bol alkoholik.
sa deje v našom živote? Neprijímame veľa vecí, ktoré sú v nás. Neprijímame mnoho vecí ani u druhých, neprijímame ani okolnosti, v ktorých žijeme, a tak si sťažujeme svoj život. Ak idete do práce, prijmite ľudí, s ktorými pracujete. Je zbytočné, aby ste si hovorili: „Chcel by som mať iných ľudí okolo seba.“ Nie, toto sú tí ľudia, s ktorými pracujete, tak ich teda prijmite. Prijmite ich povahu, prijmite ich postoje, prijmite ich spôsob práce, ktorý sa možno veľmi odlišuje od vášho.
Často sme nahnevaní, keď máme spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú extroverti, pričom my sme introverti. Občas sa zasa hneváme, keď máme pracovať so samými introvertmi, pričom my sme extroverti. Prijmime konkrétnych ľudí, s ktorými pracujeme, a nie ľudí ideálnych. Občas si v modlitbovej skupine hovoríme: „Keby títo ľudia boli iní, rýchlejšie by som sa dostal k Pánovi. Ale takto sa k Ježišovi nikdy nedostaneme, lebo sme nútení byť s takýmito ľudmi.“ To nie je správny postoj. Ježiš ti dal práve týchto ľudí a preto ich prijmi. Myslím, že rozumiete tomu, čo som vám chcel povedať.
Tajomstvo prijatia
V Deuteronómiu (30,19) sa nachádza veta, ktorú možno nazvať zlatým pravidlom:
Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu. Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo.
Predložené sú dve veci, ktoré si nemôžeme zvoliť. Nikto z nás si nezvolil život, nikto z nás nerozhodoval o tom, či sa narodí alebo nie. A nikto sa nemôže rozhodnúť zomrieť. Človek sa môže rozhodnúť vziať si život, ale nie zomrieť. Napriek tomu nám Písmo hovorí, aby sme si vyvolili život. Ak si zvolíte, ak prijmete ľudí a udalosti, v ktorých žijete, volíte si život. Ak odmietnete ľudí alebo okolnosti, v ktorých žijete, volíte si smrť. Môžeme žiť, ale môžeme žiť ako vyhnanci. Môžeme žiť, ale môžeme žiť ako ľudia. Poviem vám niekoľko príkladov.
Prijmi seba samého
Prijmi svoju výšku, prijmi svoje meno, prijmi svoj inteligenčný kvocient, prijmi svoje starnúce telo, prijmi svoju vrodenú telesnú chybu, prijmi svoju bolesť a chorobu, prijmi svoj nos, prijmi každú časť svojho tela. Iste, mohol by si povedať: Želal by som si, aby to bolo ináč. – Ak je tvoj život taký, aký je, prijmi ho, a prestaneš cítiť jeho ťarchu. Je pravda, že najťažšou voľbou spomedzi všetkých volieb je prijať seba samého.
Veľmi veľa problémov pochádza z toho, že neprijímame seba. Veľmi veľa problémov pochádza z toho, že odmietame samých seba, že máme o sebe nízku mienku, málo sa ceníme. Odmietnutie seba človek často pociťuje počas dospievania, ale tento pocit sa vracia aj v strednom veku. Veľa ráz v sebe uchovávame hnev voči Bohu, lebo nedokážeme prijať seba samých. Musíme prijať seba samých a byť hrdí na to, čo sme. Lebo ak nás Boh stvoril, stvoril nás pre svoju potechu. Ak sa nám podarí prijať seba takých, akých nás chcel Boh, tak sme uzdravení. A potom budeme môcť povedať: „Milujem seba samého a som schopný milovať aj druhých.“

Príbeh sebaodmietnutia mladej ženy
Raz za mnou prišla jedna dvadsatšestročná žena a zverila sa mi s tým, že cíti bolesť v niektorých častiach svojho tela. Povedala mi, čo ju bolí a hneď som pochopil, že ide o emocionálne problémy. Preto som- sa jej spýtal: „Hneváte sa na Boha?“ Odpovedala mi: „Nie, nikdy mi ani na um neprišlo, aby som sa hnevala na Boha. Milujem- Boha, denne chodím na svätú omšu, prijímam Pána Ježiša vo sviatostiach, modlím sa, ako by som sa mohla na Boha hnevať?“
Tak som sa jej spýtal: „ Viete ďakovať Bohu za všetko?“ Odpovedala mi: „Neviem sa k tomu vyjadriť. „A tak som jej povedal: „Dobre, pomodlime sa spoločne. Vašou úlohou bude iba ďakovať za veci, ktoré ja vymenujem.“ A začal som menovať rozličné časti jej tela a hovoriť: „Ďakujem ti za svoje vlasy, ďakujem ti za svoje oči, ďakujem ti za svoj nos. ..“A ona mi sústavne odpovedala: „Ale ja nemám rada svoje vlasy, mne sa nepáčia moje oči, nepáči sa mi ani môj nos… „
Vyzval som ju-. „ Prosím vás, prejavte svoj hnev, nahnevajte sa na Boha a povedzte mu, že nemáte rada tieto veci. „A ona sa ma spýtala: „Naozaj to môžem urobiť, skutočne to môžem povedať?“ Ja som jej odpovedal: „Samozrejme, veď Boh to vie. Musíte to len dať do slov. “ A vtedy začala plakať a kričať na Boha… a predtým mi povedala, že nebola na Boha nahnevaná. Táto žena iba potláčala svoj hnev, lebo neprijímala seba samu.

Prijmi okolnosti a situácie, v ktorých žiješ
Ak sa ocitneš v dopravnej zápche a pritom sa veľmi ponáhľaš, nebuď nahnevaný, ale prijmi to. Ak sa chceš osprchovať a tečie iba studená voda, prijmi to. Ak nájdeš po svojom necitlivom manželovi neumyté riady, prijmi to. Prijmi jedlo, ktoré máš na stole, prijmi počasie, prijmi každú chvíľu svojho života a tak si uľahči život.
Predstav si, že na prechádzke spadneš a zlomíš si nohu. Čo robit? V tejto chvíli možno zachovať dva postoje: môžeš sa vzbúriť a prejaviť svoj hnev na všetkých. Môžeš odsúdiť človeka, ktorý nechal na ceste jamu, v dôsledku ktorej si si zlomil nohu. Ale napriek svojej vzbure zostaneš na ceste so zlomenou nohou. Preto je rozumnejšie, aby si namiesto zatracovania človeka, ktorý tam jamu nechal, robil niečo iné, napr. požiadal niekoho, aby ťa zaviezol do nemocnice, kde sa o tvoju nohu postarajú.
Keď prídeš do hotela, možno tam nájdeš veci, ktoré sa ti nepáčia. Možno stráviš všetky dni nariekaním nad okolnosťami, do ktorých ťa postavil život. Pokús sa však prijať situáciu, prijmi svoju posteľ, jedlo, svojich spoločníkov, prijmi dobré alebo zlé počasie, prijmi všetko, s čím sa počas dňa stretneš. To neznamená, že sa staneš človekom bez citov, ale že sa dokážeš so svojimi citmi vyrovnať a mať ich pod kontrolou.
Sú ľudia, ktorí dokážu byť šťastní vo všetkom, ale sú aj takí, ktorí neustále hundrú na všetko okolo seba. Keď takíto ľudia prídu do exercičného domu a vstupujú do miestnosti, kde majú spať, okamžite pozerajú na to, čo v miestnosti chýba. Ale sú aj takí, ktorí ďakujú Bohu za to, čo tam našli. Za dve-tri sekundy môžeme spoznať, akí sú to ľudia. Svojimi postojmi vám ihneď o sebe povedia všetko.
Myslím, že každý z vás má skúsenosť s dopravnou zápchou, keď sa nikto z vodičov nevie pohnúť. Keď sa dostanem do takejto situácie, zvyknem pozerať na vodičov okolo. Jedni čítajú noviny, iní začnú hundrať, šomrať a sú nahnevaní za to, že sa nemôžu pohnúť. Ale ani jedni si nepomôžu. Je to otázka umenia žiť, nekompliko-vať si život, brať veci menej vážne.
Odporúčam vám, aby ste si dali do svojej izby veľké zrkadlo. A keď ste nahnevaní, nazlostení, choďte pred to zrkadlo a pozrite sa na svoju tvár – a zbadáte, akí ste škaredí. V každom z nás je nejaké množstvo energie. Je škoda plytvať ňou na to, že neprijímame veci okolo seba. Je toľko krásy okolo nás, na ktoré by sme mohli vydať svoju energiu.

Prijmi ľudí okolo seba
Azda najdôležitejšou, ale najťažšou vecou je prijať ľudí, ktorí sú okolo vás. Prijmi svojich rodičov, svojich súrodencov, ľudí, ktorí ťa zraňujú, prijmi ľudí, s ktorými pracuješ alebo študuješ, prijmi vedúceho svojej modlitbovej skupiny, svojho farára, ľudí okolo seba. Prijmi to, čo nedokážeš zmeniť.
Znova to chcem zopakovať: ak niečo prijímame, to ešte neznamená, že to aj schvaľujeme. Máme právo neschvaľovať veci, s ktorými nesúhlasíme. Pán nás možno chce poveriť úlohou, aby sme v niektorých ľuďoch vyvolali zmenu. To však neznamená, že ich nemusíme milovať.
Ježiš potvrdzujte tento postoj pri svojom stretnutí s cudzoložnou ženou. Spomeňme si na dva postoje, ktoré Ježiš povedal žene, pristihnutej pri cudzoložstve. Najprv jej povedal: „Žena, ja ťa neodsudzujem. „ Ježiš miluje túto ženu napriek jej hriechu. A potom jej hovorí: „Žena, ja ta neodmietam, milujem ťa takisto, ako som ťa miloval pred cudzoložstvom. Neodsudzujem ťa, ani ťa neodmietam, ale už viac nehreš. Neschvaľujem tvoj hriech. Teba prijímam, ale nie tvoj hriech“ (pórov. Jn 8,1-11). Vidíme Ježiša, ktorý prijíma človeka, ale neschvaľuje jeho hriech.