Ježiš, môj uzdravovateľ

Hriech a rany po hriechu
Tri kategórie hriešnikov
Ďakujme Pánovi za to, že môžeme začať nový deň. Určite sme ho už začali tým, že sme chválili Pána. A teraz ho prosme, aby otvoril naše srdcia a aby sme mohli počúvať jeho slová.
Ak si spomínate, hovorili sme o rozličných aspektoch uzdravovania. Dnešný deň budeme venovať duchovnému uzdravovaniu. To značí, že sa budeme zaoberať hriechom v našom živote, a to nielen hriechom ako previnením, ale aj hriechom ako zranením.
Skôr, ako by sme pokračovali, chcel by som vám odovzdať niektoré myšlienky psychiatra Karla Menningera. Tento psychiater hovorí, že väznice a ústavy pre mentálne chorých sú preplnené, lebo moderný človek nedokáže spoznať svoj hriech. Karl Menninger zaraďuje hriešnikov do troch kategórií. Tvrdí, že každého človeka možno zaradiť do jednej z nich, lebo každý človek je hriešny. Kedykoľvek hrešíme, môžeme k hriechu zaujať trojaký postoj.

Hriešnici väzni
Prvý postoj je postojom človeka, ktorý si myslí, že už je príliš neskoro, aby niečo vo svojom živote zmenil. Vie, že je vinný, vie, že je hriešnik, ale je presvedčený, že sa nedokáže zmeniť. Vie, že má sklon k vzbure, že je homosexuál, vie, že túži po žene, ktorá patrí inému, ale myslí si, že s tým nemôže nič robiť. Toto je postoj hriešnika -väzňa. Väzeň vie, že je vinný, že je zločinec, ale si myslí: „Už to nemôžem zmeniť. Už je veľmi neskoro. Aj keby som sa zmenil, spoločnosť by ma neprijala. Toto je môj osud. Toto je životná cesta, po ktorej musím kráčať. Som zločinec a zomriem ako zločinec.“ A preto sa ani nepokúša zmeniť sa, lebo neverí, že by sa mohol zmeniť.
Stretávam sa s mnohými kresťanmi aj nekresťanmi, ktorí prežívajú postoj väzňa. Hovoria napríklad: Som veľmi nervózny. Viem, že je to zlé, ale taká je moja povaha. Nemôžem s tým nič robiť. – Používam vulgárne slová. Viem, že je to zlé, ale neviem s tým nič robiť. – Som plný agresívnych sklonov, ale nijako si nepomôžem, taká je už moja povaha. – Som zlostný, hnevlivý, ale je to len dôsledok môjho predchádzajúceho života, nemôžem to zmeniť. – Stále sa dopúšťam masturbácie, ale je to tak už od môjho detstva a nijako nemôžem zmeniť ani toto. – Som homosexuál, ani na tomto nič nedokážem zmeniť. – Holdujem alkoholu, som alkoholik, nijako to však nemôžem zmeniť.
A tak žijeme – nažívame spolu s našimi hriechmi. Je možné, že so svojím hriechom nesúhlasíme. Je možné, že sa na seba hneváme pre určitý hriech, ale: „Nemôžem to zmeniť. Nič s tým nedokážem urobiť. Prosím vás, berte ma takého, aký som.“ Toto je postoj mnohých hriešnikov. A nebuďme prekvapení, ak aj my zistíme, že je v našej osobnosti určitá oblasť, o ktorej si myslíme, že tam nič nemôžeme urobiť, nič nemôžeme zmeniť.
Ak objavujeme v sebe tento postoj, blokujeme Ježišovo účinkovanie. Pán je k nám milosrdný, ale napriek tomu je blokovaný vo svojom pôsobení. To preto, lebo predstupujeme pred neho nie ako pacienti, nie ako chorí ľudia, ale ako väzni.
V našom živote závisíme od mnohých vecí. Tieto závislosti môžu byť veľmi silné, keď závisíme od alkoholu, drog, jedla, spánku, fajčenia… Závislosť u žien sa môže prejaviť v tom, že potrebujú neprestajne upratovať dom a preto nemajú čas na nič iné. Niektoré závislosti sa môžu stať našou druhou prirodzenosťou, čo môžeme vyjadriť takto: Je to pre mňa dôležité, nikdy som sa nenazdal, že by som mohol byť uzdravený, a preto s tým nič nerobím. Je to moja druhá prirodzenosť.“ Takéto slová vyjadrujú postoj väzňa. A Karí Menninger hovorí, že hriešnici prežívajúci tento postoj, nikdy nemôžu byť uzdravení.

Duševne chorí hriešnici
Potom je tu druhý postoj, o to je postoj duševne chorého človeka, ktorý neverí, že je chorý. Nemyslí si, že to, čo robí, by mohlo byť zlé. Nemá pocit viny a je presvedčený, že je na správnej ceste. Tomuto duševne chorému človekovi každý hovorí, že je chorý, ale on tomu neverí. Každý vie, že potrebuje liečenie, ale on si myslí, že terapiu potrebujú tí druhí. Dá sa povedať, že on je jediný, ktorý nevie, že je chorý.
Duševne chorý človek je slepý na svoj hriech. Jeho heslom sú slová: „To nie je moja vina.“ Na vine sú vždy iní. Napríklad mu poviete: „Si hnevlivý“ a on povie: „Áno, som, ale na vine je moja žena.“ Alebo: „Hovoríte, že pijem. Áno, pijem, ale viete, kto je na vine? Je to vina spoločnosti.“ Takýto človek nikdy nepreberie zodpovednosť za svoj hriech. A ak nie je schopný prevziať zodpovednosť za svoj hriech, nemôže byť ani uzdravený.
Ak drogovo závislý človek ide na liečbu, prvá otázka, ktorú mu položia, je táto: „Prečo užívate drogy?“ A odpoveď znie zvyčajne takto: „Beriem drogy preto, lebo sa necítim byť milovaný ani svojím otcom, ani svojou matkou“. A logicky z toho vyplýva, že proces liečby potrebuje otec alebo matka, a nie tento človek. Iný možno povie: „Užívam drogy kvôli mojim priateľom.“ V poriadku, ale potom zoberte sem a zapojte do tohto programu svojich priateľov. A kým si takýto človek neuvedomí, že berie drogy preto, lebo ich brať chce, nemôže začať liečebný program. Tento človek potrebuje prevziať zodpovednosť za svoje skutky. Takisto, ako aj my musíme precítiť zodpovednosť za svoje hriechy.
Predstavte si ženu, ktorá prichádza na spoveď a hovorí, že je veľmi nervózna, ale všetku vinu na tom má jej muž. Teda ona nie je hriešna. Muž je hriešnik. Keď takíto ľudia prichádzajú za mnou, pýtam sa ich: „Načo ste sa prišli spovedať?“ Občas hovorievam: „Prichádzajú ku mne samí nevinní ľudia… „

Zdraví hriešnici
Zdravý hriešnik je podľa Menningera človek, ktorý sa pozrie na seba, skonštatuje svoj stav a dá sa do procesu uzdravovania. On vie, že je hriešny, ale je presvedčený, že sa môže zbaviť svojich hriechov. Zdá sa to byť protirečivé hovoriť o hriešnikoch a na druhej strane ich nazvať zdravými hriešnikmi. Ale tento výraz je správny, lebo ide o človeka, ktorý uznáva, že má hriech a z toho vyplýva, že chce byť aj uzdravený. Aby sme mohli byť uzdravení, je dôležité, aby sme sa vedeli dotknúť svojich rán, aj keď nám to spôsobí bolesť. Možno to lepšie pochopíme vtedy, keď si vysvetlíme tzv. Johari okno.

Johari okno
Psychológovia hovoria, že náš život je akoby okno rozdelené priečkami na štyri častí. Prvá časť okna

Prvá časť okna predstavuje tú časť mojej osobnosti, ktorú poznám a ktorá je známa. aj
ostatným ľuďom okolo mňa. Sú určité veci v mojom živote, ktoré jednoducho nie som schopný ukryť: Som muž, som starý, pochádzam z určitej kultúry, ktorú predstavuje krajina Malta, som kňaz – je tu veľa podrobností, ktoré poznám aj ja, ale ktoré poznáte aj vy a nemáme s tým žiaden problém. Ak budeme tráviť niekoľko dní spolu, objavíte aj niektoré rysy môjho charakteru. Toto je prvá časť okna. V osobnosti každého jedného človeka sa nachádza toto okno, ktoré pozná on sám i ľudia okolo neho.

Druhá časť okna
Potom je tu druhá časť mojej osobnosti, ktorú poznám ja, ale ktorú vy nepoznáte. U každého z nás to predstavuje určitý privátny sektor, ktorý by som nerád odhaľoval. Sem patrí môj súkromný, intímny život, moje myšlienky, túžby, moje osobné city, moje sklony. Je to tá časť mojej osobnosti, ktorú nepozná nikto. Túto časť poznám ja, ale pred ostatnými je ukrytá. Tento priestor odhaľujem iba Bohu, možno ho odhalím kňazovi alebo spovedníkovi, ale nikomu inému. Táto plocha je vám neznáma, pre vás je v tme. No pre mňa je preniknutá svetlom, lebo ju poznám.

Tretia časť okna
Potom je tu tretia časť okna, s ktorou je to už vážnejšie. Táto časť osobnosti predstavuje oblasť, ktorú poznajú iní, ale ktorú nepoznám ja. Napríklad, každý z vás hovorí, že som žiarlivý. Potom prídete za mnou a poviete mi: „Myslím, že ste žiarlivý.“ A ja vám poviem: „Kto? Ja?“ Vy všetci viete, že som žiarlivý, len ja jediný o tom neviem.
Vidíte, že je tu určitá časť v našej osobnosti, ktorá je otvorená pre iných, ale je uzavretá pred nami. Práve preto je nám niekedy veľmi ťažké ísť za nejakým človekom a povedať mu, čo si o ňom myslíme. Ale takisto môže byť ťažké aj pre iných ľudí prísť za mnou a povedať mi, čo si o mne myslia. Lebo nie sme schopní otvorene prijať to, čím v skutočnosti sme.
Tretia časť okna predstavuje aj mentálnu chorobu. Ostatní vedia o nejakej mojej chybe, ale ja o nej neviem. Keby ste navštívili ústav pre mentálne chorých, mohli by ste sa stretnúť s človekom, ktorý vám povie: Ja som Napoleon.“ Samozrejme, každý vie, že nie je Napoleon, iba on to nevie. A to je mentálna choroba. Tretia časť okna teda predstavuje slepé miesta, ktoré nie sú predo mnou odhalené.

Štvrtá časť okna
Štvrtá časť okna predstavuje oblasť, ktorá je ukrytá aj predo mnou, ale aj pred inými. Je to oblasť, ktorú nepoznám ani ja ani vy. To je to neznáme, tmavé miesto v mojej osobnosti. Toto slovo „neznáme“ označuje aj pozitívnu, ale aj negatívnu skutočnosť. V mnohých z nás sú charizmy, ktoré ešte nevyšli na svetlo, lebo nebola príležitosť, aby sa prejavili. Ale je v nás aj negatívna oblasť a mnohé negatívne veci sa v nás neprejavili práve preto, lebo nemali príležitosť sa prejaviť. Nikdy som v živote nič neukradol, ale môže sa stať, že sa dostanem do takých okolností, keď budem cítiť nutkanie niečo ukradnúť. A nikdy som o tejto svojej slabosti nevedel. Môže teda prísť v živote chvíľa, keď sa táto slabosť prejaví.
V každom z nás sa teda nachádzajú tieto štyri aspekty osobnosti. Ak chcete odmerať svoju zrelosť, tak sa musíte riadiť iba prvým oknom, ktoré reprezentuje tú časť osobnosti, ktorú poznám aj ja a ktorú poznáte aj vy. Čím viac sa mi podarí odhaliť zo seba, tým väčšiu slobodu nadobúdam.
Ako vidíte, poznáme len veľmi nepatrnú časť svojej osobnosti a slobodní sme len v tej oblasti, ktorú poznáme nielen my, ale aj iní ľudia. Čo sa týka ďalších troch oblastí nášho života, v nich neprežívame skutočnú slobodu. Skutočne slobodní budeme vtedy, keď prvé okno rozšírime, čím sa zvyšné tri okienka zmenšia.
Pozrite sa na svätého Pavla, ako sa prihovára Rimanom. Pred všetkými ľuďmi mohol slobodne hovoriť o svojom hriechu. Nemal žiadne ambície. Mohol povedať tým, ktorí ho mali radi: „Som človek z mäsa a krvi, uznávam, čo je dobré, ale robím opak“ (pórov. Rim 7,14-23).
Pozrime sa na Ježiša. Ani on neváhal pred očami všetkých ľudí vykričať to, čo cítil: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46). Všimnime si túto ohromnú slobodu! Sme aj my takí slobodní, ako bol slobodný svätý Pavol, svätý Peter a ostatní? Ak prežívame krízu viery, sme schopní prísť pred bratov a sestry a povedať im: ..Bratia a sestry, dnes prežívam krízu viery. Prosím vás, modlite sa za mňa!“? Kde je moja sloboda, kde je moja skutočná sloboda? V čom spočívajú moje závislosti? Ako vidíte, človek je slobodný od hriechu vtedy, keď sa oslobodí aj od závislostí, ktoré ho k hriechu pútajú.

Uzdravovanie rán spôsobených hriechmi
Kardinálovi Suenensovi, ktorý bol na návšteve v Ríme, istý novinár raz položil otázku-. „Monsignor, čo je to svätosť?“ A kardinál veľmi jednoducho odpovedal: „Pre mňa svätosť spočíva v tom, že si človek uvedomuje, že je hriešnik.“
Kardinál nepovedal, že svätosť spočíva v tom, že nemáme žiadne hriechy, ale že si uvedomujeme, že sme hriešni. Len čo si totiž uvedomíme, že sme hriešni, môžeme začať proces uzdravovania.
Ak ideme na spoveď, vyznávame sa zo svojich hriechov. Keď povieme svoj hriech počas spovede, náš hriech je odpustený. Ale to ešte neznamená, že rana, ktorá po hriechu ostala, je tiež uzdravená. Preto potrebujeme aj uzdravenie rán spôsobených hriechmi. Toto uzdravovanie sa nedeje naraz, ale postupne, predstavuje proces. v ktorom treba prejsť niekoľkými fázami.

Pripustiť svoj hriech
Všetci vieme, že sme hriešnici, ale vari to aj pripúšťame? Predstavte si, že pôjdem do kaplnky pred Eucharistiu, budem tam oplakávať svoje hriechy a poviem Pánovi: „Pane, odpusť mi, lebo som veľmi pyšný.“ Potom vyjdem z kaplnky, stretnem svojho priateľa, ktorý mi povie: „Chcem ti niečo povedať. Myslím si, že si veľmi pyšný človek.“ (Vidíte, nič som nepovedal a rozosmiali ste sa. Lebo to nepripúšťate!) Pred Pánom som plakal, ale to nebolo úprimné. Možno sa na tohto človeka oborím a poviem: „Kto si ty, že mi hovoríš, že som pyšný?!“ Prijímame svoj hriech ústami pred Pánom, ale neprijímame ho srdcom. A tak sa často stáva, že všetci hovoria o našom hriechu, ale my ho neprijímame. Preto kardinál Suenens hovorí, že len čo uznáme svoj hriech, vydávame sa na cestu svätosti.
Ak ma bolí hlava a viem, že je to bolesť hlavy, poviem: „Bolí ma hlava.“ Ak mi niekto povie: „Zdá sa, že ťa bolí hlava“, odvetím: „Áno, je to pravda, bolí ma hlava.“ Ale čo sa týka môjho hriechu, poviem Pánovi, že som hriešny, ale nie som o tom presvedčený a nepripúšťam to pred inými. Nechcem, aby mi niekto povedal, že som hriešnik. A to je dôvod, prečo sa svojho hriechu nemôžeme zbaviť: Nepripúšťame ho.

Príklad svätého Pavla
Pozrime sa na niektorých ľudí v Cirkvi, ktorí boli skutočne slobodní, čo sa týka hriechu. A istotne jedným z najväčších vzorov v tejto oblasti je svätý Pavol. Odporúčam vám, aby ste si prečítali siedmu kapitolu Listu Rimanom, kde sa svätý Pavol pred komunitou Rimanov predstavuje ako veľký hriešnik. Prečítajme si niekoľko viet z tohto listu:
„Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“ (Rim 7,14-19)
Svätý Pavol hovorí, že vie, čo je dobré, aj túži robiť dobro, ale potom robí úplný opak toho, čo vidí ako dobré. Nazýva sa otrokom, ktorý je vydaný napospas hriechu: ,Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý ma urobí slobodným!“ (pórov. Rim 7,24-25).
Kto ma vyslobodí z tohto smrteľného tela? Tu Pavol vzťahuje svoje slová aj na tie praktiky, ktoré sa v Ríme uskutočňovali. Hovorí: „Kto ma vyslobodí z tohoto hriechu, z tohoto tela, vydaného napospas hriechu“ a myslí aj na to, že hriešnik bol v Rímskej ríši väčšinou vydaný mučeniu. Často sa stávalo, že zločinca alebo vraha priviazali k jeho obeti a takto ho nechali postupne umierať. Nezabili ho hneď, ale vydali ho na pomalú smrť. Svätý Pavol hovorí, že tým istým spôsobom sa aj on cíti byť pripútaný k hriechu a zviazaný s ním. Preto sa pýta: „Kto ma vyslobodí, kto ma odviaže?“ A hovorí, že iba Ježiš ho oslobodí od mŕtveho tela hriechu.
Vidíte, Pavol bol slobodný človek. Nebol bez hriechu, ale bol zdravým hriešnikom. Teda pripustime, že sme hriešni, ako to pripúšťame na začiatku každej svätej omše, keď počas úkonu kajúcnosti hovoríme: „Vyznávam…. i vám, bratia a sestry, že som veľa zhrešil…“

Prijať zodpovednosť za hriech
Pokiaľ si neuvedomíme, že sme chorí, nejdeme k lekárovi. Pokiaľ si neuvedomíme, že sme hriešni, nepotrebujeme ani Spasiteľa. Spasiteľa začneme potrebovať až vtedy, keď si uvedomíme, že sme hriešni. A je veľmi dôležité, aby sme prevzali zodpovednosť za svoje hriechy. Často sa vyhovárame a ukazujeme prstom na iných ľudí a na okolnosti, napr. keď hovoríme: „Máš pravdu, som hnevlivý, ale je to tvoja vina, alebo to zavinili nejaké okolnosti… alebo to zavinilo prostredie, v ktorom žijem… nie je to moja vina…a pokiaľ to nie je moja vina, nenesiem za to ani zodpovednosť.“ A pokiaľ neprijmeme zodpovednosť, nemôžeme sa ani uzdraviť. Preto hovoríme, že zdravý hriešnik je človek, ktorý prijíma zodpovednosť za svoje hriechy.
Prijať zodpovednosť za hriech ešte neznamená, že nutne musíme prijať aj vinu. Ak spadnete a zlomíte si nohu, tak to ešte nemusela byť vaša vina, že ste si nohu zlomili. Ale musíte si uvedomiť, že noha je zlomená. Je zbytočné v tejto situácii poukazovať na iných a ostať ležať so zlomenou nohou. Namiesto toho, aby ste nadávali na druhých, ktorí sú možno na vine, radšej sa zamerajte na svoju nohu a niečo urobte. Mnohí ľudia trávia roky a roky nadávaním na tých, ktorí spôsobili ich utrpenie, ale nerobia nič preto, aby boli uzdravení.
Keď nás ľudia dokážu vyprovokovať k hriechu, iba odhalia, čo v nás v skutočnosti je. Ak napr. otvoríte okná a ja dostanem nádchu, no ostatní nie, to bude znamenať, že otvorenie okna odhalilo moju slabosť. Ak ma vyprovokujete a ja sa nahnevám, nie je to vaša vina. Iba ste mi pomohli odhaliť slabosť, ktorá je vo mne, a to znamená, že nie som dosť silný. Preto zopakujem to, čo povedal kardinál Suenens: „Od chvíle, keď uznám, že som hriešny, sa začína moja cesta svätosti.„
Byť zdravým hriešnikom znamená mať Ježiša na svojej strane. Ježiš ma neodmieta kvôli tomu, že som hriešnik. Ježiš ma nemiluje menej, ak som hriešny. Žiaden môj hriech neumenšuje lásku, ktorou ma Ježiš miluje. Môj hriech iba blokuje príliv jeho lásky. A to je dôvod, prečo mi chce odpustiť. Ježiš chce, aby som bol znova otvorený prúdu lásky, ktorou ma zahŕňa.
Ježiš nechce iba odpustiť môj hriech, ale chce aj uzdraviť ranu, ktorá je príčinou hriechu. Používam výraz „byť uzdravený z hriechu“, nielen „mať odpustený hriech“, lebo sa môže stať, že mi hriech bude odpustený, ale nebudem uzdravený zo svojho hriechu. Často je hriech odpustený, ale rana ešte nie je vyliečená. Ako sme už hovorili, môžem odpustiť nejakému človeku a vtedy aj Boh odpúšťa mne, ale to neznamená, že je uzdravená aj rana, ktorá je príčinou hriechu. Každý z nás potrebuje prejsť procesom uzdravenia, aby sme boli kompletne uzdravení.

Objaviť koreň hriechu
Keď sa vyznávame zo svojho hriechu, prvá vec, ktorú treba urobiť, je zabudnúť na vyznávaný hriech. Nedovoľme, aby nás diabol znepokojoval hriechmi z minulosti. Často hrešíme, Boh nám odpustí, ale potom nedokážeme odpustiť sebe. A diabol sa nás snaží znepokojiť a vyvolať v nás strach zo zatratenia, práve kvôli hriechu z minulosti. Musíme zabudnúť na hriech, ale ťažko sa nám zabúda na ranu, ktorá po hriechu ostáva. Teraz musí prísť k uzdraveniu koreňa hriechu. Buďme v tejto veci veľmi konkrétni.

Príbeh zneužitého dievčatá
Raz prišla za mnou jedna dievčina a bola veľmi ustarostená. Chcela niečo urobiť so svojím životom, ale nedokázala to. Chcela sa vyvarovať všetkých okolnosti, ktoré ju privádzali do hriechu, ale nijako sa jej nedarilo. Tak sme sa snažili nájsť koreň problému. A problémom bolo to, že ako dieťa bola pohlavne zneužitá. Toto zneužitie v nej vyvolalo veľký hnev voči mužom. Tento problém u nej postupne narastal, až sa stala lesbičkou. Mnohí jej hovorili, že je už neskoro, že táto choroba je pre ňu druhou prirodzenosťou. Ale nebola to jej druhá prirodzenosť, bola to rana, ktorá potrebovala uzdravenie.
Hlavným problémom u tohto dievčaťa nebol hriech pohlavnosti, ale to, že nevedela odpustiť človeku, ktorý ju zneužil. Všetko úsilie, ktoré mala neskôr vyvinúť, sa nemalo zamerať na vyhýbanie sa tomuto hriechu, ale na odpustenie človeku, ktorý ju zneužil. Bolo to pre ňu veľké utrpenie, ale keď dospela k bodu, že odpustila človeku, ktorý jej to všetko spôsobil, všetky ostatné rany sa začali uzdravovať. Dnes je z nej normálna žena, je vydatá a má peknú rodinu. Aj vďaka tomu, že tu bol človek, ktorý dokázal ísť s ňou do hĺbky a nájsť koreň jej problému.
Hriech, ktorého sa dopúšťame, je len špičkou ľadovca. Viete, že z ľadovca, ktorý sa nachádza v mori, trčí nad vodou iba jedna osmina, ostatná časť sa nachádza vo vode. Aj naše hriechy, úzkosti, pýcha, naše sexuálne sklony – to všetko je len špička ľadovca. Koreň je niekde hlboko dole. Pán nám chce nielen odpustiť náš hriech, ale chce nás aj uzdraviť. Pán chce vstúpiť do našej osobnosti hlbšie a odrezať koreň hriechu raz navždy.
Pri každom hriechu treba ísť k jeho koreňu. Som, napríklad, človek veľmi hnevlivý – ale prečo? Som žena veľmi žiarlivá – ale prečo? Vždy odsudzujem druhých – ale prečo? Mám veľké sexuálne problémy – ale prečo? Tieto otázky vyvolávajú potrebu, aby sme išli do hĺbky a objavili koreň svojho hriechu.
Aj každá závislosť, ktorú máme, má svoj koreň. Aj sústavné upratovanie domu má svoj koreň. No musíme byť opatrní pri jeho určovaní, lebo koreň rovnakých problémov je u každého človeka iný. Napríklad, sú traja ľudia, ktorí sú závislí od fajčenia. To neznamená, že koreň ich problému je ten istý. Máme napr. tri ženy, ktoré majú upratovaciu mániu, to ale neznamená, že u všetkých troch je koreň problému rovnaký. Ale koreň tu je a treba ho s Božou pomocou objaviť.
Niekedy je úplne zbytočné bojovať proti hriechu, ak sa nám nepodarí nájsť a vykoreniť jeho koreň. Nájsť koreň hriechu však nie je vždy jednoduché. Niekedy to trvá dlhý čas, kým ho objavíme. To však neznamená, že sa nemáme modliť za uzdravenie, kým koreň svojho hriechu neobjavíme. My ho možno nepoznáme, ale Ježiš ho pozná. A preto treba Ježiša neustále prosiť, aby nám pomohol odstrániť to, čo nás zväzuje.
Keď zhrešíme, ideme na spoveď, modlíme sa, ale stáva sa, že znova upadneme do toho istého hriechu. Potom sa znova sa modlíme, ale znova upadneme a zdá sa nám, že sa hriechu nikdy nezbavíme. Nie je to preto, že by sme nemali dobrú vôľu, že by sme nevyvinuli všetko úsilie alebo že by Boh nepočúval našu modlitbu. Je to jedine preto, že sme ešte nenašli koreň svojho hriechu a nezlikvidovali ho.
Poviem vám príklad: Prídeme za svojím spovedníkom a vyznáme sa z hriechu seba-ukájania. On nás rozhreší, ale ešte sme sa z hriechu neuzdravili, lebo sme neobjavili jeho koreň. Možno preto sa sústreďujeme práve na tento hriech, lebo sa necítime byť milovaní, možno sme boli v detstve sexuálne zneužití, alebo je tam ešte niečo, čo by sme mali objaviť. Koreňom väčšiny sexuálnych úchyliek je nedostatok sebaistoty, sebaodmietnutie alebo negatívna sexuálna skúsenosť v detstve.
Niekedy nám aj psychológ môže pomôcť objaviť koreň nášho hriechu. Ale potom potrebujeme Ježiša, aby nám ho pomohol uzdraviť. Psychoterapia nestačí, ak sa chceme uzdraviť aj z koreňa nášho hriechu, najmä ak je veľmi hlboký.

Hnev na predstavených
Poviem vám istý príbeh, ktorý sa stal počas prvého seminára, ktorý som mal v Českej republike. Bolo to pre mňa niečo prekvapujúce. Na tomto seminári sa zúčastnilo viac zasvätených sestier a kňazov a zistil som, že mnohí z nich prechovávajú veľký hnev voči svojim predstaveným. Dá sa povedať, že to bol všeobecný hnev, aj proti biskupovi, aj proti provinciálnej predstavenej. Skutočne som nechápal, ako je to možné, že ľudia pochádzajúci z rozličných skupín a dokonca aj z rozličných oblastí, majú ten istý problém. Tak sme sa všetci spoločne zišli, aby sme skúmali, aký je koreň tohto hnevu. Počas rozlišovania sme zistili, že ich hnev nebol zameraný na predstavených osobne, ako skôr na režim, počas ktorého predtým žili. Bol v nich hnev zameraný na predstaviteľov komunistickej strany a tento hnev sa po zmene režimu pretransformoval na každého, kto slúžil službou autority. Teda boli zameraní na niečo, čo bolo typické pre ich minulosť, ale čo sa prenieslo do ich súčasného života.
Obetovať svoj hriech Pánovi
Pri našich úvahách o hriechu ešte spomenieme jednu dôležitú vec. Keď vkladáme svoj hriech do Pánových rúk, musíme mu dať možnosť uzdraviť nás takým spôsobom, akým on chce. Často nie sme dostatočne silní, aby sme sa sami uzdravili a vyhli sa hriechu. Vynakladáme na to obrovskú energiu, a predsa neuspejeme. Vtedy nastáva čas odovzdať Pánovi svoj hriech ako dar. Možno sa vám to zdá byť divné, ale rád by som vám vyrozprával príbeh o svätom Hieronymovi, ktorý v Betleheme prekladal Bibliu z pôvodných jazykov do latinčiny.