Ježiš, môj uzdravovateľ

Nebojte sa!

Štyri základné emócie Strach
Na základe svojej skúsenosti môžem povedať, že veľmi veľa ľudí prežíva strach, ktorý býva ich najväčším problémom. Kdekoľvek prichádzam, všade zisťujem, že strach je najväčší psychologický problém. A nezávisí to od zamestnania alebo od povolania, ktoré človek má. Často sa stretávam so strachom u kňazov, u rehoľných sestier, u politikov či lekárov. Hovorím o týchto skupinách ľudí len preto, lebo si často myslíme, že sú to ľudia najsilnejší. Ale strach má každý jeden z nás a prežíval ho aj Ježiš. Áno, aj Ježiš prežíval chvíle, keď bol zdesený a prejavil to pred apoštolmi. Mal strach pred hodinou utrpenia a potil sa krvou od strachu, keď sa mal vybrať na cestu utrpenia. Toto je jedna z emocionálnych porúch, s ktorou sa v živote stretávame.

Hnev
Myslím si, že každý z nás precítil alebo cíti hnev vo svojom srdci. Môžeme sa hnevať na seba, ak neprijmeme svoje telo, svoj vek, svoj životný stav, svoju rodinu. Môžeme sa hnevať dokonca aj na Boha, keď ho žiadame o niečo, čo nám nedáva. „Bože, prečo si mi to urobil?“ – „Prečo si dovolil, aby moja matka zomrela?“ – „Prečo si dopustil, aby ma môj priateľ opustil?“ Veľmi veľa problémov vzniká z toho, že sa na Boha obraciame s hnevom. Veľké hnevy môžeme prežívať aj voči ľuďom. Hneváme sa na ľudí, ktorí ešte žijú, ale hneváme sa aj na tých, ktorí už zomreli. Najväčšie hnevy v našom živote sú obrátené na našich rodičov. Z hnevu pochádza aj najväčšia ťažkosť, že nedokážeme odpustiť. A to, že nedokážeme odpustiť, môže priniesť do nášho života veľkú úzkosť.

Pocit viny
Cítime sa vinní za niečo, za čo už vinu nenesieme. Uvediem vám klasický príklad. Niekto bol počas svojej mladosti sexuálne zneužitý, či už vlastnou vinou alebo bez vlastnej viny. Táto udalosť prináša postupom rokov ďalšie a ďalšie pocity viny. Žena sa dopustila potratu a nedokáže prijať odpustenie dieťaťa. Snaží sa to zakrývať, ale je to stále tu. Prečo som vždy smutný, prečo som v depresii? Nedokážem to pochopiť. A keby ste išli hlbšie do svojho života, zistíte, že ste si niečo neodpustili. Dopustili ste sa hriechu homosexuality alebo ste boli v určitom období svojho života alkoholikom. Svojím rozumom chápete, že vám Boh odpustil, ale city sú opačné. Cítite, že vám nebolo odpustené. A veľmi často prežívame smutné dni práve v dôsledku Pocitu viny, ktorý je v nás. Toto je tretia emocionálna porucha.

Úzkosť
Keď hovoríme o úzkosti, môžeme vymenovať jej sprievodné javy, a to je napätie, depresia, stres, únava. Ak sa tieto sprievodné javy v našom živote prejavia, je to dôkazom toho, že žijeme alebo v minulosti alebo už v budúcnosti. Žijeme v minulosti, ktorá už nejestvuje, alebo myslíme na budúcnosť, ktorá ešte nenastala. A potom nám neostáva energia na to, aby sme prežívali prítomnosť. Psychológovia hovoria, že strácame 75% energie na problémy, ktoré už neexistujú, ktoré sú minulé, alebo sa snažíme riešiť problémy budúcnosti, ktoré ešte nie sú. Plytváme tak 75% svojej energie – a pritom hovoríme o normálnom človeku. Ale ja neviem, kto je z nás úplne normálny. Na to, aby sme dokázali žiť v prítomnosti, nám ostáva iba 25% energie.
Rozprávanie o strachu

Príbeh o „kuriatku“
V    ohrádke žila sliepka a okolo nej mnoho kuriatok. Jedného dňa sa medzi kuriatkami ocitlo mláďa orla, ktoré o sebe nevedelo, že je orlom. Myslelo si, že je kurčaťom, a tak jedlo to isté jedlo, ktoré mali kurčatá, pohybovalo sa ako kurčatá a lietalo tiež len ako kurčatá, ledva do výšky plota.
Raz zbadalo, ako nad priestorom, kde žilo s kurčatami, krúži mohutný orol. Pozrelo sa do výšky a zatúžilo byť orlom. Pochytila ho veľká skľúčenosť, lebo bolo iba kurčaťom. Ale orol sa pozrel na orlíča a zavolal naň: „ Vzlietni! Roztvor krídla a let‘! Veď ty si orol!“
Ale malý orol povedal: „Nie, nie, ja som kurča.“ A zostal zronený, obrátil sa a odišiel ku kurčatám. A tak celý svoj život prežil ako sliepka s túžbou byť orlom. Nikdy si neuvedomil, že orlom bol.

Strach ako Boží dar
Premýšľam, či sa vás mám spýtať a vyzvať vás, aby ste dali ruku hore vy, ktorí si myslíte, že ste orlami… Zdá sa, že vás je veľmi málo, všetci ostatní sme kurčatá.
Ale Boh nás nestvoril ako kurčatá, stvoril nás ako orly. Vložil do nás srdce orla a dal nám všetky schopnosti, aby sme lietali. Aj keď sa na to pozrieme z psychologického hľadiska, vidíme, že je v nás mnoho schopností, ktoré nikdy nepoužijeme. Prečo? Lebo máme strach. Je to strach, ktorý nás zdržiava od niečoho, čo by sme mohli urobiť.
I keď hovoríme o strachu, v prvom rade si musíme uvedomiť, že strach je Boží dar. Dal nám ho Boh, ktoiý chce, aby sme prežili a mohli žiť. Strach nám zabraňuje hodiť sa pod vlak alebo skočiť do ohňa. Strach v nás vzbudzuje prezieravosť, aby sme robili veci bez zbytočného rizika a zvažovania.
Strach je dar od Boha. Až keď stratíme kontrolu nad strachom, vtedy sa stáva nevyrovnanou emóciou a musí byť uzdravený. Vtedy prestávame byť slobodnými ľuďmi a stávame sa otrokmi svojho strachu a musíme prosiť Ježiša, aby nás uzdravil. A tak je v nás strach, ktorý je dobrý, a strach, ktorý treba uzdraviť.
V    Biblii nachádzame mnoho zmienok o strachu. „Neboj sa, nebojte sa!“ sú v Biblii veľmi časté slová. „Neboj sa!“ – hovoril Boh prorokom Izaiášovi, Jeremiášovi a Eliášovi; „Neboj sa!“ – povedal Boh Zachariášovi v chráme; „Neboj sa!“ – povedal anjel Márii; „Nebojte sa!“ – povedal Ježiš apoštolom, keď kráčal po mori; „Nebojte sa!“ – povedal im po vzkriesení.
Je to veľmi zaujímavé. Viete, koľkokrát sa nachádzajú slová „nebojte sa“ v Biblii? Tristošesťdesiatpäťkrát! Iba ak máme priestupný rok, 29. februára, vtedy sa môžeme báť, iba na ten deň nemáme slovo „nebojte sa“, len raz za štyri roky. Inak nám Boh hovorí neustále, deň za dňom: „Neboj sa!“

Bázeň Božia a strach z Boha
V    Písme sa často stretávame s tvrdením, že bázeň Božia je darom Ducha Svätého 0ób 1,1; 28,29; Prísl 10,27; 15,16; 19,23; 9,10; 14,17). Je to múdrosť, ktorú máme mať vo vzťahu k Bohu. Treba si uvedomiť jednu dôležitú skutočnosť: je veľký rozdiel medzi strachom z Boha a bázňou Božou.

Bázeň Božia je Boží dar, lebo je to strach pochádzajúci z lásky. Ak niekoho skutočne milujeme, budeme robiť všetko pre to, aby sme ho ničím nezranili. Snažíme sa ho milovať aj v maličkostiach, nielen vo veľkých veciach. To je strach pochádzajúci z lásky. Mať bázeň Božiu znamená snahu vyhnúť sa všetkému, čím by sme mohli Boha uraziť.
Strach z Boha nepochádza od Boha, ale od diabla. Zlý duch ti hovorí: Boh ťa potrestá, Boh ti neodpustí tvoje hriechy, Boh nemôže zabudnúť na tvoju minulosť, Boh ťa odsúdi do pekla. Toto je strach z Boha, keď sa na Boha pozeráme ako na sudcu, a nie ako na Otca. Tu nemožno hovoriť o bázni, ale o strachu. Bázeň vychádza z lásky, strach vychádza zo zastrašovania, z teroru.
Stretávam ľudí, ktorí mi hovoria: „Nechodím na prijímanie, lebo toho nie som hoden; nemodlím sa k Bohu, lebo ma aj tak nechápe; bojím sa Boha, lebo ma môže potrestať.“ Toto je strach z Boha, ktorý pochádza od diabla. Diabol vie, že opustíš Boha, len čo si o ňom začneš myslieť, že je sudcom a ničím iným.

Strach z Božieho poslania
Všetci máme nejaké strachy, mali ich aj zbožní a svätí ľudia. Myslím, že prvý človek, ktorý prežíval skutočný strach, bol Adam. Svätci vedeli, čo je to veľký strach. Ako Príklad nám môže poslúžiť prorok Habakuk (3,16), u ktorého nachádzame tieto slová:
..Počul som a chvelo sa mi vnútro, pri hrmote triasli sa mi pery, rozklad mi vnikal do kosti a nohy sa mi chveli.“
Takže vy nie ste jediní, ktorí prežívate strach. Môžete byť spokojne veľkými prorokmi a pritom mať aj strach. Aj Mária sa zľakla, keď k nej prišiel anjel, aby jej odovzdal Božie posolstvo. Všetci máme strach, keď k nám hovorí Boh. A je to pochopiteľné. Keď k nám hovorí Boh, vždy žiada niečo, čo presahuje naše možnosti. Môže to vyzerať divne, ale je to pravda. Keď nás Boh o niečo žiada, vždy nás žiada o niečo väčšie, než sme my sami.
Všimnime si poslanie, ktoré dal Boh Márii. Všimnime si, čo čakalo Zachariáša, ktorému oznámil, že jeho žena, ktorá už mala vyše osemdesiat rokov, bude mať dieťa. Všimnime si poslanie, ktoré dal Mojžišovi, aby vyviedol Izrael z Egypta. Pozrite sa na poslanie, ktoré dal apoštolom, hovoriac im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“(Mk 16,15).
Keď nám Boh dá nejaké poslanie, toto poslanie bude vždy nad naše možnosti a schopnosti. A ja si myslím, že je to úplne prirodzené, keď dostaneme strach.
Prečo s nami Boh zaobchádza takýmto spôsobom? Pretože nás chce presvedčiť, že sme iba nástrojmi v jeho rukách, a že on je ten, ktorý všetko koná. Povedzme, že my robíme iba materiálne veci. V tejto chvíli ja robím veľmi materiálnu vec – prednášam. Ja vám iba podávam posolstvo, ale nemám nijakú moc nad vašimi srdciami alebo nad vašou mysľou. Ak sa niekto z vás cíti oslovený, tak sa ho nedotkli moje slová, ale Božia moc. Žiadne slovo nemôže byť také silné, aby zmenilo človeka. Iba Boh sa môže dotknúť človeka a zmeniť ho.
Ak sa Boh rozhodne urobiť niečo cez nás, môžeme dostať strach. A to je dôvod, prečo Boh tebe i mne neustále hovorí: „Neboj sa!“ Všetko sa uskutoční mocou Ducha. Ak ťa Boh posiela, ak ťa volá, aby si niečo urobil, tak sa neboj, že to nebudeš schopný spraviť. Urobíš to mocou Ducha Svätého. To je dôvod, prečo neustále počujeme slová: „Neboj sa, nebojte sa!“

„Malé strachy“
Strach je najbežnejšia emócia, ktorá sa vyskytuje medzi ľuďmi. Veľmi mnoho ľudí trpí strachom. Počnúc malými strachmi, medzi ktoré patrí strach z myší, z hmyzu, strach vystúpiť pred verejnosťou, strach pred stretnutím sa s cudzincami, strach pred lekárom, z tmy, pred skúškami, až po strach z manžela, manželky, rodičov, predstavených… Mohli by sme napísať veľmi dlhý zoznam strachov. Zväčša máme tieto malé strachy alebo, lepšie povedané, veľké strachy z malých vecí, a tak dochádza k tomu, že máme v sebe uzavretých mnoho malých strachov.
Okrem toho každý z nás má aj svoj originálny strach. Poznal som na Sicílii dievča,
ktoré malo veľký strach z vody. Kedykoľvek pilo vodu, muselo zavrieť oči. Poznal som aj človeka, ktorý mal strach zo svätých obrázkov, lebo si myslel, že svätec vystúpi z obrázku a zaútočí na neho.
Strach, nech je akýkoľvek, spôsobuje veľké utrpenie. Každý strach môže mať svoj koreň v minulosti. Keď som sa snažil pomôcť dievčaťu, ktoré sa bálo vody, a zamýšľali sme sa nad tým, kde sa to všetko začalo, zistili sme, že sa dusila, keď ju matka nosila pod srdcom. A bolo ju treba uzdraviť z dusenia, aby sa uzdravila aj zo strachu pred vodou. Každý strach, nech by sa zdal akokoľvek smiešny, spôsobuje človeku bolesť a človek ním volá o pomoc.
Často sa nám stáva, že zhromažďujeme v sebe malé strachy, ktoré si potom na niečom vylejeme, napr. na malej myši alebo na drobnom hmyze. Rozumom si vieme odôvodniť, že myš nám nič zlé neurobí, ale napriek všetkému mnohí ľudia sa veľmi boja drobných zvierat. Čo sa deje? Máme v sebe nazhromaždených veľa drobných strachov, o ktorých sme nikdy nikomu nehovorili, ktoré sme nikdy neriešili. Potom sa snažíme nájsť niekoho alebo niečo, na čo ich prenesieme. Výsledkom toho je veľký strach zo skúšok, z tmy, z autority, z mikrofónu, z výšok a mnohých iných vecí.
Ľudia, ktorí prežívajú strach, trpia utkvelou predstavou, že budú okradnutí, že neprídu niekde načas – týchto je veľmi málo – že nie sú vhodne oblečení, že sú chorí. Majú utkvelú predstavu, cítia to, čo v skutočnosti nie je pravda. Niektorí ľudia majú veľký strach z lekárov, nemajú istotu vo svojich výpočtoch a prepočítavajú ich stále odznova, iní majú strach z toho, že budú zranení, a preto sú nadmieru opatrní a ostražití. Niektorí ľudia majú strach vstúpiť do výťahu alebo sa boja, že ich niekto zavrie do kúpeľne, boja sa výšok, cestovať autom alebo autobusom, majú nutkavé myšlienky, že nie sú dosť čistí, majú strach z budúcnosti – to je veľmi častý strach. Iní sa boja ostať sami doma, majú strach byť v dave, boja sa vystúpiť na verejnosti a komunikovať s inými. Ako vidíte, tento zoznam by sme mohli stále dopĺňať. Som si istý, že každý z nás má v sebe nejaký strach.

Sebaodmietnutie ako koreň strachu
Ak je náš strach nahromadením mnohých malých strachov, jeho častým koreňom je sebaodmietnutie, ako to povedal známy psychiater William Glasser. Inými slovami, strach z toho, že nás ľudia neprijmú takých, akí ste. To so sebou prináša osamotenosť a tá zas zavrhovanie, odmietanie seba. A tak by som sa chcel dotknúť toho, aký strach môže prameniť zo sebaodmietaniu.

Čo o mne povedia iní
Strach často nie je ničím iným, ako reakciou na strach z iných. Je to strach z toho, čo by si iní o nás pomysleli, čo by o nás povedali. Je to strach, ktorý nás blokuje v tom, čo by sme mali robiť, strach z toho, že padneme alebo že tí druhí spoznajú našu ohraničenosť. To nás môže zabrzdiť, aby sme sa objavili na verejnosti, znemožniť nám vyjadriť svoje myšlienky alebo slúžiť ľuďom svojimi charizmami.
Ako sa tento strach prejavuje v živote? Ak na svätej omši ukážeme na niekoho, aby prečítal časť z Písma, mnoho ľudí sa začne triasť. Prečo? Vari preto, že nevedia čítať? Nie. Majú strach z toho, čo o nich povedia iní. Často cítime potrebu povedať počas modlitbového stretnutia modlitbu. Ale neurobíme to, lebo máme strach z mienky iných. Vidíme, že sebaodmietanie je tu a je koreňom nášho strachu.
Niekedy, keď ľudia vystupujú na verejnosti, necítia sa dobre, lebo si myslia, že v porovnaní s inými nie sú dobre oblečení. A začnú si myslieť, že všetci sa na nich pozerajú. Takisto nikdy nevystúpia na verejnosti, lebo si myslia, že druhí by to urobili lepšie.

Kritický duch
Ľudia, ktorí sa boja reakcie iných a chcú svoj strach kompenzovať, sa stávajú príliš kritickými, impulzívnymi. Keď sa stretnete s človekom, ktorý všetko kritizuje, dáva najavo, že je v ňom obrovský strach, že druhí sú lepší ako on. Bráni sa tým, že kritizuje všetko okolo seba. Takýto človek, ktorý len kritizuje, je neslobodný a kritizovaním zakrýva svoje strachy.

Autoritatívnosť
Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa nám javia ako veľmi silní jednotlivci a tak sa aj tvária. Často sila, ktorú prejavujú navonok, je len divadlom. Je to len strach, lebo sa boja prejaviť svoje slabosti a ohraničenosť pred ľuďmi. Strach môže pochádzať aj z našej slabosti, že nie sme schopní prijímať naše životné neúspechy a zlyhania. Slobodný človek dokáže prijímať aj neúspechy. Človek, ktorý má silne vyvinutý mechanizmus sebaobrany, ktorý sa vždy obhajuje, ktorý nie je schopný prijať človeka, čo ho napomína, je človekom plným strachu.
Ak sme slobodní, nechávame ľudí diskutovať o veciach veľmi spontánne. Ale ak máme zo všetkého strach, okamžite sa snažíme byť autoritatívni v diskusii, aby sa náhodou nestalo, že ľudia začnú rozprávať o veciach, ktoré by nás mohli znepokojiť.
Nechcem sa dotknúť svojich bratov kňazov, ale často prichádzame do kontaktu s kňazmi a farármi, ktorí sú veľmi autoritatívni. Nedopustia slobodnú diskusiu, lebo majú obavu z toho, že ľudia pôjdu proti ich myšlienkam, alebo by sa nevedeli brániť.

Strach z ovládnutia inými
Často máme strach z toho, že nás iní ľudia ovládnu, a tak sa stávame agresívnymi. Agresivita je len účinkom a reakciou na strach. Všimnite si agresivitu v domácnosti.
Ak máme agresívneho syna alebo agresívnu dcéru, ich agresivita je len výsledkom alebo reakciou na veľký strach, že ich niekto ovládne. Myslia si, že druhí nemajú právo kontrolovať ich myšlienky a skutky. Takíto ľudia sa zvyčajne snažia o dominantné postavenie a nadvládu.

Ťažkosť zdôveriť sa
Sú ľudia, ktorí majú obrovský strach zdôveriť sa so svojimi slabosťami, a tak sa tvária ako tí, ktorí nikdy neurobia chybu, ako dokonalí jednotlivci. Prežívajú nedostatok slobody. Pozrite sa na svätého Pavla. Nemal žiadne problémy napísať v liste Rimanom, že on sa snaží robiť dobro, ale vždy urobí niečo zlé. Pozrite sa na svätého Petra. Nemal problémy s tým, aby evanjelisti písali o jeho hriechoch a aby sa to čítalo vo všetkých komunitách a skupinkách Cirkvi. Toto sú slobodní ľudia, zatiaľ čo ľudia plní strachu, sa snažia predstaviť sa ako dokonalí ľudia.

Strach z neúspechov
V mnohých z nás je veľký strach z pádov a neúspechov. Sú ľudia, ktorí skrývajú svoje pády a neúspechy a stávajú sa veľmi nudnými. Ich pád je zjavný. Každý ich vidí v jasnom svetle, ale oni neustále obraňujú svoju pozíciu. To je prejavom ich strachu. Základom tohto strachu je tiež sebaodmietnutie, že druhí by ich mohli vytlačiť z piedestálu, na ktorom stoja. Ako vidíte, veľa našich reakcií je dôsledkom strachu v nás. A výsledkom toho je, že reagujeme veľmi zvláštnym spôsobom.

Ako sa uzdraviť zo strachu?
Na uzdravenie zo strachu sa môžeme pozerať zo psychologického a duchovného hľadiska. Vysvetlíme si to.

Psychologické hľadisko
Ako sa možno uzdraviť zo strachu, keď sa naň pozeráme zo psychologického hľadiska? Iba tak, že sa postavíme strachu zoči-voči. Uvedomme si, že strach je cit a city nemožno zdôvodniť rozumom. Napr. rozumom si môžeme zdôvodniť, že malá myš nikoho nezožerie, že myš sa bojí nás, ale napriek tomu sa jej bojíme. Strach je cit a nemôžeme ho zdôvodniť rozumom. Rozum i srdce majú svoj vlastný spôsob zdôvodňovania vecí, ale sú to cesty paralelné, ktoré sa nikdy nestretnú. Jediným spôsobom, ako zvíťaziť nad strachom, je bojovať proti nemu priamo.
Ako sa môžeme vyliečiť zo svojich strachov? Uveďme si príklad strachu z myší. Zo strachu z myší budete uzdravení vtedy, keď myš dokážete chytiť do ruky a zahrať sa s ňou. Ale toto je dlhý proces, trvá to veľmi dlho, kým sa k takémuto cieľu dostanete, ale treba aspoň začať riešiť tento problém. Začnite tým, že sa zahľadíte na mŕtvu myš, že ju chytíte, dáte ju na lopatu a vynesiete ju mŕtvu von. Urobte aspoň toľko, že pri pohľade na myš nevybehnete hneď na stôl, ale sa postavíte aspoň na stoličku. Ale niečo začnite. Aj keď nedosiahnete taký stupeň, žeby ste myš chytili do ruky, aspoň vás nezachváti panika, keď ju zbadáte.
Ďalšie príklady: Ak máte strach z letu lietadlom, jediný spôsob, ako prekonať tento strach, je cestovať lietadlom. Ak sa bojíte tmy a chcete tento strach prekonať, vchádzajte do tmavých miestností a strach postupne prekonáte. Treba to robiť postupne, ale treba sa k problému postaviť priamo. Je zbytočné chodiť za nejakým človekom, aby vás presvedčil. Mohol by síce presvedčiť váš rozum, ale nebude vedieť presvedčiť vaše srdce. Takto sa staviame k problému strachu zo psychologického hľadiska: priamo sa s ním konfrontujeme.

Duchovné hľadisko
K strachu sa môžeme postaviť aj z duchovného hľadiska. Keď o tom hovoríme, to neznamená, že kladieme duchovné hľadisko do protikladu so psychologickým hľadiskom. Jeden pohľad dopĺňa druhý. Toto hľadisko nám hovorí, že treba objaviť Ježiša, ktorý sám prežíval strach. A keďže ako človek poznal svoju ohraničenosť, neváhal verejne, pred učeníkmi, povedať, že má strach.
jeho múdrosť je nevystihnuteľná.
On dáva silu ukonanému
a bezmocnému dá veľkú zdatnosť.
Ustáva mládež a omdlieva
a junač podlomená padá.
Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu,
získavajú krídla ako orly,
utekať budú a neustanú,
budú putovať a neomdlejú.
A Izaiáš pokračuje v nasledujúcej kapitole. Prosím vás, aby ste tieto slová prijímali tak, akoby ich Pán hovoril priamo vám:
Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa svojou spásnou pravicou.

Kristoterapia
Ako sme už povedali, aj Ježiš mal strach. Keď ho chceli ukameňovať, ušiel. Ako to vidíme v evanjeliu (pórov. Mk 14), keď sme rozjímali o Ježišovi v Getsemanskej záhrade, Ježiš bol plný úzkostí a strachu. Počujme, čo hovorí Marek: „Moja duša je smutná až na smrť. A doľahla naňho hrôza a úzkosť.“ Za normálnych okolností, ak hovoríme o hrdinoch, hovoríme o nich ako o ľuďoch, ktorí vo svojom živote nepoznali strach. Evanjelisti predstavujú Ježiša ako Božieho Syna, ale nebránia sa tomu, aby odhalili aj jeho ľudskú prirodzenosť. Teda aj Ježiš prežíval chvíle strachu.
Čo robiť? To, čo sme hovorili aj predtým. Snažme sa spojiť svoje strachy so strachom a úzkosťou, ktorú prežíval aj Ježiš. A túto liečbu, túto terapiu, budeme nazývať kristoterapiou, lebo budeme liečení pomocou Krista a s Kristom. Ježiš nás uzdravuje pomocou slov, ktoré ožívajú v okolnostiach, v ktorých sa nachádzame my. Dobre si zapamätajte, čo vám teraz poviem: Ježiš svojou smrťou zvíťazil nad smrťou.
Uvediem vám niekoľko citátov z Písma, najmä z Izaiáša (40,28-31)
Či nevieš? Či si nepočul? Bohom večnosti je Pán. On stvoril končiny zeme, neukoná sa, ani neustane,
Keď budeš brodiť vodami, budem s tebou,
a keď riekami, nepotopia ťa,
keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa
a plameň nebude horieť na tebe.
Veď ja som Pán, tvoj – Boh,
svätý Izraelov, tvoj Spasiteľ.
(Iz43,2-3)
Myslím, že tieto slová dávajú jasne najavo, že Boh nás chce uzdraviť z našich strachov. Teraz prejdime k záverečnej modlitbe, v ktorej odovzdáme svoje strachy Bohu.

Záverečná modlitba I.
Vstúpme do Ježišovej prítomnosti. Ježiš sa obracia na svojich apoštolov: „Doľahla na mňa úzkosť z utrpenia, ktoré ma čaká. Mám strach z plnenia Otcovej vôle.“ Ježiš je plný strachu. Aj ja sa veľmi bojím, Pane.
Ak jestvuje v tvojom živote nejaký osobitný strach, pripomeň si ho. Ak ti nič konkrétne neprichádza na um, to znamená, že tvoj strach je nahromadením mnohých malých strachov. Ale určite je v tebe nejaký strach.
Je to Petrov strach, keď bol na lodi a vlny dorážali na malú loďku. A Peter bojoval sám, bez pomoci. Ježiš spal. Zdá sa, Pane, že aj teraz spíš. Kým ty spíš na poduške, Pane, ja prežívam samotu a bojujem so svojím strachom. Zobuď sa, Pane! Vari ti na tom nezáleží, že sa topím?
A Ježiš sa zobúdza, obracia sa k tebe a oslovuje ťa menom: „Muž, žena slabej viery, nevieš, že som s tebou? Prečo si vystrašený? Vlož svoj strach do mojich rúk. Neboj sa, veď ja som tvoj Boh. Obdarím ťa silou. Ja ti naozaj pomôžem. Ja ťa podopriem svojou spásnou pravicou. Aj keď sa budeš brodiť vodami, budem s tebou, keď budeš prechádzať riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa, plamene ti neublížia.
Dovoľ, aby Ježišov strach uzdravil tvoj strach. Objím Ježiša, plného strachu. A v tomto objatí precíť, ako sa Ježiš chveje strachom. Dovoľ, aby ťa naplnila jeho vykupujúca energia. Dovoľ, aby Ježišov strach uzdravil tvoj strach.
Teraz si doprajme chvíľu ticha. Precíť v ňom, že Ježiš svojím strachom uzdravuje tvoj strach.
Sláva Oícu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.

Záverečná modlitba II.
Teraz by som chcel skúsiť niečo, čo by sa dalo nazvať kristoterapiou, vyliečením nevyrovnaných emócií a strachov. Budem vás viesť k malej modlitbovej skúsenosti.
Zavrite oči a vstúpte do Pánovej prítomnosti. Dovoľte Duchu, aby sa dotkol niektorého z vašich strachov. Možno si spomeniete na veľký strach zo svojej minulosti, na niekoho, kto vás zastrašil, možno na šok, ktorý ste prežili v detstve. Môže to byť sexuálne zneužitie, trauma z toho, že ste ako deti videli rodičov bojovať proti sebe, môže to byť strach zo školy, keď bola nejaká písomka alebo skúška, alebo sa jednoducho môžete dotknúť všeobecného strachu, ktorý prežívate.
Som ustrašený, mám obavy, keď som na verejnosti, keď mám rozprávať na verejnosti. Možno som plný strachu, keď sa mám stretnúť s niekým, kto je autoritou. Mám veľký strach z budúcnosti, z neúspechov, pádov, zlyhaní, strach z Boha, ktorý mi neodpustí, strach z tmy, z výťahu. Mám veľký strach z ohňa, výšok, choroby, zo starnutia, prílišný strach zo straty otca alebo matky, strach z detstva, strach z otca, ktorý bol veľmi prísny, strach z matky…
Vlož svoj strach do Pánových rúk.
A my ťa prosíme, Ježišu, aby si položil svoje ruky na tieto strachy. Daj mi, môj Pane, odvahu, aby som sa vyrovnal s týmito strachmi. Vydychuj teraz tieto strachy a dovoľ Ježišovi, aby zaujal ich miesto. A teraz vnímaj Ježišovu ruku na svojom ramene, ako ti hovorí: „Volám ťa tvojím menom, buď naplnený pokojom. Ja Som. A nemaj žiaden strach.“ Nechaj, aby znela ozvena týchto slov v tvojich ušiach. „Buď naplnený pokojom. Ja Som. Nemaj strach.“
Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.