Ježiš, môj uzdravovateľ

Zranenia z detstva

Príbeh Šuana
V jednej africkej dedinke žila chudobná žena s dieťaťom. Chlapček sa volal Suan. Raz túto rodinu navštívil misionár a nechal u nej škatuľku s keksami. Pre chudobnú ženu bola škatuľa s keksami niečím nezvyčajným, preto ju schovala, aby z nich mohli jesť kúsok po kúsku. Ale raz Suan našiel túto škatuľu a zjedol všetky keksy naraz. Keď to matka zistila, veľmi sa nahnevala a Suana zbila.
Chlapec utiekol z domu a pobral sa do lesa. A celý čas, ako bol na úteku, hovoril: „Nenávidím ťa, nenávidím ťa!“Prišiel na miesto, kde bola vysoká skala, tam si sadol a kričal: „Nenávidím ťa!“ Ako kričal, zrazu začala ozvena opakovať tie isté slová: „Nenávidím ťa!“ Suan sa zľakol, že sú tam duchovia, ktorí ho nenávidia a bol z toho zhrozený. Nevydržal tieto slová, lebo si myslel, že všetci duchovia lesa sú proti nemu a kričia: „Suan, nenávidíme ťa!“
Rozbehol sa naspäť domov a plakal. Hneď ako prišiel, bežal k matke a hodil sa jej do náručia. „ Čo sa stalo?“ spýtala sa ho mama. A Suan odpovedal: „ Všetci lesní duchovia na mňa kričali, že ma nenávidia. “ Matka mu povedala: „Poď, ukážeš mi miesto, kde na teba kričali duchovia, že ťa nenávidia. „A tak išli spolu na miesto, kde bola skala a Suan povedal mame: „ Tu je to miesto, kde lesní duchovia na mňa kričali, že ma nenávidia. “ Matka, ktorá všetko porozumela, povedala Suanovi: „ Sadni si a teraz krič- mám ťa rád!“ A ako to spravil, ozvena začala opakovať: „Mám ťa rád!“ Vtedy Suan pocítil, že všetci lesní duchovia ho majú radi. Cítil sa byť milovaný. Naplnila ho radost, objal svoju mamu a spolu odišli domov. A Suan bol šťastný, lebo stále počul ozvenu slov: „Suan, máme ťa radi!“
Ak budeme v živote kričať „Nenávidím“, potom sa budeme cítiť nenávidení. Ak budeme v živote kričať „Milujem“, potom sa budeme cítiť milovaní. Ak milujeme. sme otvorení láske. Ak nenávidíme, sme otvorení nenávisti. Teraz musíme nájsť vo svojom živote nejaké miesta, ktoré sú bez lásky, aby sme do nich mohli vložiť lásku. Všetci môžeme nájsť v sebe miesta, kde sa cítime byť nemilovaní.

Zistenie zranení
Budeme sa zaoberať veľmi delikátnou témou, ktorú sme už niekoľkokrát počas seminára naznačili: dotkneme sa rán, ktoré sme získali počas nášho detstva.
Veľa rán a zranení v našom živote pochádza z nedostatku lásky. Nedostatok lásky alebo, ešte lepšie povedané, nedostatok prejavenej lásky sme zakúsili predovšetkým od svojich rodičov, od svojej matky a svojho otca. Rodičia nás milovali, ale často nám nevedeli dať svoju lásku najavo, nevedeli nám ju prejaviť. Mnohí mladí ľudia hovoria: „Moja matka ma nemiluje. Môj otec ma nemá rád.“ A tak v sebe pociťujeme prázdnotu a trpíme nedostatkom lásky po celý svoj život.
Táto meditácia, ktorej sa budeme teraz venovať, má dva motívy.
Prvý motív: dotknúť sa hlbokých rán, ktoré pochádzajú z nášho detstva. Samozrejme, nejdeme sa s nimi zaoberať len preto, aby sme ich našli, ale preto, aby mohli byť uzdravené. Druhý motív: aby si rodičia, ktorí sa tu nachádzajú, uvedomili, aké je dôležité prejavovať deťom svoju lásku.
Každé uzdravenie si vyžaduje odpustenie a najťažšie je odpustiť svojim rodičom. Keď sa nám podarí odpustiť rodičom, často vyriešime naraz veľa iných problémov. Preto je dôležité nebáť sa dotknúť hlbokých rán, ktoré pochádzajú z detstva.

Návrat do minulosti
V prvý deň nášho seminára sme si položili otázku: „Načo sa dotýkať rán, ktoré sú z minulosti a už nejestvujú? Nestačí azda, keď venujeme pozornosť veciam, ktoré sú prítomné?“ Moja odpoveď znie takto: ak je vaša minulosť minulosťou, tak ju nechajte tak, ak však vaša minulosť nie je minulosťou, potom sa jej treba venovať. Naša myseľ je akoby skladom, kde sa zhromažďuje všeličo možné. Sú tam veci, ktoré si uvedomujeme, ale aj veci, ktoré si neuvedomujeme. S vecami, ktoré si uvedomujeme, ktoré naša myseľ pozná, nemáme nijaké problémy.
Problém spočíva v tom, že v našej mysli jestvujú podvedomé spomienky, ktoré nepriamo ovplyvňujú náš život ešte aj teraz. Mnohé naše prítomné postoje – že sme agresívni, ambiciózni, že niekomu závidíme, prežívame komplexy menejcennosti -sú podvedomé a sú dôsledkom pokorenia, ktoré ešte stále nie je vyliečené.
Ľudia mi často kladú otázku: „Ako sa dozviem, či sú moje záležitosti z minulosti vyliečené alebo nie?“ Zvyknem odpovedať takto: Predstavte si, že máte v rukách kôpku elektrických drôtov, ktorých sa začnete jeden po druhom dotýkať. Niektoré vám pri dotyku neublížia, ale je možné, že sa dotknete iného drôtu a ten vám ublíži. To znamená, že tento drôt je ešte aj po mnohých rokoch živý, aj keď ste si to vôbec neuvedomovali. Á to je nebezpečné. Niečo s tým treba robiť. Napríklad mi povieš, že keď si bol malý chlapec, tvoja matka ťa vyfackala pred inými ľuďmi. Ak toto rozprávaš, ale nič sa s tebou nedeje, hovoríš o tom ako o veci minulej, to znamená, že tento vodič je mŕtvy – nijako mi nemôže ublížiť. Ak však spomienka na túto príhodu v tebe vyvoláva hnev, agresiu, akýkoľvek cit k matke, to znamená, že táto udalosť je v tebe ešte stále živá, aj keď sa stala v minulosti, a sústavne ovplyvňuje tvoju prítomnosť.
Stáva sa, že občas trpíte, a neviete prečo, nedokážete zistiť príčinu, koreň vášho utrpenia. Je akoby schovaný hlboko v zemi, takže musíte odstraňovať pôdu, aby ste ho našli.
Väčšina našich rán pochádza z detstva. Naši rodičia nás často zranili bez toho, aby si to uvedomovali. Ale realita je taká, že sme zranení. Počas modlitby za uzdravovanie sa často musíme vracať do minulosti. Môže sa stať, že korene nášho strachu siahajú až k strachu našej matky, ktorý prežívala počas tehotenstva. Preto je možné, že nikdy neobjavíme korene svojich strachov, lebo sme ich získali od svojej matky.
Toto všetko treba mať na pamäti skôr, ako sa zamyslíme nad zoznamom rán, ktoré prenášame do nášho života z detstva. Je to zoznam, ktorý bol zostavený na základe výskumov vážených psychiatrov, ktorí všetci svorne uznávajú, aké silné môže byť pôsobenie našich rodičov na nás počas detstva.
Raz sa jedna matka spýtala gréckeho filozofa Aristotela: „Kedy mám začať s výchovou svojho dieťaťa?“ Aristoteles sa spýtal: „A koľko má rokov?¹‚ Matka odpovedala: „Päť.“ Grécky filozof na to odpovedal: „ Choď a začni ihneď, lebo už aj tak meškáš päť rokov a deväť mesiacov.“
Keď sa budeme snažiť nájsť korene svojich problémov, často sa budeme musieť vrátiť až k okamihu nášho počatia, lebo často už v tomto okamihu niečo dôležité chýba.

Zranenia pri počatí
Jedno z najväčších zranení môžeme získať vo chvíli nášho počatia. A preto prvá otázka, ktorú si musíme položiť, znie: Bolo moje počatie úkonom lásky alebo iba úkonom telesnej vášne? Viem, že je to krutá otázka, ale je veľmi dôležité, aby sme počas svojej modlitby očistili okamih nášho počatia. Kedže manželský úkon je často viac dôsledkom vášne ako lásky, stáva sa, že plod, ktorý sa počal, je sprevádzaný zranením už od prvých chvíľ.
Ak očistíme okamih nášho počatia a poprosíme Boha, aby vstúpil do tejto chvíle nášho života, vtedy sa často dotýkame koreňa všetkých našich problémov. Aj keď nikdy nebudeme môcť nadobudnúť istotu o chvíli nášho počatia, vždy je dobré požiadať Pána Ježiša, aby doň vstúpil a naplnil ho svojou láskou. Je to dôležité aj preto, aby sme mohli odpustiť svojim rodičom prípadné previnenie, ak tento okamih nebol prežitý v láske.
Ak som bol počatý počas aktu lásky, tak už v tom momente som prijímal atmosféru lásky. Ak som bol počatý v momente telesnej náruživosti, tak už v prvom počiatku, na začiatku mojej existencie som bol zranený. A to je dôvod, prečo musíme počas procesu vnútorného uzdravovania neustále predkladať pred Boha okamih nášho počatia. Musíme neustále hovoriť Pánovi: „Pane, predkladám ti moment svojho počatia a ak je tam temnota, vlož tam svetlo. Ak je to miesto, kde chýbala láska, tak ťa, Pane, prosím, zasiahni a vlož tam skutočnú lásku.“
Musíme si uvedomovať, že Boh je večný. A práve preto nemá minulosť ani budúcnosť. Pre neho je všetko teraz, všetko je súčasnosťou.
pre mňa je moje počatie čosi, čo sa udialo v minulosti. Ale pre Boha je to neustále prítomný moment. A tak predkladám pred neho čosi, čo pre neho nie je minulosť, ale prítomnosť. A toto je dôvod, prečo to Boh dokáže uzdraviť.

Zranenia pri zistení tehotností
Ďalšia otázka, ktorá sa týka nášho počatia a narodenia, znie: Ako reagovali moji rodičia, keď zistili, že som bol počatý? Prežívali obidvaja radosť? Alebo to bola pre niektorého z nich chvíľa znepokojenia, hnevu a strachu? Prijali ma obidvaja ako nové stvorenie alebo ma úplne odmietli? Bolo moje počatie pre rodičov šokom alebo to bola chvíľa radosti? Odmietnutia, naše prejavy alebo postoje, ako sa staviame sami k sebe, majú často svoj koreň práve v tom, či sme boli prijatí alebo odmietnutí, keď sa rodičia dozvedeli o našom počatí.
Ako som už povedal, táto naša meditácia má dvojaký cieľ. V prvom rade chceme položiť svoju ruku na svoje rany. Ale je tu aj druhý motív, ktorý sa týka rodičov, najmä matiek, aby pochopili, aké je dôležité prijať tehotenstvo s radosťou, a nikdy neodmietať novú bytosť, ktorú im Pán dáva.
Ale my v tejto veci ideme ešte hlbšie a hovoríme, že dieťa vníma a prijíma od matky všetko ešte pred narodením. Dieťa už od okamihu počatia začína absorbovať matkin strach, lásku, odmietnutie i radosť. Ak matka počas tehotenstva má v sebe ducha odmietnutia, nejakým spôsobom to ovplyvní jej dieťa na celý život. A preto hovoríme, že najhlbšie korene našich problémov a zranení siahajú až do prvých okamihov nášho života. Toto sú chvíle, o ktorých sa nemusíme nikdy dozvedieť, ako to bolo. Nie je vždy jednoduché dozvedieť sa, čo sa vtedy stalo. Ale Boh to vie. Boh vie, či to bol moment pozitívny, alebo to bola chvíľa negatívna, ktorá sa udiala v mojom živote. A to je dôvod, prečo volám Boha, aby tento moment uzdravil.
Dôležitou otázkou, na ktorú možno nikto z nás nebude vedieť odpovedať, je: Ako dlho ma matka počas tehotenstva odmietala? Odmietala ma matka počas tehotenstva len niekoľko dní alebo niekoľko týždňov, niekoľko mesiacov? Isteže, boli chvíle, keď som bol matkou odmietaný, ale určite boli aj chvíle, keď som bol prijatý. Teraz žijem a pýtam sa, ako dlho som bol odmietaný a kedy som bol prijatý. Je možné, že existovala doba, počas ktorej som bol odmietaný, a je možné, že nasledujúce obdobie bolo zasa naplnené láskou, ktorú som prijal, možno ako náhradu za predošlé obdobie.
Ďalšia veľmi dôležitá otázka, ktorú si musíme položiť, znie: Pokúšala sa moja mama vedome o potrat, keď bola tehotná? Ak sa matka pokúša o potrat, zanecháva to y srdci jej dieťaťa jednu z najväčších rán. Počas modlitieb za vnútorné uzdravenie často prichádzame k záveru, že koreňom všetkých problémov človeka je práve matkino rozhodnutie potratiť svoje dieťa. Je to to najväčšie odmietnutie, ktoré človek môže zažiť. Tieto rany potrebujú veľmi dlhý čas na uzdravenie, ak sa vôbec uzdravia. Táto situácia nás vyzýva, aby sme odpustili svojej matke to, že chcela, aby som zomrel pri potrate.
Uvedomme si, že matka počas tehotenstva prenáša na dieťa všetky svoje strachy, hnevy, všetky udalosti, ktoré prežíva vo vzťahu k svojmu manželovi. Na charakter a temperament dieťaťa sa prenášajú všetky rodinné problémy, keď muž bije svoju ženu, ako aj všetky šoky, ktoré matka prežíva počas tehotenstva. Často si myslíme, že až do doby narodenia alebo dokonca aj počas prvých rokov našej existencie, z ktorých si nič nepamätáme, nič do seba neprijímame. Ale teraz vidíme, že už od úplných počiatkov našej existencie absorbujeme lásku alebo neprijatie.
V    tejto chvíli by mohol niekto povedať: Som z toho zhrozený. Vôbec nemusíš byť zhrozený, a to z veľmi jednoduchého dôvodu: môžeš mať špinavé šaty, ale keď si ich operieš, budú čisté, môžeš mať hlad, ale sa naješ, už nebudeš hladovať. Vedome alebo nevedome ti matka odovzdala svoje strachy, možno svoj hnev a zrejme aj svoje nevyrovnané emócie. Ale takisto ti dala lásku. A láska, ktorú ti dávala, vyvážila negatívne veci, ktoré na teba nejakým spôsobom preniesla.
Aj keď sa ti stalo niečo negatívne, to neznačí, že táto negativita musí byť stále v tebe. Negatívne veci boli po určitom čase kompenzované, vyrovnané niečím dobrým, pozitívnym. Ak ti matka dala facku, bol si zranený, ale keď ťa objala, uzdravila ju. Nesmieme si myslieť, že všetky zranenia a bolesti, ktoré na teba matka vedome alebo nevedome preniesla, v tebe stále zostávajú. Mnohé z nich už neexistujú, pretože boli kompenzované láskou. No niečo v nás mohlo z detstva zostať. To je dôvod, prečo voláme Ježiša, aby prišiel a položil svoju ruku na naše rany. Musíme byť uzdravení úplne.

Modlitba Betlehema
Jedna americká psychologička hovorila o svojej modlitbovej skúsenosti, ktorú nazvala modlitbou Betlehema. Rozhodla sa premodliť všetky mesiace svojho života a predstavila si, že sa nachádza v náručí svojej matky. Snažila sa precítiť radosť z toho, že ju matka drží v náručí. Takto premodlievala mesiac po mesiaci, až prišla po šiesty mesiac. Keď sa snažila prežiť tento mesiac, cítila sa veľmi nepríjemne a nedokázala pochopiť, odkiaľ pramení jej nepokoj a nepríjemný pocit. Rozhodla sa spýtať svojej matky, čo sa stalo, keď mala šesť mesiacov. Matka, ktorá svoju dcéru skutočne milovala a veľmi sa o ňu starala, si nevedela na nič spomenúť. Po dlhom uvažovaní si však spomenula. Keď mala dcéra šesť mesiacov, matka vážne ochorela a nemohla brať svoje dieťa na ruky. Mala silne telesné bolesti a pre svoju chorobu nemohla držať svoju dcéru na rukách. To bol dôvod, prečo sa dcéra počas modlitby cítila zle, nepríjemne.
Ďalšia skúsenosť pochádza z dvoch nemocníc, jednej americkej a druhej nemeckej. Dve nemocnice
V    oboch nemocniciach boli deti, ktoré mali tú istú chorobu. V oboch nemocniciach boli pre deti vytvorené rovnaké podmienky. Dostávali rovnakú lekársku liečbu, v miestnosti bola rovnaká teplota a dostávali rovnaké jedlo. Stalo sa však, že deti v americkej nemocnici zomreli, ale deti v nemeckej nemocnici ostali nažive. A tak sa snažili nájsť dôvod. Medzi oboma nemocnicami bol jediný rozdiel. V nemeckej nemocnici zdravotné sestry dlho držali deti na svojich rukách. A na to, aby deti prežili, stačil tento materinský dotyk sestier, ktorým prenášali na ne svoju lásku. Aj tento príbeh ukazuje, aké je dôležité nielen mať lásku, ale ju aj prejaviť.

Zranenia pri narodení
Ďalší veľmi dôležitý moment v mojom živote je chvíľa, keď som sa narodil. Pre mnohých bolo moje narodenie radosťou. Radosť, ktorú moji rodičia prežívali, bola vyliatím lásky na mňa. Ale možno som ich svojím príchodom vyrušil. Hnev, znepokojenie, ktoré vyvolalo moje narodenie, bolo zasa vyliatím odmietnutia na mňa. Prijatie zo strany matky alebo otca je vždy obrovským zdrojom lásky. Ak ma, nanešťastie, otec alebo mama neprijímali, táto rana môže byť uzdravená odpustením otcovi alebo matke.
Ďalšia otázka, ktorú by sme si mali položiť, je táto: Keď som sa narodil, prijali obaja moji rodičia, mama aj otec to, že som dievča, že som chlapec? Lebo často sa stretávame s dievčatami, ktoré sa správajú ako chlapci, a s chlapcami, ktorí sa správajú ako dievčatá.
Často sa môžeme stretnúť s ľuďmi s touto psychologickou poruchou. Dievča chce byť chlapcom a chlapec by bol radšej dievčaťom. Ide tu o problém prijatia vlastnej identity. Je veľmi bežné, že dievča neprijíma svoju ženskosť a pozerá sa na seba s prianím byť chlapcom. Alebo opačne. Je to kríza identity. Korene môžu byť rozličné, ale veľmi často siahajú až k narodeniu, že rodičia alebo jeden z rodičov neprijali fakt, že sa ich dieťa narodilo ako chlapec alebo ako dievča. Je to rana, ktorú nemožno nechať nepovšimnutú, ale treba ju uzdraviť. Ak sa stretneme u seba s týmto koreňom našich problémov, treba odpustiť svojim rodičom.
Nie je vždy jednoduché odpustiť tieto hlboké zranenia. Ale iba vtedy sa úplne uzdravíme, ak dokonale odpustíme svojim rodičom. Tým bude vyriešená aj kríza našej identity.
Každý človek žije vo veľmi konkrétnej situácii. Rany môžu pochádzať aj z toho, ak sme vyrastali v početnej rodine. Zranenia vznikajú aj vtedy, keď niekto žije ako jediné dieťa. Existujú zranenia, ak nemáme žiadnych bratov, ale iba sestry, a takisto existujú zranenia, keď máme iba bratov a žiadne sestry. V každej situácii môžu nastať zranenia, ktoré sa nás určitým spôsobom dotknú.
Nikto z nás nemôže žiť v ideálnej situácii. V každej situácii, v akej sme žili, sme prežívali aj radosti aj bolesti. Ale najbežnejším zranením je to, keď rodičia nevedia prejaviť svoju lásku.

Zranenia v živote
Teraz si pospomíname na to, čo sa s nami dialo v našom detstve. Doteraz sme hovorili o takých koreňoch zranení, na ktoré si nepamätáme, lebo sme boli veľmi malí. Ale môže sa stať, že si spomenieme z detstva na niečo, čo vyjadríme slovami: „Myslím, že ma moja mama nemala rada.“ Veľkú ranu možno odhaliť, keď niekto povie: „Nepamätám si, kedy ma moja milovaná matka objala, nepamätám si na objatie svojho milovaného otca.“ Niekto môže cítiť veľké zábrany pobozkať svojich rodičov. Vieme, že nás rodičia mali radi, ale nikdy nám svoju lásku nedali najavo. A tak zisťujeme, že mnohí z nás sú hladní po láske, lebo od svojich rodičov nepocítili dostatok lásky. A začíname cítiť voči nim hnev.
Neviem, ako je to vo vašej slovenskej kultúre. U nás v minulosti rodičia nikdy nedávali najavo lásku svojim deťom. Pamätám si jedno maltské príslovie: „Miluj svoje deti, ale neukáž im, že ich miluješ.“ To, samozrejme, nie je v poriadku.
Spomínam si na istých rodičov, ktorých deti sa vrátili domov s dobrými študijnými výsledkami, ale rodičia im nedali najavo radosť z jediného dôvodu – aby sa deti usilovali mať lepšie výsledky. Deti nie sú hladné po slovách typu: „Dobre, dobre si to spravil.“ Sú hladné po prejavení lásky.
Niekedy je veľmi ťažké hovoriť o nebeskom Otcovi, lebo nám príde na um aj obraz nášho vlastného otca alebo matky. A často sa pozeráme na nebeského Otca ako svojho pozemského otca. Ak je môj pozemský otec prísny, moja prvá predstava, ktorú mám o Bohu ako o Otcovi je, že aj on je prísny. Ak je môj otec alkoholik, zmocňuje sa ma hnev, keď si spomeniem na svojho Otca v nebi. Ak vidím svojho otca, ktorý sa ustavične dohaduje s mojou matkou, je veľmi ťažké prijať obraz dobrého nebeského Otca. Ak mám otca, ktorý sa o mňa vôbec nestará, veľmi ťažko si predstavím Boha, ktorý sa stará až do najmenších detailov o môj život. Teda často prenášame čnosti alebo neresti, ktoré má môj pozemský otec, na nášho nebeského Otca.
Nedávno som mal duchovnú obnovu pre skupinu mladých ľudí. Keď som hovoril o nebeskom Otcovi, jedna dievčina vstala s hnevom a opustila miestnosť. A povedala mi: „Otče, nazvite si ho ako chcete, ale prosím vás, nenazývajte ho Otcom!“ Vidíte, že prejavenie lásky deťom je v našom živote veľmi dôležité. Nejde o to, či rodičia milujú alebo nemilujú svoje deti, ale ako im prejavujú lásku citeľným spôsobom.
Viem, že v tejto chvíli otváram vaše rany. Nie je to pre mňa príjemné. A nemyslite si, že je možné ich uzdraviť, keď ich prehliadneme. Ak idete hlboko do svojho života, možno si naozaj spomeniete na niečo, čo vás veľmi rozhnevalo. Možno vás jedného dňa otec zamkol do kúpeľne alebo vás pred vašimi kamarátmi otec vyfackal.

Príbeh o dievčati s peknými vlasmi
V Nemecku som stretol dievčinu, ktorá bola v hlbokej depresii a odmietala seba samu. Keď sme sa rozprávali, aby sme odkryli koreň jej problému, cítil som, že ona vie, v čom tento koreň spočíva, len sa hanbila o tom hovoriť. Ale nakoniec mi povedala, čo ju ťaží. Odmietnutie zo strany rodičov začala cítiť už vo veku desať- jedenásť rokov. Cítila sa menejcenná popri svojich kamarátoch, lebo bola menej inteligentná ako oni. Hovorila: „Nič ma v tom veku netešilo, nič som nedokázala prijímať. Čo sa mi páčilo, boli iba moje vlasy a moja matka s otcom to vedeli.“
Raz toto dievča neposlúchlo a tak rozhnevalo svojho otca, že otec chytil nožnice a ostrihal jej vlasy. Pre ňu to bola najväčšia urážka, najhorší skutok, ktorého sa jej otec voči nej mohol dopustiť. Nikdy mu nedokázala odpustiť, čo urobil. Pomaly dospievala, aj vlasy jej dorástli, ale to, čo urobil otec, ostávalo v jej srdci. Cítila voči nemu obrovský hnev a nikdy mu nedokázala odpustiť. A to v nej vyvolávalo hlboké depresie. S nikým sa nerozprávala o tomto probléme, ale vždy sa k nemu vracala, znova a znova ho prežívala, no neurobila nič, čo by jej pomáhalo túto ranu vyliečiť.
Je možné, že aj vo vašom živote je niečo, čo jednoducho ostalo vo vašej mysli a vás to stále vyrušuje, lenže sa tým priamo nezaoberáte. Veľmi často porovnávame lásku našich rodičov k nám s ich láskou k našim bratom a sestrám. Veľké zranenie môže pochádzať aj z toho, keď naši rodičia prejavovali väčšiu lásku našim súrodencom len pre určité okolnosti, ktoré sa v rodine vyskytli. Možno preto, že môj brat bol mladší ako ja alebo že moja sestra bola slabšia ako ja alebo bola chorá. Z toho dôvodu sa nám zdá, že naši rodičia im prejavili viac lásky ako nám. Toto uprednostňovanie súrodenca mohlo byť opodstatnené. Napriek tomu, že to chápeme svojím rozumom, cítime sa zranení. Isteže, môže to byť len dojem alebo môže to byť aj pravda. No výsledok je jeden – sme zranení.

Boh nás volá po mene
Raz som sa rozprával s dievčinou, ktorá bola veľmi nahnevaná na svojho otca, ale vôbec nevedela prečo. Ale o chvíľu jej niečo prišlo na um -pochádzala z rodiny, kde bolo viacej detí a často sa stávalo, že otec si poplietol mená detí a ju volal menom jej sestry. Otcovi ani len nenapadlo, že by zraňoval svoju dcéru, ktorú úplne náhodou – len preto, že sa pomýlil, volal menom jej sestry. Táto dievčina mi povedala: „A vtedy som išla do svojej izby a plakala som, lebo som sa cítila odmietnutá svojou rodinou – nemilovaná.“ Keď voláme človeka jeho menom, to je naozaj prejavom lásky.
Možno si spomíname, ako nás rodičia pred niekým udreli, ako nás pred niekým Zahanbili. Rodičia nás často zbili, a napriek tomu si z toho nič nerobíme, akoby sa nič nebolo stalo, vôbec si na to nespomíname. Ale možno existovala nejaká špeciálna okolnosť, nejaký špeciálny prípad, keď nás rodičia zbili, a tento si ešte stále pamätáme. Možno to nevieme ani psychologicky rozlíšiť, prečo sme boli v jednom prípade natoľko zranení, kým inokedy nie. Ale realita je jednoznačná: matka nás udrela a my sme ešte stále zranení. Možno sa vyskytla chvíľa, keď nás niektorý rodič zahanbil pred cudzími, možno sme sa cítili týraní, keď nás otec zamkol v kúpeľni alebo nás nechali doma samých.
Veľmi negatívny vplyv v našich životoch môže zanechať aj to, že sme mali veľmi prísneho otca alebo veľmi prísnu matku. Je možné, že ste žili v atmosfére strachu, a nie v atmosfére lásky. Preto sa stáva, že prenášame na Boha postoje, ktoré sme získali voči rodičom. Už aj vo veku päť rokov vidí chlapec Boha tak ako svojho otca. Ak je otec prísny a obávaný muž, aj je Boh taký. A toto možno povedať aj o matke, ak je prísna.
Rany môžu nastať aj vtedy, ak dieťa vidí otca a matku, ktorí stále proti sebe bojujú a si hovoria: „Nechám ťa, opustím ťa.“ V dieťati to zanecháva veľký strach, pretože začne prežívať obavu z toho, že by stratilo svoju matku alebo svojho otca. Všetky tieto zranenia môžu ovplyvňovať náš súčasný život.
Myslím, že by som mohol skončiť, hoci tento zoznam by sa dal ďalej predlžovať. Mohli by sme sa dotknúť zranení, ktoré nám spôsobili učitelia alebo spolužiaci, lebo sú zranenia zo školských rokov, sú zranenia z dospievania, sú zranenia z mladosti. Možno sme sa niekedy ocitli na nejakej ulici a nevedeli sme, kam ďalej – aj to nám mohlo spôsobiť zranenie. Ak žijeme v reholi, tak máme zranenia z tohto spôsobu života. Ďalší majú zranenia z manželstva, zo života slobodného človeka – je zrejmé, že sme plní zranení. Ale stále žijeme! To teda neznačí, že zomrieme, ak sme plní zranení.
Asi najväčší otras môže byť zapríčinený pohlavným zneužitím. Bohužiaľ, mnohí mohli mať tento zážitok počas svojho detstva. Bohužiaľ, mnohí z nich sa s ním nikdy nikomu nezdôverili. Mimoriadne veľký šok utrpí človek, ktorého zneužil vlastný rodič alebo príbuzný. Je to šok, ktorý so sebou prináša pocit viny, hnev, agresivita a ťažkosť odpustiť. Momentálne nemáme veľa času venovať sa tomuto problému, ale je veľmi dôležité zdôveriť sa s ním, a to nielen pri spovedi. Napokon, v mnohých prípadoch nie je potrebné sa z neho vyspovedať, lebo postihnutá osoba bola zneužitá ako mladá a bola bez viny. Dôležité je zdôveriť sa človeku, ktorý vám môže pomôcť. Už to, že odhalíte, čo sa vám stalo a čo sa s vami deje, prináša začiatok uzdravenia. Druhým dôležitým krokom je odpustiť človekovi, ktorý vás zneužil. Kým neodpustíte, uzdravenie nemôže nastať.
Ako vidíte, všetci sme boli počas svojho detstva zranení. A všetci potrebujeme uzdraviť svoje detstvo.

Uzdravenie zranení
V tejto chvíli vás upozorňujem len na negatívne veci. Ale to neznamená, že budeme skľúčení z toho, aké veľké množstvo zranení potrebujeme uzdraviť. Ustavične musíme volať k Bohu, aby sme svoje rany našli, dokázali sa ich dotknúť a aby ich Pán uzdravil. Ale potrebujeme aj tréning na uzdravenie rán. Tento tréning spočíva v tom, že sa naučíme odpustiť osobe, ktorá nás zranila. Potom sa nám treba usilovať dávať lásku, lebo čím viac lásky prejavíme, tým viac jej budeme schopní prijímať. A napokon je tu Ježiš, ktorý nám neustále ponúka uzdravenie.

Záverečná modlitba
Teraz prejdeme ku krátkej modlitbovej skúsenosti, ktorá sa bude týkať rán z nášho detstva. Bude to veľmi jednoduchá modlitba, ktorú nazveme betlehemskou modlitbou, ale pre niektorých vás môže byť veľmi silným zážitkom. V tejto chvíli budeme všetci zranenými uzdravovateľmi.
Chcem vám navrhnúť, aby ste túto modlitbovú skúsenosť prežili s tým istým spoločníkom, s ktorým ste už modlitbu absolvovali. Ak váš sused potrebuje pomoc, poskytnite mu ju. Je možné, že počas tejto modlitby vám vstúpia do očí slzy, ale nehanbite sa za to. Ak cítite, že musíte plakať, plačte. Svätá Terézia z Avily hovorí o dare slz. Ja osobne som nikdy necítil potrebu modliť sa špeciálne za tento dar. Myslím si, že Boh ho dáva mnohým a chváľme ho zaň.
Teraz vstúpme do Pánovej prítomnosti a zavrime oči. Už sme sa v modlitbe stotožnili s Pánom, keď sa modlil v Getsemanskej záhrade, prežívali sme aj Petrov strach na loďke. Teraz prežijeme ďalšiu stať z Písma a to bude udalosť, ktorá sa odohrala v Betleheme. Ak to tak cítite, vezmite do rúk ruku svojho spoločníka alebo spoločníčky.
Predstav si, že si malé dievča, malý chlapec, Ježiš ťa drží za ruku a spolu kráčate k betlehemskej jaskyni. A zatiaľ, čo s ním kráčaš, stávaš sa znova dieťaťom a vchádzaš do svojho detstva.
Vstupuješ do betlehemskej jaskyne a vidíš tam dve osoby. Mladú, krásnu, sedemnásťročnú ženu. Je to Mária. Vedľa nej je mladý, silný muž, má asi dvadsať rokov, a to je Jozef. Medzi nimi, uprostred Márie a Jozefa, leží dieťa. To dieťa nie je Ježiš, to dieťa si ty. Samozrejme, že si nepamätáš prvé chvíle svojho narodenia, ale pokús sa vstúpiť do svojho útleho detstva.
Mária si ťa veľmi jemne berie na svoje ruky. Máš iba niekoľko dní a Mária sa veľmi teší, že si sa narodil, že ťa má vo svojom náručí a môže si ťa túliť na svoje Prsia. Pozeráš sa jej do tváre a vidíš, ako sa na teba usmieva. Ukazuje ťa všetkým naokolo. Oslovuje ťa tvojím menom, zahŕňa ťa bozkami a láskou. Cítiš sa uvoľnený a cítiš jej materinskú starostlivosť. Mária ti dáva lásku, ktorú potrebuješ. Odpočívaj v jej náručí.
Do popredia vystupuje jedna mladá žena. Je to tvoja mama. Mária ťa veľmi jemne a s láskou kladie do rúk tvojej mamy. Cíť sa veľmi uvoľnene v rukách svojej mamy. Aj tvoja mama je plná radosti, že si sa jej narodil. Ukazuje ťa ostatným a všetkým hovorí: „Toto je moje dieťa, toto je moje dieťa!“ A je veľmi šťastná, že ťa má, že si tým, čím si. Pozerá sa na teba a si pre ňu najkrajším stvorením na svete. A teraz ťa aj mama zahŕňa objatím a bozkami. Túli si ťa na svoje prsia. Prijmi objatie a bozky svojej mamy. A ak sa v jej rukách cítiš neisto alebo nie celkom pokojne, netráp sa, blízko teba stojí Ježíš. A Ježiš na teba kladie svoje ruky. Upokojuje ťa. Vkladá lásku tam, kde láska nebola, a zapĺňa prázdnotu, ktorú ti spôsobila matka. Uzdravuje tvoje rany a tvoje bolesti. Uzdravuje ťa, robí ťa celistvým.
Teraz ťa vo svojom náručí drží Jozef. Jozef ťa objíma ako muž a povzbudzuje ťa, dáva silu a istotu tvojmu charakteru. Aj Jozef je šťastný, že ťa môže držať vo svojom náručí, teší sa z toho, že si dievča, že si chlapec. Aj Jozef ťa ukazuje okolostojacim. Prenáša na teba silu muža. Uvoľni sa v jeho náručí, uvoľni sa v rukách tohto muža. Blízko Jozefa stojí mladý muž. Je to tvoj otec. Jozef ťa veľmi jemne vkladá do jeho rúk. Tvoj otec je naplnený radosťou, že ťa drží vo svojich rukách. Možno je trocha neobratný, ale má veľkú radosť, ukazuje ťa ostatným a hovorí: „Toto je moje dieťa. Je to moja dcéra. Je to môj syn.“ Na každého sa usmieva, objíma ťa a bozkáva. Možno sa v jeho rukách cítiš trochu neisto alebo nepokojne, ale on ťa miluje. A každému hovorí tvoje meno. Má ťa rád. Uvoľni sa v jeho rukách. Ak sa nedokážeš uvoľniť v jeho rukách, netráp sa, blízko neho je Ježiš. Dovoľ Ježišovi, aby na teba položil svoje ruky. Dovoľ mu, aby ťa zahrnul svojím pokojom. Dovoľ Ježišovi, aby uzdravil rany, ktoré v tvojom živote spôsobil tvoj otec. Ježiš ťa upokojuje a dotýka sa tvojich rán. Ježiš ťa uzdravuje.
Keby ti počas tejto modlitby prišlo na um niečo zraňujúce, skús odpustiť svojmu otcovi a svojej matke.
Ak je to matka, ktorej musíš odpustiť, opakuj po mne tieto slová vo svojom srdci: „Pane Ježišu, pomôž mi odpustiť svojej matke. Pane Ježišu, chcem odpustiť svojej matke. Pane Ježišu, odpúšťam svojej matke.“ Teraz si predstav svoju matku pred sebou a povedz jej: „Mama, v mene Pána Ježiša ti odpúšťam.“
Ak je to otec, ktorý ťa zranil, opakuj po mne vo svojom srdci: „Pane Ježišu, pomôž mi odpustiť svojmu otcovi. Pane Ježišu, chcem odpustiť svojmu otcovi. Pane Ježišu, odpúšťam svojmu otcovi.“ A teraz si predstav pred sebou svojho otca a povedz mu: „Otec, v mene Pána Ježiša ti odpúšťam.“
Obráť sa k Ježišovi a poďakuj sa mu, že ti dal túto ženu za matku. Vo chvíli ticha ďakuj Ježišovi za svoju mamu. Teraz sa znova obráť k Ježišovi a poďakuj sa mu, že ti dal tohto muža za otca.
Pomaly vychádzaš z betlehemskej jaskyne. Ako tak kráčaš spolu s Ježišom, prestávaš byť dieťaťom, dospievaš a stávaš sa mladým mužom, mladou ženou. A vo svojom srdci cítiš radosť. Obraciaš sa k Ježišovi a hovoríš mu: „Ďakujem.“
Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je í teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.