Ježiš, môj uzdravovateľ

Umývanie nôh
Dnes večer budeme mať možnosť zažiť jednu skúsenosť, ktorú nazveme umývanie nôh. Pripravte si nohy! Dnes večer zakúsime, čo je to láska a odpustenie. Samozrejme, večer vám vysvetlím, z čoho bude táto skúsenosť pozostávať a ako ju budeme prežívať. Nateraz na to len pamätajte a to je všetko.
Skôr, ako by sme začali prežívať túto skúsenosť, chcem vám porozprávať, v čom bude spočívať. Ako viete a ako to budeme neskôr čítať, príbeh o umývaní nôh opisuje svätý Ján v trinástej kapitole svojho evanjelia. Na umývanie nôh iných Židia neboli zvyknutí. V týchto časoch sa nikto neodvážil dotknúť sa len tak jednoducho nôh druhého človeka. Boli na to dva dôvody.
Židia väčšinou chodili boso a ich cesty boli plné prachu a špiny. Nikto sa neodvážil vstúpiť do domu iného človeka bez toho, aby si predtým neumyl nohy. Pri vchode do každého domu bolo postavené veľké umývadlo alebo veľký džbán, jednoducho nádoba s vodou, aby návštevník, ktorý prichádza do domu, si mohol umyť nohy. Aj pred vstupom do chrámu boli okolo chrámu miesta, kde boli nádoby s vodou, kde si návštevníci chrámu mohli umyť ruky a nohy. Teda nikto sa neodvážil poumývať nohy druhému. Mohol tak urobiť iba otrok alebo ten, kto mal na starosti otrokov, takisto otrok. Spomeňme si. čo povedal svätý Ján Krstiteľ: Ja niesom hoden nosiť mu obuv“(Mt 2,11). To bola úloha hlavného otroka, ktorý nosil za svojím pánom jeho topánky.
Ďalší dôvod, prečo bolo nepríjemné dotknúť sa špinavých nôh druhého človeka, bolo malomocenstvo, jedna z najťažších chorôb v Ježišových časoch. Okrem toho bolo malomocenstvo aj veľmi nákazlivé. Štát sám sa staral o to, aby malomocní boli sústredení na miestach, ktoré boli vzdialené od miest, kde ľudia bežne bývali. Takto chceli zabrániť rozšíreniu choroby.
Židia sa veľmi báli, žeby malomocný človek zanechal vírus na ceste v prachu, na chodníku. Báli sa, že by sa mohli nakaziť, kým sa prechádzajú po ceste. Preto si často umývali nohy a nikdy sa ani neodvážili dotknúť nôh iného človeka.
To, čo Ježiš robil, bolo skutočne niečo nezvyčajné. Bol to veľký skutok pokory. Bol to taký skutok pokory, že mu Peter povedal: „Čože? Ty mi chceš umývať nohy? Nikdy!“ Ale Pán mu na to povedal: „Nie, Peter, ak ti neumyjem nohy, nebudeš mať so mnou účasť na mojom Kráľovstve.“ Ježiš tento skutok urobil preto, aby neskôr mohol povedať svojim učeníkom: „ To, čo som urobil vám, to isté robte aj vy iným!“ Teda kto chce byť učeníkom Pána Ježiša, musí umývať nohy iným. Umývať nohy niekomu znamená slúžiť mu, pomáhať mu (pórov. Jn 13,1-11).
To, čo dnes budeme robiť, nebude niečo symbolické, ale skutočné. Týmto skutkom budeme chcieť naznačiť niečo skutočné. Umývanie nôh bude pre mňa znakom, že chcem odpustiť nejakej konkrétnej osobe. Keď umývame niekomu nohy, odpúšťanie tomu, komu nohy umývame. Ide o úkon odpustenia.

Teraz si povedzme prakticky, o čo pôjde.
•        To, čo tu budeme robiť, je vec dobrovoľná. Nikto vám nechce povedať, že sa musíte zúčastniť na umývaní nôh. Urobíte to, ak to budete cítiť a urobte to vtedy, keď to budete cítiť. Ak necítite, že by ste sa na tomto úkone mali zúčastniť, tak ho nerobte. To, čo budeme robiť, to nebude symbolika, ale niečo, čo bude mať skutočný význam.
•       Pán Ježiš bude vystavený v Sviatosti Oltárnej. Modlite sa k Duchu Svätému, aby vám označil osobu, ktorej máte odpustiť. Človek, ktorý vám má prísť na myseľ, môže byť aj mŕtvy aj žijúci. Môže to byť človek, ktorý je tu prítomný alebo ktorý tu nie je prítomný. Teda ten človek môže vedieť, že ste trpeli nedostatkom lásky, alebo to môže byť človek, ktorý o vás nevie absolútne nič. Je možné, že budete chcieť odpustiť človeku, o ktorom už vôbec neviete, kde sa nachádza, ale vám spôsobil ranu.
•        Človekom, ktorému budete chcieť odpustiť, môže byť váš otec, matka, kňaz, učiteľ, sused, brat alebo sestra, človek, ktorý žije s vami v jednej komunite, predstavený, ktokoľvek. Môže to byť aj Boh, na ktorého ste nahnevaní.
•       Len čo sa vám v mysli objaví obraz tohto človeka, urobte rozhodnutie: „Chcem mu odpustiť!“
•        Potom vstanete a vyberiete si človeka, ktorý by bol vhodný na to, aby vám predstavoval toho, komu chcete odpustiť. Ak človek, ktorého ste si vybrali, je tu prítomný, môžete ísť priamo za ním. Ale ak sa vám zdá problematické ísť za tým človekom, ktorému chcete odpustiť, choďte za niekým iným a požiadajte ho o pomoc. Povedzte mu iba toľko: „Môžeš mi pomôcť?“
•       A potom sa poberiete s týmto človekom von a nájdete si miesto, ktoré bude pre vás súkromné a kde môžete vykonať obrad, o ktorom ideme hovoriť. Umývanie nôh nebudeme robiť verejne, ale v súkromí. Bude tu k dispozícii asi dvadsať miest, z ktorých si môžete vybrať jedno.
•        Človek, ktorého ste si pozvali na pomoc, si sadne na stoličku a ten, ktorý chce odpustiť, prejaviť odpustenie, si kľakne pred človeka, ktorý sedí a prihovorí sa tomu, ktorý sedí. Ten, kto sedí na stoličke, od tejto chvíle pre vás predstavuje človeka, ktorému chcete odpustiť. Ak napríklad chcete odpustiť svojej matke, nazvete tohto človeka, ktorý sedí na stoličke, slovom „mama, matka, mamička,“ a prihovárate sa mu tak, akoby to bola vaša matka. Napríklad poviete: „Mama, cítim sa byť veľmi zranený, lebo pred tridsiatimi rokmi si mi spôsobila ranu. Miesto toho, aby si ma prijala, si ma odmietla a uprednostnila si môjho brata.“ Alebo jej poviete: „Mama, som na teba veľmi nahnevaný, lebo si ma nikdy neobjala, nikdy si si ma k sebe nepritúlila.“ Nech by to bolo čokoľvek, hovorte priamo k svojej matke.
•       Keď ste povedali všetko, čo proti svojej matke máte, poproste ju o odpustenie. A poviete: „Matka, odpúšťam ti“, ale poviete aj toto: „Matka, prosím ťa o odpustenie, že som toto tak dlho nosila vo svojom srdci.“ A matka odpovie: „Dcéra moja, v Ježišovom mene ti odpúšťam.“
•        V tej chvíli umyjete nohy svojej matke, pobozkáte jej nohu a vymeníte si úlohy. A potom sedíš na stoličke ty a tvoja matka kľačí pred tebou a prihovára sa ti: „Dcéra moja, teraz ťa ja chcem poprosiť o odpustenie. Možno som si nikdy neuvedomila, že som ťa zranila.“ – Dôležité je to, aby ste sa nebránili, iba treba žiadať o odpustenie. „A teraz ťa ja, dcéra moja, žiadam o odpustenie.“ A ty, sediac na stoličke, odpovedáš svojej matke: „Matka, ja ti odpúšťam v Ježišovom mene.“ A teraz ti umýva nohy tvoja matka.
•        A to je koniec úkonu odpustenia. Potom sa môžete navzájom objať a vrátite sa do tejto haly. Môže sa stať, že vám príde na um ešte nejaká iná osoba, ktorej chcete odpustiť. Zopakujte ešte raz tento obrad a vyberte si ďalšieho človeka. Ak chcete, vráťte sa k pôvodnému človekovi, ale s určitým časovým odstupom. Teda človek, ktorého si zvolíte, nesmie naraz vykonávať viacej úloh – nemôže byť vaším bratom, matkou, otcom, kňazom – musí predstavovať iba jedného jediného človeka, ktorému odpúšťate.
•        Ak chcete zopakovať úkon odpustenia inej osobe, treba celý obrad znova zopakovať. Ako som povedal, človek, ktorému ideme odpustiť, môže byť mŕtvy alebo žijúci. Ak je váš hnev zameraný na Bohu, vyberte si človeka, ktorý vám bude predstavovať Boha. Ak je váš hnev zameraný na seba, vyberte si človeka, ktorý bude predstavovať vás. Je to veľmi silná skúsenosť a som si istý, že po jej absolvovaní budete oslobodení od mnohých blokov, ktoré vás doteraz držali. Nebojte sa, buďte slobodní! Nech vás Duch Svätý vedie tak, ako on chce!
Skôr, ako by sme pristúpili k čítaniu evanjelia, chcel by som sa vás spýtať, či vám niečo azda nie je nejasné.

Čítanie zo svätého evanjelia podľa Jána:
(Jn 13,4-15)
Ježiš vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátenú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ Ježiš mu odpovedal: „ Teraz ešte nechápeš, čo robím., ale neskôr pochopíš.“ Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Ježiš mu odpovedal: /Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou. “ Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“ Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci.“ Vedel totiž, kto ho zradí, – preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“
Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „ Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete „Učiteľ a „Pane a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“
Počuli sme slovo Pánovo. Chvála tebe, Kriste!

Odpúšťanie a nové prikázanie
Celý dnešný deň budeme venovať odpusteniu. Už sme spomínali, že všetky zranené city môžeme zhrnúť do jednej zranenej emócie, ktorou je ťažkosť odpustiť sebe, Bohu a ľuďom. Všetky štyri hlavné city, ako je strach, hnev, pocit viny a úzkosť, môžeme zaradiť do jedného veľkého citu, ktorým je neodpustenie.
Skôr, ako by sme pokračovali, musíme vedieť, že všetky zranené city môžu mať psychosomatické účinky. Keď cítime vo svojom tele bolesť, jej príčinou nebýva vždy poškodenie v telesnej oblasti, ale je dôsledkom napätia a zranených citov, ktoré sa nahromadia v niektorom svale nášho tela. Počas modlitby za vnútorné uzdravenie ľudia často cítia bolesť v niektorej časti svojho tela, ktorú voláme psychosomatickým účinkom.

Výskum v Nebraske
Porozprávam vám o výskume, ktorý sa konal na univerzite v Nebraske, v Spojených štátoch amerických. Je to veselá štúdia, skôr by som ju nazval bláznivou. Pomôže nám spresniť pohľad na niektoré psychosomatické ťažkosti, o ktorých hovoríme. Prosím vás, aby ste sa do tohto výskumu zapojili aj vy. Ako prebiehal výskum?
Výskumný tím sa vybral do jedného veľkého parku, kde našiel ľudí čítať na lavičkách. Ku každému z nich sa odzadu priblížil človek toho istého pohlavia, tej istej výšky, podobnej konštrukcie a dal sediacemu kopanec.
Teraz sa vžite do tejto situácie aj vy. Predstavte si, že sedíte v parku na lavičke a čítate noviny. Zrazu k vám príde niekto zozadu – je to človek toho istého pohlavia, tej istej výšky – a drgne do vás tak, že sa nájdete na zemi. Čo myslíte, ako zareagujete?

Tri druhy reakcií – hnev, strach, potlačenie
Podľa výskumníkov z Nebrasky možno reakcie zadeliť do troch skupín:
Prvá reakcia je reakcia hnevu. Keď vás niekto napadne, okamžite vstanete zo zeme a začnete sa brániť. Udriete útočníka alebo začnete na neho kričať a s hnevom sa ho spýtate, prečo vás udrel. Toto je prvá reakcia.
Druhá reakcia je reakcia strachu. Ste šokovaní z toho, čo sa stalo. Snažíte sa čo najskôr pozviechať zo zeme, uniknúť čo možno najskôr a naj ďalej alebo začnete kričať. Reagujete strachom. Nerobíte nič pre to, aby ste sa ubránili, ale prežívate veľký strach.
Počas tretej reakcie sa snažíte v sebe potlačiť hnev a strach a dostať sa z tejto situácie tak, ako keby sa nič nebolo stalo. Pomaly sa postavíte sa, oprášite si svoj odev, zoberiete si do rúk noviny, posadíte sa na lavičku a tvárite sa, ako keby ste čítali ďalej, ako keby sa nebolo nič stalo. Potlačíte v sebe hnev i strach.
A teraz by som chcel zistiť, kto z vás je v prvej, kto v druhej a kto v tretej skupine. Kto by z vás reagoval hnevom a agresivitou? Ruky hore! Ďakujem! A kto by reagoval dlhým spôsobom, koho z vás by sa zmocnil veľký strach, ale nič by ste neurobili? Teda ruky hore tí, ktorí sú v druhej kategórii! Dobre! A kto by bol v tretej kategórii? Kto z vás by predstieral, akoby sa nič nebolo stalo, kto z vás by v sebe potlačil hnev i strach? Ruky hore! Výborne!
Ja by som bol v štvrtej kategórii, lebo by som sa tomu človeku ospravedlnil, že som mu stál v ceste. Teda tí, ktorí sa vymykajú z uvedených troch kategórií a tvoria štvrtú alebo piatu skupinu, tých by sme mali poslať za výskumníkmi z Nebrasky, aby sa s nimi porozprávali.
Čo je výsledkom tohto výskumu? Tí, čo by reagovali veľkým hnevom, sú náchylní na srdcové choroby, zápal kĺbov a žalúdočné vredy. Tí, čo by reagovali strachom, sú náchylní na astmu a na poruchy dýchacích ciest, na bolesti hlavy, migrény a problémy so štítnou žľazou. Do tretej kategórie patria tí, ktorí sú náchylní na zápalové ochorenia, infekcie, vírusové ochorenia. Ale buďte spokojní, všetci na niečo musíme zomrieť. Tí, ktorí ste nezdvihli ruky ani pri jednej kategórii, ste náchylní na všetky choroby.

City sa môžu prejavovať telesne
Neviem, či výskum z univerzity v Nebraske môžeme brať celkom vážne, ale výskumníci nám chceli povedať niečo dôležité: naše psychické problémy sa môžu prejaviť fyzickými bolesťami a problémami.
Jedno je isté. Všetky naše zranené city ovplyvňujú zdravie nášho tela. Psychológovia z Nebrasky chceli poukázať na spojenie, ktoré jestvuje medzi psychikou a telom. Čím zdravšia je naša psychika, čím vyrovnanejšie sú naše emócie, tým sme zdravší na tele. Strach, hnev, úzkosť, to všetko môže ovplyvniť naše telo, naše fyzické zdravie. A preto je dôležitý proces vnútorného uzdravenia, aby sme uzdravili svoju minulosť a úzkosti, lebo máme v sebe množstvo energie a musíme sa snažiť o to, aby sme ju správne využívali.
Čo sa v nás deje? Hromadíme v sebe strach, hnev, nepokoj. Je v nás nahromadených viacero citov, ktoré sa pokúšajú nájsť nejaký ventil. Týmto ventilom môžu byť sny, náhly plač alebo smiech alebo šport, ktorému sa začneme venovať. Ak city nenájdu ventil, vtedy si nájdu únik v slabej telesnej konštrukcii. Pocítime slabosť v žalúdku, máme problémy s dýchaním, začne nás bolieť hrdlo, hlava alebo iná časť tela.
Keď prídeme k lekárovi, zväčša počujeme takúto reakciu: „Ale ja na vás nič nenachádzam.“ A vy poviete: „Tak vy nič nenachádzate? Veď cítim bolesť.“ No táto bolesť nie je spôsobená fyzickým poškodením, ale nahromadením citov v našom vnútri.
Keď sa modlím za vnútorné uzdravenie, ľudia občas pocítia bolesť vo svojom tele. Raz som sa modlil s jednou ženou, ktorá požiadala o modlitbu, ale potom nemohla rozprávať. Znepokojilo ju to a zachvátila ju panika. Ale ja som vedel, čo sa deje. Bol to iba moment, keď všetky emócie vyšli naraz von.
Pri inej príležitosti som sa modlil za vnútorné uzdravenie človeka, ktorého zrazu rozboleli oči. Takto sa prejavili jeho city, ktoré boli v jeho vnútri a nenašli predtým ventil.
Výsledok výskumu z USA, že city sa môžu prejavovať telesne, je odpoveďou, prečo sa staneme zdravšími fyzicky, keď prežijete vnútorné uzdravenie.
Ľudia často reagujú takto: „Prečo by som sa mal dotýkať svojej minulosti? Nebolo by lepšie ju len potlačiť?“ Nanešťastie sa stáva, že aj kňazi niekedy navrhujú človeku, aby zabudol na zranenia, ktoré prežil v minulosti. Prídete k niekomu a poviete: „Vieš, som veľmi zranený, pred piatimi rokmi mi mama povedala toto alebo urobila toto,“ často počujete takúto reakciu: „Dobre, ale už na to zabudni, stalo sa to už pred toľkými rokmi a minulosť je už za nami. Zabudni na to.“ Je možné, že na to zabudnete, ale fakt, že ste na to zabudli, ešte neznamená, že ste sa aj uzdravili. Zabudli ste na to, čo sa stalo, ale prežívate následky toho, čo sa stalo pred mnohými rokmi. Naše súčasné postoje a spôsoby, ako veci riešime, ako rozmýšľame, často závisia od minulých zranení a ťažkostí, ktoré doteraz neboli uzdravené. Takže nestačí len zabudnúť, ale je dôležité sa uzdraviť.
Všetky city aj so sprievodnými prejavmi ako je smútok, osamotenosť, sebaodmietanie, komplex menejcennosti, možno zahrnúť do jedného základného citu, ktorým je neodpustenie. Môžete si byť istí, že všetky naše problémy pochádzajú z ťažkosti odpustiť Bohu, sebe alebo iným.
Odpustiť Bohu znamená prijať Boží plán, ktorý nemusí byť v súlade s naším plánom. Odpustiť sebe samému znamená prijať sa, prijať svoje ohraničenosti, svoje neúspechy, hriechy, slabosti. Ak ich neprijímame, neodpúšťame sebe. Myslím, že všetkým je nám jasné, čo znamená neodpustiť iným.

Kresťanská láska
Skôr ako budeme bližšie hovoriť o odpustení, bude dobré povedať si niečo o láske, lebo nemôžeme naozaj odpustiť, ak nevieme, čo znamená opravdivo milovať.

Byť kanálom lásky
Je dôležité, aby sme si zapamätali jednu praktickú poznámku. Neschopnosť odpúšťať je vždy veľkou prekážkou modlitby. U Marka čítame tieto Ježišove slová:
_gPreto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám náš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy“ (Mk 11,24-25). Ako vidíte, Ježiš nám hovorí: Skôr, ako sa začneš modliť, odpusti. Kedykoľvek je v našom srdci neodpustenie, je to prekážka modlitby. Ak sa modlím za teba a v mojom srdci je neodpustenie, a to neodpustenie sa týka iného človeka, nie teba, moja modlitba je blokovaná.
Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa modlia za niekoho. Modlia sa na viacerých stretnutiach a nič sa nedeje. Dôvod neúčinnosti modlitby môže byť rozličný. Ale jedným z dôvodov môže byť aj to, že v srdci jedného človeka, ktorý sa modlí, je neodpustenie. A neodpustenie jedného človeka blokuje modlitbu celej skupiny. Je veľmi dôležité, aby sme boli voľnými kanálmi Božej lásky pre tých, za ktorých sa modlíme.

Charakteristikou kresťana je láska
Často podceňujeme dôležitosť odpúšťania v našom duchovnom živote. Poviem vám niečo, čo vás bude šokovať. Ak sa chcete dozvedieť, kam ste dospeli vo svojom duchovnom živote, skontrolujte sa, ktorý človek stojí vo vašom živote najďalej, ktorý je vám najvzdialenejší. Ste natoľko blízko pri Bohu, nakoľko blízko ste pri tejto osobe. Nie ste blízko Bohu preto, že milujete každého, ale ste pri ňom blízko natoľko, nakoľko ste blízko pri osobe, ktorá je vo vašom živote najvzdialenejšia.
Ježiš nám tieto slová potvrdzuje u Jána: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa aj vy navzájom milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13,34-35) A tak nejestvuje žiadna iná charakteristika kresťana okrem lásky. Charakteristikou kresťana nie je čítanie Písma, lebo aj moslim číta svoj Korán a hinduista svoje vedy; nie je ním modlitba, lebo budhista sa modlí viac ako kresťan, nie je to evanjelizovanie, lebo Svedkovia Jehovovi sú v tom horlivejší… Charakteristikou kresťanov je vzájomná láska. To je naše. Ak sa stretnete s človekom, ktorý miluje iného človeka, potom si môžete byť istí, že ide o kresťana.
V Písme môžeme nájsť aj ďalší výrok, ktorý je podľa mňa z celého Písma najkrajší. Keď ho čítam, neubránim sa vnútornému chveniu: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal¹ (Jn 17,21). Všimnite si dve veľmi dôležité veci: Ježiš ma vyzýva, aby som k vám pristupoval v duchu jednoty a lásky. Miera tejto lásky má byť taká, akou mierou Otec miluje Syna. To znamená, že má byť bez miery. Potom pokračuje: aby svet uveril, že si ma ty poslal. To znamená, že viditeľným znamením pre svet, aby uveril, že Ježiš je Mesiáš, je jednota medzi nami. Či svet uverí, že Ježiš je Mesiáš, ktorého poslal Otec, závisí od jednoty medzi nami. Ježiš vkladá celé svoje poslanie do mojich rúk. A záleží to odo mňa, a iba odo mňa, či sprostredkujem Ježišovu spásu ďalším ľuďom. Ľudia sa môžu presvedčiť o tom, že Boh je jediný Spasiteľ iba vtedy, ak budú vidieť našu vzájomnú lásku. Cítite tú veľkú zodpovednosť, ktorú Ježiš kladie na naše plecia? Tu neplatia žiadne výhovorky, aby sme nemilovali ľudí. Neskôr uvidíte aj to, čo znamená milovať nepriateľov.

Dve kritériá lásky
V láske sú dve kritériá, ktoré nám dal Ježiš.
•       Prvé kritérium vyjadrujú slová: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“ (Lv 19,18). Ak nemáš rád seba, nemôžeš naplno milovať svojho blížneho. Preto som vám hovoril o prijatí seba samého. Ak odmietaš seba, ak odsudzuješ seba, ak si neodpúšťaš, ak sa odťahuješ nabok, ak v sebe nespoznávaš svoje charizmy, ak nemiluješ sám seba, nemôžeš milovať iných. Milovať môžeš len v takej miere, v akej miluješ seba. Ak neakceptuješ seba, nemôžeš prijať ani druhých. Ak nevieš odpustiť sebe, neodpustíš ani iným.
•        Ale potom nám Ježiš v Novom zákone dáva druhé kritérium, keď hovorí: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ Novela tohto prikázania nie je v príkaze „Milujte sa navzájom“- to už nachádzame v Starom zákone. Novela je v slovách – „ako som ja miloval vás“ Kritérium milovať „ako seba samého“ už nestačí. Kritériom sa stalo „ako som ja miloval vás“ (pórov. Jn 13,34). A ako nás Ježiš miloval? Nepodmienečne.
Ďalej sa budeme pokúšať vysvetliť toto slovo „nepodmienečne“. Toto je novota v láske.

Rozdiel medzi svetskou a kresťanskou láskou
Bude dobré povedať si, aký je rozdiel medzi svetskou a kresťanskou láskou. Bežná láska vo svete je láska založená na citoch, príťažlivosti, sympatiách. Toto vidíme v televízii alebo pri čítaní zamilovaných románov.

Rozhodnutie odpustiť
Kresťanská láska a odpúšťanie spočíva v rozhodnutí, a nie v citoch. Je veľmi dôležité, aby sme to pochopili. Často za mnou prichádzali ľudia a hovoria: „Neviem, či som tomu človeku odpustil alebo nie.“ Nie je možné pochybovať o tom, či sme niekomu odpustili alebo neodpustili, lebo odpustenie je rozhodnutie, ku ktorému sme dospeli. Je to otázka chcenia alebo nechcenia. Ak chcete odpustiť nejakému človeku, tak ste mu už odpustili. Ak nechcete niekomu odpustiť, neodpustili ste mu. Teda pochybnosť, či sme odpustili alebo neodpustili, nejestvuje. Ak sme niekomu odpustili, to ešte neznamená, že sme sa hneď aj uzdravili zo všetkých rán, ktoré máme vo svojom srdci.
Ak som ti odpustil, to ešte neznamená, že mi začneš byť hneď sympatický, že ťa hneď začnem mať rád, ak som ťa predtým nemal rád. Sympatia nemá nič spoločné s láskou alebo nenávisťou. Ak mi niekto nie je sympatický, to ešte neznamená, že ho nenávidím. Ak mi je niekto sympatický, to ešte neznamená, že ho aj milujem. Sympatia alebo antipatia je citová záležitosť, ktorá síce môže viesť k nenávisti alebo láske, ale nie nevyhnutne sa končí nenávisťou alebo láskou.
Som si napr. istý, že farizeji neboli Ježišovi sympatickí, ale to neznamená, že ich nenávidel. Ale určite ho citovo nepriťahovali. Často sa stáva, že nerozlišujeme medzi láskou a sympatiou. Čo znamená niekoho milovať a k niekomu cítiť sympatiu? Príťažlivosť k osobe, či už pozitívna alebo negatívna, nemá nič spoločné s láskou alebo nenávisťou. A tu treba hľadať rozdiel medzi kresťanskou a svetskou láskou.

Láska je v rozhodnutí
Keď čítate zamilovaný román alebo vidíte seriál o rodinných problémoch v televízii, často dostávate dojem, že láska je iba cit. Ak žena povie: „Už k svojmu mužovi nič necítim“, chce tým povedať: „Už svojho manžela nemilujem.“ Žena si myslí, že môže opustiť svojho manžela, keď k nemu už nič necíti. Lebo svetská láska je založená na cite.
Ale kresťanská láska nie je založená na cite, ale na rozhodnutí. Láska k človekovi je rozhodnutím milovať ho. Ak sa rozhodnem milovať nejakého človeka, a to je dôležité, potom sa snažím žiť podľa tohto rozhodnutia. Ak sa rozhodnem milovať nejakého človeka a potom ho ohováram a očierňujem, to znamená, že nežijem podľa svojho pôvodného rozhodnutia. Ak som sa rozhodol milovať nejakého človeka, moje správanie a moje postoje musia byť v súlade s týmto rozhodnutím. Napriek všetkému sa môže stať, že kým milujeme určitého človeka, ešte sa potrebujeme liečiť z rán. Povedzme si jednoduchý príklad.
Predstavte si vydatú ženu, ktorá žije so svojím manželom a ktorý jej spôsobuje veľa utrpenia. Manžel ju bije, je jej neverný. Manželka sa však rozhodne milovať svojho manžela a odpustiť mu. Ak chce byť verná svojmu rozhodnutiu, to znamená, že sa nebude vracať k tomu, čo sa stalo včera.
Mnohí hovoria, že odpustili svojmu partnerovi, ale neustále mu pripomínajú, čo sa stalo pred mnohými rokmi. A to naznačuje, že neodpustili. Ak ste odpustili, už sa nevraciate k tomu, čo sa stalo. Snažte sa, aby ste nejatrili rany, ktoré sa zahojili.
Žena, ktorú sme spomínali, odpustila svojmu manželovi, prejavuje mu lásku, modlí sa za neho, snaží sa o ňom hovoriť dobre. Ale to ešte neznamená, že jej otvorené rany nie sú otvorenými ranami. Je možné, že v samote často plače nad nevernosťou svojho manžela. Ale to neznamená, že mu neodpustila. Je to len znakom toho, že jej rana ešte nie je uzdravená. To neznamená, že keď odpustila svojmu manželovi, už necíti vo svojom srdci trpkosť. Samozrejme, všetko toto treba uzdraviť, ale vyžaduje si to postupný proces. Hoci ešte nie sme uzdravení, nikdy nemôžeme povedať, že nie sme schopní odpustiť. Odpúšťame, hoci ešte naše rany nie sú uzdravené.
Dnes mnohí psychológovia a psychiatri tvrdia, že ľudia, ktorí sú na psychiatrii, nepotrebujú v prvom rade psychoterapiu alebo liečenie pomocou liekov, ale potrebujú uzdravenie, ktoré ich privedie k odpusteniu. Často ľudia, ktorí nevedia odpustiť, končia telesnou chorobou.
Preto nám Ježiš hovorí, aby sme vždy odpustili, aj keď nie sme na vine. Spomeňme si na Ježišove slová: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom: až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5,24). Niekomu sa to môže zdať veľmi zvláštne. Prečo by som mal žiadať o odpustenie ja, keď mi ublížil ten druhý? Preto, lebo Boh chce, aby si bol zdravý.

K uzdraveniu vedie láska
Pokračujeme v rozprávaní o láske a odpustení. Povedali sme, že najjednoduchšia cesta, ktorá vedie k uzdraveniu, spočíva v láske. Nemyslím tu iba na citovú lásku. ale na pravú lásku, na lásku kresťanskú. Na začiatku sme si povedali: čím viac sa sústredíme na pozitívne v našom živote, tým rýchlejšie sa uzdravíme. A v živote nie je nič pozitívnejšieho ako láska.
Boh stvoril človeka na svoj obraz. V čom sa podobáme Bohu? Nepodobáme sa mu v prvom rade svojím rozumom. Ináč by sme mohli povedať, že čím viac zmýšľame filozoficky, čím viac toho vieme, tým sme Bohu podobnejší. To nie je pravda. Nepodobáme sa Bohu svojím rozumom, ale podobáme sa mu v láske. Lebo Boh je láska, ako hovorí svätý Ján. Boh do nás vložil lúč svojej lásky, a preto sa na neho podobáme. Čím väčšmi milujeme, tým väčšmi sa podobáme Bohu. A čím menej milujeme, tým menej sa podobáme Bohu. To znamená, že najľahšia cesta k uzdraveniu vedie cez lásku.

Svätý Pavol hovorí o láske
Keď sa Pavol prihovára jednotlivým komunitám, vždy hovorí o vzájomnej láske. Uvedieme si niekoľko citátov z jeho listov, aby sme videli, ako nadšene hovoril o láske.

V  Prvom liste Korinťanom
Komunita Korinťanov bola superchartizmatická, lebo sa v nej vyskytovali zázraky, uzdravenia, dar jazykov, výklad jazykov, proroctvá, vyučovanie a všetky charizmy, ktoré sú uvedené v dvanástej kapitole. Napriek tomu Pavol hovorí Korinťanom toto:
„A ja som vám, bratia, nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. Veď keď je medzi vami žiarlivosť a svár (keď niet medzi vami lásky), to nie ste telesní a nežijete len po ľudsky?“ (l Kor 3, 1,3).

V  Liste Efezanom
Všetky charizmy, ktoré sa v tejto komunite vyskytovali, nestačili na to, aby sa táto komunita stala duchovnou. Iba láska nás môže priviesť bližšie k Bohu. Všimnime si, čo hovorí Pavol Efezanom:
„ Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi! Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mul z čoho dať núdznemu. Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo ho počúvajú. A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia. Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krík a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Bob v Kristovi!“ (Ef4,25-32)
Myslím, že Pavol tu hovorí veľmi jasne a texty podobné tomuto by mali byť predmetom našej dennej meditácie.

V  Liste Filipanom
„Dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Ježiš Kristus.“ (Flp 2,2-5)
Svätý Pavol akoby hovoril: Ak budem vidieť, že ste jednej mysle a jedného srdca, to bude pre mňa tým najvzácnejším darom, ktorý mi môžete dať, tou najväčšou radosťou, ktorú mi môžete spôsobiť.
Často hovoríme, že milujeme svojho blížneho, lebo v ňom vidíme Ježiša. Ale kladieme si aj túto otázku: „Ako mám vidieť Ježiša v človeku, ktorý koná zlo? Ako môžem milovať človeka hnevlivého a nervózneho?“ Vidieť Ježiša v ľuďoch znamená milovať ho tak, ako ho miluje Ježiš. A Ježiš ho miluje aj napriek tomu, že je hnevli-vý, nervózny, že robí zle. Ak vidíte hnevlivého človeka, uvedomte si, že vidíte človeka, ktorý nie je uzdravený. A tento hnevlivý človek vám svojím hnevom hovorí: „Prosím ťa, maj so mnou súcit z lásky k Ježišovi.“ Toto znamená zmýšľať tak, ako zmýšľa Ježiš Kristus.

V Liste Kolosanom
Poďme ďalej a započúvajme sa do slov, ktoré hovorí svätý Pavol Kolosanom:
„ Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti!“ (Kôl 3,12-14)
Sú to krásne slová, keď Pavol vyzýva Filipanov: „Oblečte si…!“ Akoby hovoril: „Ak ste bez milosrdenstva, pokory a súcitu, veľkodušnosti a trpezlivosti, ste nahí.“ – „Ak nemáte lásku, ktorá je opaskom všetkých čností, akoby ste nemali na sebe nič!“

Ešte raz Korinťanom
„Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom“ (l Kor 12,12-13).
Symbolika jedného tela s mnohými údmi je nádherná. Predstavte si, že spadnete schádzajúc po schodoch. Čo by sa stalo? Ak by ste si zranili nohu, všetky údy tela sa budú ponáhľať pomôcť vašej nohe. Aj keby ste mali niečo vo svojich rukách, ruka to pustí a dotkne sa zranenej nohy. Ak ste sa predtým pozerali niekde inde, po páde na to vaše oči zabudnú a uprú sa na zranenú nohu. Ak ste kráčali, druhá noha sa zastaví, neurobí ani krok, len aby bola blízko pri zranenej nohe. Ak bola vaša myseľ niečím zaujatá, teraz sa plne sústredí na zranenú nohu. Len čo sa niektorá časť tela zraní, ostatné údy tela sa prestanú zaoberať tým, čo robili predtým, a plne sa sústredia na zranenú nohu. Lebo v danej chvíli je to to najdôležitejšie. To znamená milovať jeden druhého.
Ak aj vy vo svojom modlitbovom spoločenstve organizujete nejakú peknú akciu, ale sú medzi vami zranení ľudia, ktorí volajú o pomoc, nemôžete sa sústrediť na to, čo organizujete, ale sa musíte zamerať na zranených členov svojej modlitbovej skupiny. Veľmi často sa viac sústredíme na akciu ako na lásku. A modlitbová skupina, farnosť alebo rehoľná komunita či akákoľvek iná komunita je len preto silná, že je silná v láske, nie preto, že veľa robí. Ak sa má jeden člen naplno rozvinúť do krásy, nutne musí byť spojený a zjednotený s inými členmi.
Mnohí ľudia sa snažia využiť svoje charizmy pre svoj osobný úžitok. Stretol som sa s mnohými charizmatickými vodcami v obnove, ktorí padli veľmi hlboko, lebo boli silní individualisti.
Vráťme sa znova k symbolike tela, ktorú nám dáva svätý Pavol. Mám ruku a ak je moja ruka spojená s telom, je dokonalá. Ale si predstavte, že stretnete moju ruku na chodbe. Určite by ste sa vydesili. Je úžasné mať dve oči. Ale si predstavte, že nájdete oči svojho manžela vedľa jeho postele. Aj to by vás vystrašilo. Ak sú časti tela spojené s celým telom, je to nádherné. Ale ak sa nejaký úd odtrhne od tela, je to čosi strašné. A to isté môžeme aplikovať na osoby, ktoré v Cirkvi pracujú v rámci komunity alebo mimo nej.

V Liste Rimanom
A ešte by som rád uviedol citát z listu Rimanom: „Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte!“ Ak žehnáme svojich nepriateľov, obliekame si ochranný odev lásky.
„Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Navzájom rovnako zmýšľajte; a nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym. Nebuďte múdri sami pre seba. Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás‘ žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“
Ako vidíte, nie je vždy možné nažívať v pokoji so všetkými ľudmi, lebo reakcia druhých nezávisí od nás. Ale nakoľko je to len možné, treba sa nám o to snažiť. A potom pokračuje: „Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané. ,Mne patrí pomsta, ja sa odplatím, _ hovorí Pán. „Pomstiť sa a posudzovať neprináleží nám, to je Pánova záležitosť. Ale to nestačí a Pán hovorí: „Ale keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu. Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“(Rim 12,14-23). Ako vidíte, Písmo je veľmi jasné a dáva nám aj veľa konkrétnych rád a smerníc, ako sa máme navzájom milovať.

Záverečná modlitba
Toto stretnutie ukončíme prekrásnym hymnom lásky z Prvého listu Korinťanom. Chcel by som, aby ste rozjímali nad týmto textom, aby ste zistili, aká je vaša láska. Niekto by sa mohol pýtať: Je moja láska pravá? Vo veľpiesni lásky nájdete odpoveď.
Znova utvorte dvojicu s niekým, kto vás dobre pozná. Aj keby ste boli pri niekom, kto vás nepozná, predstavte si, že vás veľmi dobre pozná. Teraz si z Prvého listu Korinťanom (13,4) prečítame.-
„ Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystavuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.“
Predstavte si, že sa prihovárate svojmu manželovi a manžel nech si predstaví, že sa prihovára svojej manželke. Tí, ktorí ste slobodní, si predstavte, že sa prihovárate matke, otcovi alebo dôvernému priateľovi, ktorého vám zastupuje človek, čo je vedľa vás. Zahľaďte sa mu do očí a slovo láska nahraďte slovíčkom „ja“ A takto sa prihovárajte svojmu manželovi, manželke, mame, priateľovi:
„Drahý manžel (drahá manželka, drahá mama, drahý priateľ, brat môj, sestra moja), ja som vždy trpezlivý a dobrotivý. Nikdy nezávidím, nevypínam sa, nevystatujem sa, nie som nehanebný, nie som sebecký, nerozčuľujem sa, nemyslím na zlé, neteším sa z neprávosti, ale radujem sa z pravdy. Všetko znášam, všetko verím, všetko dúfam, všetko vydržím.“
Prečo sa smejete?
Myslím, že je to veľmi jednoduchý test, aby sme zistili, kde sme vo svojom duchovnom živote.
Teraz to skúsime inak. Znova sa pozrite do očí človeka vedľa vás a povedzte Pánovi:
„Pane, ďakujem ti, že si mi dal človeka, ktorý je trpezlivý, dobrotivý; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebný, nie je sebecký, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.“
Amen.
Ako sa cítite?
Je ešte niečo vo vašom živote, čo musíte dať do poriadku?