Ježiš, môj uzdravovateľ

Odpúšťanie a jeho pravidlá

Prečo odpúšťať
Teraz by sme si mali položiť veľmi jednoduchú otázku: „Prečo mám odpustiť?“ Moslim u katolíckeho kňaza
Raz za mnou prišiel jeden moslim, ktorý bol zamestnaný na ambasáde na Malte. Prišiel za mnou s veľmi zvláštnym problémom: „Môj život je plný okultizmu. Prišiel som za vami, aby ste ma oslobodili.„ Položil som mu otázku: „Ale prečo ste prišli ku mne, katolíckemu kňazovi?“ „Preto som prišiel za vami, „povedal mi, „lebo moja zaťaženosť okultizmom je veľmi silná. Môj moslimský kňaz je toho názoru, že ma môže oslobodiť iba katolícky kňaz.“
Bolo to pre mňa veľmi náročné, lebo som ho mohol oslobodiť iba v Ježišovom mene. Skôr, ako by sme sa zaoberali problematikou okultizmu, som sa ho spýtal: „Máte niekoho v živote, nejakého človeka, ktorého nenávidíte?“ Začal sa smiať a povedal mi: „Samozrejme, mám veľmi veľa ľudí v živote, ktorých nenávidím.“ A tak som sa ho spýtal: „Pokúšali ste sa im niekedy odpustiť?“ Obrátil sa ku mne a povedal: „Ja som predsa moslim, a nie kresťan. To iba váš Ježiš žiada odpustiť, ale nie môj Mohamed.“ Tak som mu odvetil: „Dobre, odložme nateraz stranou vášho Mohameda aj môjho Ježiša a hovorme spolu ako dvaja dospelí ľudia.“ A spýtal som sa: „Nebráni vám vaša nenávisť v dobrom spánku?“ Povedal mi: „Aby som bol úprimný, neviem vždy dobre spať, a to práve kvôli osobám, ktoré nenávidím. Často mi prichádzajú na myseľ a znepokojujú ma. „Ja som mu povedal: ,Ja vždy dobre spím. A spím dobre preto, lebo odpúšťam.“
Snažil som sa mu vysvetliť, že keď niekoho nenávidí, stáva sa v istom zmysle závislým od nenávidenej osoby. Ak jej však odpustí, tak sa od nej oslobodí.
Ak niekoho nenávidíte, ak niekomu neodpustíte, ste pripútaní k nenávidenej osobe a táto osoba vás vo vašich myšlienkach ustavične prenasleduje a sústavne citovo mučí. Ak jej však odpustíte, odvažujete sa od negatívneho puta, ktoré vás s ňou zväzuje a už vás citovo nezraní. Ak teda odpúšťate, je to skôr pre vaše osobné dobro, ako pre dobro osoby, ktorú nenávidíte.
S ľuďmi môžeme byť spojení pozitívne alebo negatívne. Pozitívna závislosť je vtedy, ak milujeme určitú osobu, ktorá je napr. naším priateľom. Pozitívna závislosť v nás vyvoláva pokoj, vyrovnanosť a radosť. Ak je však puto medzi osobami negatívne, táto závislosť vnáša do nášho života smútok a nevyrovnanosť. Preto treba odpúšťať.

Ak odpúšťame, odväzujeme sa od osoby.
Preto nám Ježiš v Matúšovi hovorí: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5,24). Je to veľmi zvláštne. Viem pochopiť, že ak niečo zlé vykonám určitému človeku, pôjdem za ním a poprosím ho o odpustenie. Ale Ježiš hovorí: „Ak tebe niekto urobil niečo zlé, ty choď za ním a odpusti mu.“ A to nie preto, že by som bol vinný, ale preto, lebo som negatívne závislý od tej osoby. A Ježiš chce, aby som bol slobodnou osobnosťou.
Keď odpúšťam človeku, robím niečo, čo viac prospieva mne, ako osobe, ktorej odpúšťam. Väčšmi pomáham sebe, lebo sa odpútavam od niečoho, čo bolo prekážkou v mojom živote.

Štyri pravidlá odpúšťania
Buďme teraz konkrétnejší a položme si otázku: Čo znamená milovať, a najmä, čo znamená milovať nepriateľov? Myslím, že veľmi jasnú odpoveď nachádzame u Lukáša, kde nám Pán Ježiš dáva štyri jasné odporúčania. Ježiš hovorí: „Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, ktorí vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo váspotupujú“ (Lk 6,27).

Milujte
Teraz si všimnime tieto tri slová: „Milujte svojich nepriateľov.“ Je veľmi ťažké milovať aj verejných nepriateľov, nieto ešte svojich osobných nepriateľov. Je ťažké milovať niekoho, kto nám chce uškodiť. Zväčša nemáme skutočných nepriateľov, ale máme okolo seba ľudí, ktorí nám ubližujú, ktorí nám robia zle. Nemôžem povedať, že je mojím nepriateľom človek, ktorý ma zranil svojím slovom. Ale aj tomuto človeku je ťažké odpustiť.
Všimnime si, že Ježiš nám nehovorí: „Nemajte nenávisť“ a „Neubližujte“, ale hovorí: „Milujte.“ „Nemať nenávisť“ znamená nič nerobiť. „Milovať“ znamená robiť niečo pozitívne. A preto Pánovi nestačí, keď nehovoríme zle o iných ľuďoch, keď niekoho nemáme v nenávisti. Ježiš chce, aby sme milovali ľudí, aby sme pre nich robili niečo pozitívne a dobré. Milovať nepriateľa znamená robiť pre neho niečo pozitívne. Lásku môžeme vyjadriť modlitbou za človeka, ktorý je naším nepriateľom, alebo tým, že mu pomôžeme a že sa snažíme vybadať, čo potrebuje. Láska je čímsi pozitívnym.

Robte dobre
Ježiš potom pokračuje a hovorí: „…robte dobre tým, ktorí vás nenávidia… „
Tu je už Ježiš detailnejší. Hovorí: „Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia.“
Slovíčko „nenávidieť“ je veľmi silné. Nemožno povedať, že ľudia, ktorí vás zranili, vás nenávidia. Často nás zranili aj naši rodičia, ale to neznamená, že nás nenávidia. Medzi manželmi sa často vyskytujú hádky, ale to ešte neznamená, že majú voči sebe nenávisť. Ak hovoríme o nenávisti, ideme až na ostrie veci. A Ježiš nám hovorí: „Robte dobre týmto ľuďom.“
Ak sa vám teraz objaví v mysli nejaká osoba, o ktorej sa nazdávate, že vás nenávidí alebo vy nenávidíte ju, tak vám Pán dnes hovorí, aby ste uvažovali nad tým, ako by ste mohli tejto osobe vykonať niečo dobré. Snažte sa nájsť niečo veľmi konkrétne, čím jej prejavíte svoju lásku. Nie je vždy nutné, aby ste išli za ňou a požiadali ju o odpustenie, alebo aby ste jej navonok prejavili odpustenie. Odpustiť a požiadať o odpustenie možno rozlične. Svoje odpustenie vám môžem prejaviť tak, že sa k vám začnem ináč správať. Ale v každom prípade je dôležité urobiť niečo pozitívne.
Teraz môžeme lepšie pochopiť, že láska je rozhodnutie, a nielen cit. Milovať, to znamená niečo robiť, a nie iba niečo cítiť.
Často hovoríme: „Dobre, môžem urobiť niečo dobré, ale nerobím to s radosťou.“ Možno pod slovkom „s radosťou“ chápete niečo citové. Ak niečo robíme, nemusí túto činnosť nutne sprevádzať nejaké citové prežívanie. Ale robiť niečo s radosťou, znamená robiť to ochotne preto, lebo to Boh odo mňa chce.

Žehnajte
Prichádzame k tretiemu a azda najťažšiemu Ježišovmu vyhláseniu, v ktorom hovorí: „…žehnajte tým, čo vás preklínajú… „Toto je veľmi dôležité. Nehovorí, aby sme sa nestarali o tých, čo nás preklínajú, ale hovorí, aby sme im žehnali. A to takisto nie je vždy ľahké.
Často za mnou prichádzajú ľudia a hovoria: „Niekto ma preklial, prosím vás, pomodlite sa za mňa.“ – „Bojím sa, že ma uhranul sused, prosím vás, pomodlite sa za mňa.“ – „Bojím sa, že moja svokra prekliala mňa i moju rodinu.“ Títo ľudia žiadajú, aby som z nich sňal uhranutie alebo kliatbu. Jediný spôsob, ako sňať kliatbu, je žehnať osobe, ktorá vás preklína. Mohli by ste sa spýtať, ako to urobiť. Minimum, čo môžeme v tomto prípade urobiť, je nepreklínať toho, kto privolal kliatbu na nás.
Ale ako žehnať? To, čo hovorí Ježiš, je logické. Ak ma niekto preklína, táto kliatba do mňa vstupuje len vtedy, ak som otvorený pre kliatbu. A čo nás otvára pre kliatbu? Nenávisť a nedostatok lásky. Ale ak žehnáte, tak zatvárate všetky okná, všetky dvere, celú svoju osobu proti prekliatiu. Keď milujeme, obklopujeme sa láskou a nemôže nás zasiahnuť žiadna kliatba. A to je veľmi dôležité. Môžem to potvrdiť svojou osobnou skúsenosťou.

Kliatba minula svoj cieľ
Pred nejakým časom som sa dozvedel, že na Malte žije istý mladý muž, ktorý zasvätil svoj život diablovi. Uzavrel s diablom zmluvu krvi a prosil diabla, aby ho obdaril mocou. Dal diablovi podmienku a sľúbil mu, že nájde nejaký spôsob, aby ma zabil, skôr ako zmluva nadobudne platnosť. Ja sa každý deň modlím za tých, ktorí sa modlia k diablovi, aby mi uškodil, a viem, že ich je veľa. A kliatby, ktoré na mňa tento mladý muž adresoval, sa minuli účinkom, nezasiahli ma, ale obrátili sa proti nemu. Zmocnil sa ho taký silný nepokoj, až ochorel a musel prísť za mnou, aby mi odhalil svoju zmluvu s diablom. Rozpovedal mi všetko, čo urobil, a požiadal ma, aby som sa za neho pomodlil. Všetko sa skončilo dobre.
Keď žehnáme osobe, ktorá nás preklína, vždy slávime víťazstvo nad osobou, ktorá nám chce zle. Preto sa nesmiete báť žiadnej kliatby. Ak vám príde na um človek, o ktorom predpokladáte, že vás mohol prekliať, okamžite mu žehnajte. Len čo ho požehnáte, obliekate si akoby štít a nič sa vás nemôže dotknúť. Preto nám Ježiš hovorí: „Žehnajte tým, ktorí vás preklínajú.“

Modlite sa
Ježiš pokračuje a hovorí: „…a modlite sa za tých, čo váspotupujú!“Je veľmi dôležité, aby sme odovzdávali Pánovi všetkých ľudí, ktorí s nami zle zaobchádzajú. Urobil to aj Ježiš, keď visel na kríži a hovoril Otcovi: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. „ Urobil to aj Štefan, keď ho kameňovali. Obrátil sa na nebeského Otca slovami: „Otče, nezapočítaj im tento hriech!“
Modlite sa za tých, ktorí vás potupujú. Keď sa modlíme za tých, ktorí nám robia zle, stávame sa slobodnými ľuďmi. Ježiš nám dáva veľmi jasné pokyny, ako zaobchádzať s človekom, ktorému máme odpustiť. Milujte toho človeka, robte mu dobre, žehnajte mu, modlite sa za neho. Všetko sú to pozitívne činnosti. Je to určitý záväzok, je to rozhodnutie, je to niečo pozitívne. To je odpustenie, ktoré prináša aj uzdravenie rán, ktoré sme utŕžili. Ako sme už povedali, keď odpúšťame, odpúšťanie prináša väčší úžitok nám, ako tým, ktorým odpúšťame.

Liečenie vnútorných rán Päť stupňov v liečení
Po odpustení musíme prejsť k liečeniu rán, ktoré sme utŕžili. Po odpustení zvyčajne prechádzame piatimi štádiami, ktoré sú typické pre proces uzdravovania. Týchto päť stupňov pochádza od známej psychologičky Elisabeth Kúbler-Rossovej, ktorá sa ich snažila aplikovať na osoby postihnuté rakovinou. Snaží sa pomáhať umierajúcim ľuďom, aby sa vyliečili po psychickej stránke a mohli v pokoji a rovnováhe prijať svoju smrť.
Myslím, že aj my môžeme aplikovať týchto päť krokov na náš proces uzdravovania rán po odpustení, aby naše uzdravenie bolo úplné. To neznamená, že vždy, keď odpúšťame, musíme prejsť všetkými štádiami. Budeme sa každým z nich zaoberať podrobne len preto, aby sme plnšie pochopili, čo znamená uzdravenie.

•     Stupeň odmietania
Prvé štádium sa nazýva štádiom odmietania, popierania. Je to stav, v ktorom popierame, že sme zranení a potrebujeme uzdravenie. Popierame skutočnosť, že sa treba konfrontovať s našimi ranami.
Predstavte si v tejto chvíli človeka, ktorý vás v živote zranil. Je možné, že rana, ktorú vám spôsobil, je ešte otvorená. Človek, ktorý vás zranil, môže byť váš otec, matka, váš manžel, manželka, vaše deti, syn alebo dcéra. Môže to byť niekto, kto už zomrel, alebo niekto, kto ešte žije. Je možné, že doteraz ste prežívali obdobie, v ktorom ste ukazovali prstom na tohto človeka, ale nikdy ste nepoukázali prstom na seba. Nehovorím, že musíte vyhlásiť: Ja som vinný,“ ale musíte povedať: „Som zranený.“
Predstavte si človeka chorého na rakovinu, ktorý za svoju chorobu obviňuje iných a hovorí: Je to vina lekára, lebo neidentifikoval moju chorobu včas; je to chyba mojej rodiny, ktorá dopustila, aby som pracoval viac, ako som vládal.“ Jednoducho máme strach pozrieť sa na ranu, ktorú máme. A tak ju odmietame, nepripúšťame si ju.
Niekedy sa stáva, že namiesto toho, aby sme sa postavili zoči-voči svojim ranám, sa snažíme nájsť nejakú kompenzáciu. Mnohí ľudia kompenzujú svoje rany tým, že hodiny a hodiny trávia pred televíziou, iní sa prejedajú, priveľa pracujú, spia celý deň, veľa pijú. Alkoholizmus je častou kompenzáciou za rany, ktoré sme nikdy neliečili. Všetkým týmto sa snažia potláčať svoje zranenia, ktoré môžu mať korene aj v detstve. Ale ako sme povedali, kompenzáciami sa snažíme potláčať svoje problémy, zabudnúť na ne a uniknúť im.
Ďalšou kompenzáciou môže byť aj telefonovanie, keď hodiny a hodiny trávime v rozhovore s osobou, ktorej telefonujeme. Ďalšou kompenzáciou môže byť aj stále upratovanie bytu alebo ustavičné umývanie auta.
Spomeňme si na márnotratného syna. Doma sa necítil dobre. Namiesto toho, aby sa postavil k tomuto problému, ušiel z domu. Často riešime aj my svoje problémy takýmto spôsobom. Možno si myslíme, že je to určitý druh poníženia alebo slabosti, keď si priznáme svoje zranenia. No kým si ich nepriznáme, nemôžeme byť uzdravení. Aby sme mohli prekonať toto štádium a zvíťaziť, musíme povedať: „Chcem uzdraviť svoje rany.“

•     Stupeň hnevu
Potom prichádzame k druhému štádiu, ktorý nazývame štádiom hnevu, ktoré je často už len krôčikom k uzdraveniu. Hnev je dôležitým citom v našom živote. Už sme spomínali, že aj Ježiš sa hneval a často sa hneval. Hneval sa na Petra, keď mu povedal: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi…“ (Mt 16,23). Nahneval sa aj na chamtivých kupcov v chráme (Mt 21, 22 a naši.). Ježiš sa hneval aj na pokryteckých farizejov (Mt 15), často bol nahnevaný aj na zlých duchov (Mt 1,25). Spomeňte si aj na jeho kázeň v Galilei, keď za ním prišli herodiáni s odkazom od kráľa, aby už viac nekázal v Galilei. Ježiš vtedy odpovedal: „Choďte a povedzte tej líške, že: Hľa, vyháňam zlých duchov a uzdravujem dnes i zajtra a tretieho dňa dokončím „ (Lk 13.32).
To, čo sme povedali o strachu, sa týka aj hnevu. Hnev sám o sebe nie je hriech, je to reakcia, ktorú prežívame pred niečím nepríjemným. Hnev sa stáva zlým vtedy, keď sa nám vymkne spod kontroly, alebo keď si ho vylievame na iných.
Nie je nič zlé na tom, keď vybijeme svoj hnev napr. tým, že si zabeháme alebo sa pobijeme so svojím vankúšom alebo sa vykričíme, keď nás nikto nepočuje. Je dôležité, aby sme sa naučili nájsť ventil na uvoľnenie svojho hnevu, lebo ho v sebe často dusíme. No potom príde chvíľa, keď ho už v sebe neudržíme. A beda osobe, ktorá je pri mne vo chvíli, keď môj hnev vybuchne, lebo všetku svoju zlosť na ňu vylejem. To sa často stáva.

Pomoc letuškám
V      lietadlách, ktoré letia na dlhé vzdialenosti, sa cestujúci po určitom čase začínajú cítiť stiesnene a preto k sebe častejšie privolávajú letušky. Ale po dlhom lete majú aj letušky napäté nervy, ale očakáva sa od nich, že sa budú na cestujúcich usmievať. V niektorých japonských lietadlách, ktoré prekonávajú dlhé vzdialenosti, sa rozhodli túto situáciu riešiť. Do jednej malej miestnosti lietadla umiestnili veľkú figurínu turistu, aby letušky sem mohli z času na čas prísť a zboxovať figurínu. Tak môžu zo seba zhodiť hnev, ktorý cítia k cestujúcim. Potom sa vrátia späť medzi nich a ďalej sa na nich usmievajú.
Keď som pred niekoľkými rokmi bol na Malte farárom, hovorieval som farníkom, aby si doma zhotovili figurínu farára a keď budú na neho nahnevaní, aby ho poriadne vybili. A môžu ísť spokojne na sväté prijímanie bez spovede.
Nie je nič zlé na tom, keď prejavíme svoj hnev. Ale je dôležité, aby sme ho nevylievali na niekom inom. Nám kňazom sa často stáva, že sa hneváme na miništrantov alebo na človeka, ktorý sa k nám príde vyspovedať, prípadne si vyžiadať nejaký doklad z fary. Vieme sa nahnevať, keď počas omše zaplače dieťa a potom vylejeme svoj hnev na miništrantovi.
Hnev, ktorý v sebe dusíme, často vylievame na nesprávnu osobu a na nesprávnom mieste. Nevylievajte svoju zlosť na svojho manžela alebo na svoju manželku. Nevylievajte svoj hnev ani na svoje deti. Zlé nie je to, že uvoľníme ventil svojmu hnevu, zlé je to, že iní trpia pre náš hnev.
Raz za mnou prišla jedna rehoľná sestra, ktorá bola veľmi nahnevaná na svoju predstavenú. Povedal som sestrám, že si majú namaľovať obraz matky predstavenej, zobrať šípky a vždy, keď sú nahnevané, hádzať ich do obrazu. Ale môžu to urobiť len vtedy, keď im to schváli matka predstavená.
Ak dlho v sebe dusíme hnev, naše telo sa môže vzbúriť a reaguje psychosomaticky, čo sa môže prejaviť žalúdočnými vredmi, astmatickými záchvatmi, vysokým tlakom a mnohými inými chorobami, nevynímajúc duševné choroby. Ak hnev dlhší čas iba prehítame a neliečime ho, môžeme dospieť až k opovrhovaniu sebou a k depresiám. V Liste Efezanom nám Pavol hovorí: „Hnevajte sa, ale nehrešte!“ (4,26)
V   hneve, ktorý badáme u Ježiša, si treba všimnúť niečo pozoruhodné. Ježiš nie je nahnevaný preto, že stráca sebakontrolu, ale v danej chvíli vidí, že hnev je jediný spôsob, ako ľuďom priblížiť svoje posolstvo, aby ho pochopili. Keď bol pápež na Sicílii, prejavil svoj hnev na mafiu. Tento hnev neprejavil preto, že stratil sebaovládanie, ale bolo veľmi dôležité dať ho najavo, aby ľudia pochopili, aká je táto otázka vážna. Ak je hnev určitým jazykovým prostriedkom, aby sme zdôraznili, čo chceme povedať, nemožno hovoriť o hriechu. Je to stav, keď sme nahnevaní, ale pritom nehrešíme.
Hnev treba uvoľniť v správnom čase a pred správnym človekom. Ak napríklad prídete za mnou a začnete mi rozprávať o svojom manželovi, dovolím vám, aby ste to urobili. Nepoviem vám: „Nehovorte tak, lebo nesmiete hovoriť zle o svojom manželovi.“ Nechám, aby ste vyslovili všetko, čo je vo vás. Ale potom vám pomôžem, aby ste svojmu manželovi odpustili a aby ste ho milovali. Ale keď sa stretnete so svojou priateľkou a hovoríte jej o svojom manželovi, a keď vám táto priateľka povie: „Máš pravdu, dobre robíš, treba mu povedať svoje“, tak táto priateľka vás nielenže neupokojuje, ale prikladá na oheň, ktorý je vo vás.
Možno ste to ešte mnohí nepočuli, že je veľmi zdravé ísť za Ježišom a vyliať svoju zlosť pred ním. Ježiš vie, čo sa v nás odohráva a predsa máme veľký strach prejaviť svoj hnev pred ním. Ak prejavíme svoj hnev pred ním, iba dávame do slov to, čo vnútorne prežívame. Je potrebné, aby sme city, ktoré máme vo svojom srdci, vypustili cez ústa.
Keď ma nejaký človek nahnevá, idem pred Ježiša a poviem mu: „Pane, táto osoba ma veľmi nahnevala.“ Je to prospešné a robte to. Je to azda niečo čudné, čo vám hovorím? Ak si azda myslíte, že je to čudné, stačí, keď si prečítate žalmy. V žalmoch nachádzame tento ľudský prvok.
Ak ste nahnevaní na Ježiša, choďte za ním a povedzte mu, že sa na neho hneváte a povedzte mu to nahnevane. Je dôležité, aby ste to povedali práve jemu. A tým sa modlíte. Aj Ježiš sa modlil, keď sa obrátil na svojho Otca a v hneve mu pred všetkými ostatnými povedal: „ Otče, prečo si ma opustil?“ Oslovuje Boha slovom Otec a teda sa modlí. Je to modlitba, keď pred Bohom prejavíte všetky svoje city.
Niečo podobné nachádzame aj v žalmoch. Často sa stretávame so žalmistom, ktorý preklína svojich nepriateľov a zlorečí im. Žalmista je ľudskou bytosťou, ktorá pred Pánom prejavuje svoje city a oslobodzuje sa od hnevu. A tým sa modlí.
Toto je druhý stupeň – stupeň hnevu, keď uvoľňujete svoj hnev. Ale je tu jedna podmienka: ak uvoľňujete ventil svojmu hnevu, čakajte na odpoveď Boha. Nestačí iba uvoľniť svoj hnev. Po vyliatí zlosti nám chce Ježiš niečo povedať. On nás trpezlivo počúval, trpezlivo vypočul to, čo nás zranilo, ale teraz počúvajme, čo nám chce povedať on.

• Stupeň vyjednávania
Dostávame sa k tretiemu, azda najťažšiemu štádiu v procese uzdravovania, k štádiu vyjednávania.
Tento stupeň sa začína, keď ideme pred Pána a hovoríme mu: „Dobre, Pane, som ochotný odpustiť, urobiť to, čo mi hovoríš, ale pod jednou podmienkou…“ Kladieme Pánovi podmienku, za akých okolností sme ochotní odpustiť. Začíname s ním diskutovať a uvažovať, či máme naozaj odpustiť.
Raz som písal niečo do novín a spomenul som tam meno istého človeka. Išlo len o žart, ale zrejme som toho človeka dostal do čudnej pozície, jeho sa to dotklo a veľmi sa na mňa nahneval. Išiel som za ním a povedal som mu: „ Možno som trochu preháňal, ale odpustíte mi?“ Ten človek sa na mňa dlhšie zahľadel a napokon povedal: „ Odpúšťam vám. „A tak som mu povedal: „Ak ste mi odpustili, to znamená, že to môžem zopakovať?!“
To je pravé odpúšťanie. Ak skutočne odpúšťam, tak ti hovorím, že to môžeš znova urobiť. A Ježiš chce, aby som odpúšťal týmto spôsobom.
Ježiš povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). Je to nové prikázanie, ktoré v Starom zákone nenachádzame. V Starom zákone platilo: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Nové prikázanie znie: Miluj svojho blížneho tak, ako ja milujem teba. A Ježiš nás miluje bez kladenia podmienok.
Keď odpúšťame, často čakáme, že človek, ktorému odpúšťame, sa zmení. Ako keby sme hovorili: „Odpustím ti, ale pod podmienkou, že to viac nezopakuješ. Odpustím ti, ale pod podmienkou, že zmeníš svoju povahu.“ Manželka alkoholika by mohla povedať svojmu mužovi: „Odpustím ti, ale pod podmienkou, že už viac nebudeš piť.“ Kladie podmienku a preto tu nemožno hovoriť o dokonalom odpustení. Dokonalé odpustenie je odpustenie bez kladenia podmienok. Ježiš nám nepovedal: Budem vás milovať pod podmienkou, že nebudete hrešiť. Žene povedal: „Žena, ja ťa neodsudzujem, ale odteraz už nehreš.“ Ale nekladie tým žiadnu podmienku.
My aj často odpustíme, ale potom, keď sa niečo stane, pripomenieme, čo sa stalo. To znamená, že sme neodpustili. Ak niekomu poviem: „Ty robíš stále to isté, aj pred dvomi týždňami si urobil to isté“, to znamená, že som mu neodpustil.
Odpustiť znamená, že nebudeme vyjednávať, že odpustíme bez podmienok. Viem, že je to veľmi ťažké. Ale ak k tomuto stupňu dospejete, stanete sa slobodnými a nebudete závislí od iných ľudí a ich činov. Viem, že je to veľmi ťažké. Na to, aby sme mali silu odpúšťať bez kladenia podmienok, na to potrebujeme duchovnú a kresťanskú zrelosť.

•     Stupeň skľúčenosti
Prichádzame k štvrtému štádiu, ktoré sa nazýva štádiom skľúčenosti, depresie. V tomto štádiu sa nachádzame vtedy, keď vidíme nejaký ideál, ale si uvedomujeme aj to, že ho nedokážeme dosiahnuť. Ak ste prešli tretím štádiom, pravdepodobne ste prešli aj do štádia depresie, keď si hovoríte: Toto nie je pre mňa, je toho na mňa priveľa. Tu porovnávame ideál s našou slabosťou.
Keď sa dostávame do tohto štádia, nesmieme sa pozerať späť na to, čo sme mali robiť a čo sme neurobili. Každý musí začať svoj život tak, akoby sa začínal práve od tejto chvíle. Nepozerajte sa na minulosť a nehovorte: „Mal som to urobiť.“ Vždy sa pýtajte: „Pane Ježišu, čo chceš, aby som urobil teraz?“
Teraz pred sebou vidíme jednotlivé stupne panoramaticky. Najprv som popieral, že som zranený. Keď som prijal, že som zranený, tak som sa nahneval. Keď som uvoľnil svoj hnev, začal som vyjednávať. A teraz prichádzam k stupňu, keď začínam obviňovať sám seba. A nastupujú všetky pocity viny. Začínam si vyčítať, že som sa nezaoberal tým problémom už skôr, lebo preto sa moja rana prehĺbila. Namiesto toho, aby som začal liečiť svoju ranu, idem do minulosti. Vyčítam si, cítim sa plný viny a hriechov, snažím sa dostať do určitého stupňa sebaodmietania.
Možno je to práve ten moment, ktorý aj Ježiš prežíval na kríži, keď volal na Otca: ..Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ak sme uznali, že sme ohraničení, vložme svoju ohraničenosť do Pánových rúk a poprosme ho, aby zavŕšil, čoho my nie sme schopní.

•     Stupeň prijatia
Napokon prichádzame k piatemu, najkrajšiemu štádiu, ktorým je prijatie, keď prijímame ako Boží dar všetko to, čo sa stalo. Nech sa nám stalo čokoľvek, nech by to bolo akokoľvek strašné, Pán všetko môže využiť na dobré Mohol by som vám vyrozprávať veľa príhod o tom, aká sila plynie z toho, keď chválime Pána aj za to, čo sa nám stalo v minulosti.

Príbeh znásilnenej ženy
Raz som mal v kostole pre veľkú skupinu ľudí duchovné cvičenia. Na druhý deň prišla za mnou jedna žena spiacom. Vyrozprávala mi udalosť, ktorá sa jej stala pred dvoma rokmi. Bola sama doma, keď ju prepadol a znásilnil muž, ktorý mal na tvári masku. Jej manžel bol v práci, ale neodvážila sa mu to povedať, lebo sa bála, že jej neuverí. A tak to všetko držala v sebe – aj hnev, ktorý cítila k neznámemu. To v nej vyvolávalo veľké napätie a depresiu.
Keď prišla ku mne, povedal som jej: „Pokľakni a ďakujme spolu Pánovi za to, čo sa stalo. “ Bolo to na ňu priveľa a pýtala sa ma-. „Ako by som mohla ďakovať Bohu za to, čo sa stalo, keď to bolo zlé?“ Snažil som sa jej vysvetliť, že my nejdeme ďakovať Bohu za znásilnenie, ale budeme ďakovať Bohu za to dobro, ktoré z tejto udalosti môže vzísť. „Aké dobro môže vzísť zo znásilnenia? Čo s tým môže Boh urobiť?“ A ja som jej povedal: „Ja neviem, to je Božia vec. My mu musíme iba ďakovať a ostatné nechať na neho. „Aj keď bola znechutená, lebo na udalosť spred dvoch rokov nemohla zabudnúť, pokľakla si a spolu sme sa modlili a chválili Pána.
Už som sa s touto ženou nikdy viac nestretol. Ale o tri dni neskôr, keď som pokračoval v duchovných cvičeniach, prišiel za mnou jeden muž a chcel sa so mnou rozprávať. Povedal mi, že pred tromi dňami pocítil v sebe veľkú silu, ktorá ho pobádala, aby sa išiel vyspovedať. Bojoval so svojím svedomím, ale nepomohol si. Musel prísť, aby mi vyrozprával, ako pred dvoma rokmi prepadol jednu ženu a znásilnil ju.
Isto, on nevedel, že žena chválila Boha za to, čo sa stalo, ale ani žena sa nikdy nedozvedela, aké dobro priniesla jej modlitba chvály. Ale skutočnosť bola taká. že tento muž sa vyspovedal zo svojho hriechu, prijal Sviatosť Oltárnu a obrátil sa.
Tu vidíme moc, ktorá pochádza z toho, keď chválime Pána za veci, ktoré boli v našom živote nepríjemné, a keď ho necháme konať tak, ako on chce. V tomto piatom stupni prijímame, že sme zranení, teda prijímame svoju slabosť namiesto toho, aby sme poukazovali na tých, ktorí nás zranili. Začíname prijímať, že sme slabí. Napokon, sme zranení preto, lebo sme slabí.
Predstavte si, že by sme otvorili všetky okná v miestnosti a vznikol by prievan. Môže tu byť človek, ktorý by povedal: „Vďaka Bohu za ten čerstvý vzduch.“ Ale môže tu byť druhá osoba, ktorá prechladne. Ako je možné, že pre niekoho prievan znamená zdravé nadýchnutie sa a druhému zasa spôsobí chorobu? Ak niekto dostane nádchu, povie: „To je všetko vaša vina, lebo ste otvorili okno.“ Ale ja hovorím: „Dostali ste nádchu nie preto, že niekto otvoril okná, ale preto, že ste slabý. Ostatní, ktorí boli okolo vás, tú nádchu nedostali.“ Činnosť človeka, ktorý otvoril okná, nám pomohla uvedomiť si, kde sa nachádzame. Pomohla nám odhaliť, akí sme silní alebo akí sme slabí.
Ak nejaká osoba koná tak, že ma nahnevá, namiesto toho, aby som jej povedal: „Ty si na vine, že som sa nahneval“, môžem jej povedať: „Teraz vidím, aký som slabý, keď som túto situáciu nezvládol.“ Ak som zrelý, podám jej ruku a poviem: „Ďakujem ti, lebo si mi pomohol odhaliť moju slabosť.“ To je teda stupeň prijatia. Ak prijmem svoju slabosť, prijmem to, kde sa nachádzam a začínam prežívať slová, ktorými sa nám prihovára Pavol v Prvom liste Solúnčanom, aby sme ďakovali Bohu vo všetkom.
Ďakujte Bohu za človeka, ktorý otvoril okno. Ďakujte Bohu za všetkých ľudí okolo vás, ktorí vám pomohli odhaliť vaše slabosti. Ďakujte Bohu, že sa môžete nachádzať v situácii neúspechu. To nie je masochizmus, že cítime potešenie z utrpenia, ale múdrosť. Je to uznanie toho, čo sme a prijatie reality, v ktorej sa nachádzame.

Záverečná modlitba
Na konci tejto prednášky sa pomodlíme a prežijeme silu odpustenia.
Zatvorte oči a postavte sa do Pánovej prítomnosti. Poproste Ducha Svätého, aby vám pripomenul človeka, ktorý potrebuje vaše odpustenie.
Ak ti prichádza na um viacero osôb, vyber si jedného, iba jedného človeka, a upri na neho svoj pohľad. Nezáleží na to, či táto osoba žije alebo už zomrela, či sa vaše odpustenie týka minulosti alebo prítomnosti. Predstav si Ježiša, v určitej vzdialenosti, ktorý k tebe postupne prichádza spolu s týmto človekom. Všimni si, že Ježiš kladie svoju ruku na plecia tohto človeka. Ježiš ho miluje bez ohľadu na to, či je vinný. A ty nikdy nepresvedčíš Ježiša, aby ho nemiloval.
Ježiš sa pomaly približuje k tebe spolu s človekom, ktorého už teraz vidíš veľmi zreteľne. Tento človek sa ti snaží zahľadieť do očí a tebe je možno ťažké opätovať jeho pohľad. Ale pokús sa o to. Teraz ťa Ježiš volá a ty k nemu pomaly prichádzaš. Ježiš vás oboch objíme. Jeden z vás je po jeho pravom, druhý po ľavom boku. Ak sa pozrieš Ježišovi do tváre, vidíš dve slzy, ktoré mu stekajú po tvári. Jedna slza je za teba, druhá slza je za toho druhého.
Teraz sa Ježiš snaží odovzdať ti tohto človeka, aby si ho aj ty objal. Otváraš svoju náruč a objímaš ho. Objímaš ho v svetle Ježiša Krista. Precíť lásku, ktorá vychádza z teba a preniká do neho.
Teraz sa obráť k Ježišovi a povedz mu: Ježišu, rozhodol som sa. Budem milovať tohto človeka.“ Teraz sa obráť k človeku a povedz mu: „V mene Pána Ježiša som sa rozhodol, že ťa budem milovať.“
V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.