Ježiš, môj uzdravovateľ

Pocit viny za smrť otca
Jedno mladé dievča, kedykoľvek si spomenulo na svojho mŕtveho otca, prežívalo vždy pocity viny. Prečo? Jej spomienka siaha do veku, keď mohla mať asi štrnásť rokov. Pozerala televíziu a otec na ňu nakričal, aby vypla televízor a išla spať. Neposlúchla a bola na otca veľmi nahnevaná. Po nejakom čase, asi po polhodine či hodine, jej otec dostal infarkt a zomrel. Matka vtedy povedala dievčaťu: „Zabila si svojho otca.“ Určite to nebola ona, ktorá zabila svojho otca. Lenže tieto matkine slová sa natoľko vryli do jej srdca, že kedykoľvek si pomyslela na svojho otca, vždy pocítila aj vinu. V tomto prípade puto medzi dievčaťom a jej otcom bolo negatívne. Pozitívne puto vnáša do srdca človeka pokoj a radosť.
A teraz si položme otázku: Ako sa môže dievča uzdraviť z tohto zranenia?
V prvom rade musí myslieť na svojho otca, že je s Pánom a že jej odpúšťa, a prijať odpustenie od svojho otca. Pritom dovolí svojmu otcovi, aby išiel v pokoji k Ježišovi a už ho viac k sebe negatívne neviaže. Dievča sa musí obrátiť na Pána a povedať mu: „Pane Ježišu, pokiaľ bolo niečo, kvôli čomu sa môj otec na mňa hneval, prosím ťa o odpustenie v jeho mene.“ A musí prijať odpustenie, ktoré jej Ježiš ponúka namiesto jej otca. A musí poprosiť otca, aby rozviazal to negatívne puto, ktoré ich spája.
Kontakt s mŕtvymi nemá nič spoločného s tým, čo Boh zakazuje v Deuteronómiu. Už vieme, že Písmo zakazuje akýkoľvek druh dopytovania sa mŕtvych. Ale na druhej strane nás Biblia povzbudzuje, aby sme sa modlili za zosnulých a aby sme od nich prijímali ich modlitbu za nás. Nie je dovolené rozprávať sa s našimi zosnulými prostredníctvom médií alebo na seansách. No nič nám nebráni, aby sme sa rozprávali s našimi drahými zosnulými bez toho, aby sme sa snažili získať nejakú odpoveď. Ak napr. poviem svojmu nebohému otcovi: „Otec, odpusť mi všetko, čo som ti spôsobila zlé, kým si žil.“ To nie je dopytovanie mŕtvych. Ak poviem niektorému zosnulému: „Prosím ťa, pomôž mi v tomto probléme, ktorý neviem riešiť“ – toto nie je ničím iným, iba snahou o zjednotenie v Kristovom mystickom tele.
Ako viete, sme jeden Boží ľud, ktorý putuje do zasľúbenej zeme. Lenže niektorí už do nej dorazili, už sú v nebi, ďalší sú ešte v stave očisťovania, kým sa definitívne nedostanú do neba, a ďalší sú ešte na ceste, ešte len putujú k zasľúbenej zemi. Všetci spolu tvoríme jeden ľud. Jednota medzi nami a zosnulými jestvuje, ale musí to byť pozitívna jednota. Pán zakazuje, aby sme sa pomocou rituálov, seans a médií rozprávali s našimi zosnulými.

Uzdravenie rodokmeňov Výskumy Keňa MacColla
Anglický psychiater, Ken MacColl, sa zaoberal uzdravovaním rodokmeňov. Tento psychiater zistil, že na mnohých ľudí, ktorí sa liečili na psychiatrii, neúčinkovala žiadna terapia. Rozhodol sa, že preskúma ich rodokmeň. V rodokmeňoch objavil predkov, ktorí zomreli za neobjasnených okolností. Medzi nevyriešené prípady smrti treba počítať ľudí, ktorí spáchali samovraždu, zomreli počas autonehody alebo zmizli, takže neboli riadne pochovaní. MacColl zistil, že psychická porucha jeho pacientov bola často spôsobená nevyriešenou smrťou niektorého z jeho predkov.
Hoci nie je katolík, ale anglikán, zistil, že najúčinnejším prostriedkom uzdravenia týchto osôb je Eucharistia. Hovorí, že zo slávenia svätej omše, z Eucharistie, možno načerpať všetku silu na to, aby sme dokázali prepustiť mŕtveho človeka, čiže vložiť ho do rúk Pána Boha. Ken McČoll sa často stretol s tým, že mnohé prípady sa pomocou svätej omše a Eucharistie uzdravili.
Zdá sa, akoby mŕtvy predok klopal na dvere nejakého človeka, vo väčšine prípadov niektorého príbuzného, a prosil o pomoc, ale za predpokladu, že zomrel neprirodzenou smrťou. A preto zistil, že je potrebné túto osobu dať na poriadok, vložiť ju do rúk Pána. Často sa stávalo, že človek, ktorý v rodine trpel nejakou psychickou chorobou, sa začal cítiť lepšie, keď sa odslúžila omša za človeka, ktorý v rodine spáchal samovraždu, alebo pohrebná omša za človeka, ktorý zmizol.
Istý čas som spolupracoval s Kenom MacCollom. Prišiel niekoľko ráz na Maltu a navštevovali sme spolu domy, v ktorých straší, alebo ľudí, ktorí trpeli psychickými chorobami. Môžem vám povedať, že som videl veľa zaujímavých a zvláštnych vecí.

Teologické otázky
Teraz budem veľmi konkrétny. Nechcem tento problém riešiť príliš detailne, lebo v teórii tohto psychiatra sa vyskytuje veľmi veľa teologických otázok, na ktoré treba dať odpoveď. Keby sme zachádzali hlboko do tejto problematiky, mohli by sme naraziť na mnoho otázok, ktoré teológia ešte nevyriešila. Aby sme boli teologicky pravdiví, povieme si niekoľko základných informácií.
Keď človek zomrie, ihneď po svojej smrti sa od Boha dozvie, či dosiahol večnú spásu alebo večné zatratenie. Medzi smrťou a definitívnym posmrtným stavom človeka je však ešte „čas“, ak ho tak možno nazvať. Zoberme si ako príklad diabla. Diabol už bol odsúdený do pekla a je v pekle. Ale do konca časov vyvíja určité aktivity proti človeku. Na konci časov už nebude môcť na neho pôsobiť.
Aj v súvislosti s človekom sa vynára mnoho otázok, ktoré sa týkajú činnosti človeka po smrti až do času posledného súdu. Často nedokážeme vysvetliť, prečo v nejakom dome straší. Alebo si nevieme vysvetliť, prečo sa niektoré duše zjavujú a žiadajú o modlitby. Toto sú otázky, na ktoré katolícka teológia ešte nedala odpoveď, lebo nemáme žiadne skúsenosti s tým, čo sa deje v čase medzi smrťou a koncom vekov. Máme dve reality, čas a večnosť. Ale medzi časom a večnosťou jestvuje niečo, čo už nie je čas, ale ešte ani večnosť. V tomto „stave“ prebieha očistec, ale je veľmi ťažké vysvetliť, ako môže očistec jestvovať vo večnosti a zároveň byť niečím dočasným. Z filozofického hľadiska nedokážeme vysvetliť očistec, lebo večnosť nepozná kategóriu času ani priestoru. No na druhej strane je článkom viery to, že očistec existuje. A preto hovorím, že v teológii akoby sme tápali v tme, keď sa snažíme vysvetliť „stav“ jestvujúci medzi časom a večnosťou.
A preto nevieme, čo sa deje s ľuďmi, ktorí už zomreli a získali rozsudok o večnej spáse alebo večnom zatratení, ale ktorí ešte stále majú nejaký činný vzťah k zemi a k ľudom na svete. Ale vidíme, že mnoho ľudí, ktorých príčina smrti je nevysvetliteľná, si žiada uzdravenie, aby mohli spočinúť vo večnom pokoji.

Konkrétne prípady
Buďme však konkrétni a položme si otázku, čo robiť? Ak nájdete vo svojom rodokmeni človeka,
•       ktorý spáchal samovraždu,
•       ktorý zomrel pri nejakej nehode, napr. pri autonehode,
•       ktorý zmizol, teda nebol riadne pochovaný,
•        alebo ktorý zomrel náhlou smrťou,
a pritom máte v rodine niekoho, kto je psychicky narušený, alebo počujete nejaké zvuky, hlasy, (často môže ísť o halucináciu, ale v tomto prípade myslím na tie zvuky a hlasy, ktoré sú skutočné),
•        alebo si myslíte, že vo vašom dome straší,
•        alebo cítite prítomnosť niekoho vo vašom dome,
•        alebo počujete, akoby niekto klopal,… alebo čokoľvek iné,
najlepšie urobíte, ak nájdete kňaza, vyrozprávate mu, čo sa odohráva vo vás alebo vo vašom dome. Ak nájdete vo svojom rodokmeni prípad nevyriešenej smrti, povedzte kňazovi, aby za tohto človeka odslúžil svätú omšu. Ak je to možné, zúčastnite sa na tejto svätej omši aj vy sami, ale aj osoba, ktorá je vo vašej rodine psychicky narušená.
Túto svätú omšu prežívajte tak, akoby to bola pohrebná alebo zmierna omša, najmä ak človek zomrel náhle a nemal čas sa vyspovedať. Počas svätej omše sa snažte robiť to, čo by mala urobiť tá osoba, pokiaľ by ju nebola zastihla smrť. Poproste Ježiša, aby túto osobu obdaril svetlom a dal jej večné odpočinutie.

Slovo o potratoch
V tejto súvislosti musím povedať niekoľko slov o deťoch, ktoré zomreli pri úmyselnom alebo nechcenom potrate. Pamätajte si, že v oboch prípadoch, aj pri úmyselnom aj pri nezamýšľanom potrate, išlo o vaše dieťa, ktoré musí byť prijaté do rodiny ako jej právoplatný člen.

Problém neprijatých detí
Mnoho matiek radšej nehovorí o svojich deťoch, ktoré zomreli pri potrate, ako keby vôbec neexistovali. Hovoria: „Mám dve deti“, ale v skutočnosti má možno štyri deti. Aj dieťa, ktoré zomrelo pri potrate v prvých týždňoch svojho života, je osoba, a chce, aby ju jej rodina prijala.
Čo robiť, ak sa stretneme s takýmito prípadmi? Obetovať za toto dieťa svätú omšu, ako keby išlo o krstnú omšu. Je to veľmi dôležité, ale dajte tomuto dieťatku meno. Nehovorte o ňom ako o potrate, ako o potratenom dieťati, ale hovorte o chlapcovi, o dievčatku, alebo o dieťatku v nebi. Ak neviete, či to dieťa bolo chlapček alebo dievčatko, na tom nezáleží, dajte mu meno, aké chcete, a vnímajte ho ako dievča alebo ako chlapca. Aj toto dieťa klope na vaše dvere a chce, aby ste ho prijali za plnoprávneho člena rodiny. Dôvod je veľmi jasný: toto dieťa miluje svoju rodinu a chce sa za ňu modliť. No jeho modlitba je zablokovaná, lebo rodina ho neprijíma ako svojho člena.
Niekedy sa v rodine dejú zaujímavé veci, ktoré sa však vyriešia až potom, keď sa dieťa prijme za plného člena rodiny. Poviem vám konkrétny príklad.

Znepokojenie u rodine
Raz ma navštívil jeden manželský pár. Obaja manželia boli veľmi rozrušení, lebo v ich rodine sa stala jedna strašná vec. Ich 19-ročná dcéra, ktorá bola veľmi inteligentná a úplne normálna, začala od istého času vnímať, že ju čosi vyrušuje. Raz v noci sa zobudila, vyšla na strechu domu a vrhla sa dole na cestu. Hneď ju zobrali do nemocnice a lekári si nevedeli vysvetliť, prečo nezomrela. Po absolvovaní všetkých potrebných procedúr dievča zobrali k psychiatrovi, lebo si nevedeli vysvetliť, prečo sa to stalo. Ale ani psychiater to nechápal, lebo dievča sa javilo úplne normálne.
Rodičia dievčaťa prišli za mnou, aby som im pomohol nájsť dôvod, prečo sa to stalo. Rozprával som sa s rodičmi a spýtal som sa, či toto dievča nemá nejakých mŕtvych súrodencov. Pozreli sa jeden na druhého, ako keby ich spájalo nejaké tajomstvo. No potom mi povedali, že dievča pochádzalo z dvojičiek a mala brata, ale tento braček zomrel hneď po narodení. Nechceli dievča znepokojovať, a preto mu o bratovi nikdy nehovorili. Správali sa tak, akoby brat ani nejestvoval.
Potom som požiadal dievča, aby vyšlo na strechu a ukázalo miesto, z ktorého sa vrhlo na ulicu. Ukázalo to miesto a ja som sa jej spýtal, prečo to urobilo, čo cítilo vo chvíli, keď zoskočilo zo strechy. Povedalo mi: „ Cítila som v sebe silu, ktorej som nedokázala odolať, akoby mi nejaký hlas hovoril: ,Poď so mnou! Poď so mnou!‘ A ja som tomu hlasu nedokázala odolať, preto som sa vrhla dole.“
Až potom sme jej povedali, že pochádza z dvojičiek a mala brata. Potom sme mali svätú omšu v ich dome, bola to krstná omša za jej brata. Brata sme vložili do Pánových rúk, ďakovali sme zaň Pánovi, dali sme mu meno a brat bol s veľkou radosťou prijatý do svojej rodiny. Odvtedy sa dievčaťu nič nestalo. Nikdy si nemôžeme byť úplne istí, či sa to nevráti, ale možno to, čo sa s dievčaťom stalo, bolo zapríčinené neprijatím brata v rodine.
Ken MacColl, na základe svojej bohatej skúsenosti hovorí, že ľudia, ktorých trpia neurotickou anorexiou, možno trpia práve tým, že v ich rodine nebolo prijaté dieťa, ktoré zomrelo pri potrate. Toto tvrdenie nie je písmo sväté a mohli by sa ňom viesť dlhé diskusie, lebo ide len o teóriu, ktorú môžeme a nemusíme prijať.
Je však isté, že ak sa v rodine vyskytujú tieto nevyriešené prípady smrti, často spôsobujú ťažkosti tým, ktorí ešte žijú. Je to však krásne, ak môžeme používať Eucharistiu ako účinný prostriedok na riešenie problémov zosnulých duší.
Jedna vec je istá. Ľudia, ktorí zosnulí a ku ktorým nás viažu negatívne putá, musia byť uzdravení. Niektorí ľudia nechávajú izbu zosnulého človeka nedotknutú, alebo sa cítia vinní, ak nezájdu každý deň do cintorína na hrob. Zaiste, musíme si ctiť svojich zosnulých, ale nesmieme zabudnúť, že sú s Pánom. Preto by naša jednota s nimi mala byť jednotou viery, a nie jednotou, aká jestvuje medzi živými ľuďmi. Táto jednota by sa mala prejavovať aj tým, že prijímame ich modlitbu a modlíme sa za nich. Ak sa nám to podarí, budeme môcť povedať, že sme uzdravení a že sme odovzdali našich milovaných zosnulých do Pánových rúk.
Ešte by sme mohli veľa hovoriť na túto tému o prepustení mŕtvych. Exorcisti a ľudia, ktorí sa modlia za oslobodenie iných, majú často rôzne, ba i protichodné skúsenosti, lebo teológia, ako sme už povedali, nemá na všetky tieto otázky odpovede. Myslím, že dôvod je jasný. Často sa snažíme riešiť problémy, ktoré sa vzťahujú na večnosť, filozoficky, pričom počítame s kategóriou priestoru a času. My uvažujeme len v čase a priestore, s iným nemáme skúsenosť. Je zbytočné diskutovať o večnosti, ktorá nepozná priestor ani čas, kategóriami času a priestoru. Preto je v tejto oblasti tak veľa nevyriešených otázok.

Modlitba prepustenia zosnulých
V tejto modlitbe sa pokúsime prepustiť, odovzdať našich zosnulých do Pánových rúk.
Opäť vstúpme do Pánovej prítomnosti a predstavme si človeka, ktorý nám je drahý, ale ktorý nás už opustil. Ak vám príde na um viac zosnulých, prosím vás, aby ste ostali len pri jednom človeku. Môže to byť niekto z rodičov, otec alebo mama, sestra alebo brat, môže to byť dieťa, ktoré zomrelo pri chcenom alebo nechcenom potrate, môže to byť človek, ktorý zomrel neprirodzenou smrťou, spáchal samovraždu alebo zomrel náhle pri autonehode, môže to byť dieťa, ktoré zomrelo hneď po narodení…
Som si istý, že už sa niekto vynoril v tvojej mysli. Predovšetkým ďakuj Pánovi za tohto človeka, že ti ho Pán dal do tvojho života.
Môj Pane Ježišu, človek, ktorého mi v tejto chvíli kladieš pred zrak, je už s tebou. Dnes ťa, Pane, prosím, aby si mu ukázal svoje svetlo. Kladiem ti ho do tvojich rúk, môj Pane, a prepúšťam ho, dávam ti ho. Pane, často som sa snažil pritiahnuť si tohto človeka k sebe a veľmi som sa na teba hneval, že si mi ho zobral. Cítil som veľký hnev, lebo som neprijal tvoj plán. Občas som sa cítil zúfalý. Teraz, Pane, ti chcem obetovať tohto človeka ako dar. Teraz, keď ti ho obetujem, ťa prosím, aby si ma uzdravil zo všetkých pocitov viny, ktoré voči nemu cítim.
Uzdrav, Pane, aj smútok, kedykoľvek si na tohto človeka spomeniem. A teraz, Pane, prichádzam namiesto tohto človeka pred teba. V jeho mene ťa chcem poprosiť o odpustenie za všetko, za čo ťa mal odprosiť, ale to neurobil. Z lásky k tomuto človeku ťa prosím, Pane, aby si zhliadol na moju lásku k nemu a odpustil mu. Daj, nech tohto človeka zahalí tvoje svetlo, tvoje dokonalé svetlo. Daj, aby mi tento človek oddnes spôsoboval iba radosť.
Môj Pane, nech boli city a postoje tohto človeka v posledných chvíľach jeho života akékoľvek, uzdrav tieto chvíle, odpútaj ma od neho a pretni všetky negatívne putá, ktoré ma k nemu viažu. Vzdiaľ odo mňa putá, ktoré vo mne vyvolávajú hnev, putá, ktoré vo mne vzbudzujú pocity viny, putá, ktoré mi spôsobujú úzkosť, putá, ktoré ma napĺňajú strachom.
Pane, a pokiaľ je v mojej rodine človek, ktorý má psychické problémy, prosím, aby si ho uzdravil a oslobodil od jeho problémov. A teraz, Pane, ti odovzdávam môjho zosnulého do tvojich rúk. Prosím ta, aby si mu dal večný odpočinok. Amen.

Cesta v Ježišovi
Príbeh farmára
Bol raz jeden farmár, ktorý žil v horách. Bol to chudobný muž, podobne ako aj ostatní farmári, ktorí žili v jeho susedstve. Ale pri jeho usilovnosti a pracovitosti sa mu podarilo, že si raz kúpil aj koňa. Radoval sa z toho, že si ho mohol kúpiť. Farmári z okolia mu závideli, ale napriek tomu prišli a blahoželali mu k jeho kúpe. Hovorili mu: „Želáme ti veľa šťastia s týmto koňom.“ Ale on odpovedal: „Šťastie, nešťastie, ktovie, čo z toho bude.“
Čas išiel a stalo sa, že kôň farmárovi utiekol. Pre farmára to bol veľký líder. Farmári z okolia prišli za ním a hovorili: Je to nešťastie. “ A farmár odpovedal: „Nešťastie, šťastie, ktovie?!“
Po čase sa koník vrátil. Ale nie sám, lež priviedol so sebou šesť žriebät. A tak namiesto jedného mal farmár sedem koni. Farmári znova prišli za ním a znova mu blahoželali a hovorili: „Máš šťastie. “ A farmár znova odpovedal: „Šťastie, nešťastie, ktovie?!“
Jedného dňa sa farmárov syn pokúsil vysadnúť na jedno zo žriebät, aby ho skrotil. Ale koník zhodil chlapca tak, že spadol na skalu a polámali sa mu kosti. A znova prišli okolití farmári a hovorili: „Aké nešťastie. “ A farmár znova odvetil: „Nešťastie, šťastie, ktovie?!“
Práve v tom období bol čas vojny a tak všetci mladí muži museli narukovať. Keď vošli vojaci do domu tohto farmára, aby odviedli jeho syna, videli, že má polámané kosti a nezobrali ho na vojnu.
A teraz sa vás chcem spýtať: Bolo to nešťastie, bolo to šťastie? Ktovie?! Poučenie z tejto historky – akékoľvek sú okolnosti v ktorých žijeme, Boh ich môže všetky využiť, aby nám dal niečo krásne. Nech žijete v akýchkoľvek okolnostiach, nikdy ich nenazývajte nešťastím.

Všetci sme na ceste
Sme na ceste ku Kristovi. A túto cestu v Kristovi musí absolvovať každý z nás. Vrátane nás kňazov, rehoľníkov. Každý človek je na ceste. A preto by som vám dnes rád povedal niečo o mojej osobnej skúsenosti, ako som ja stretol Ježiša. Chcem poukázať na niektoré dôležité momenty a predstaviť vám ich. Lebo ak sa uzdravovanie neuskutočňuje počas cesty, ktorú konáme, nikdy nemôže byť úspešné.

Siedma kapitola Listu Rimanom
V našom živote je dôležité, aby sme si uvedomili, že sme hriešni. A to je začiatok cesty. A tu vás chcem upozorniť na Pavla. Ak čítate siedmu kapitolu z jeho listu Rimanom, môžete stretnúť Pavla, ktorý sa konfrontuje so svojím hriechom.
Uveďme si pár citátov z tejto kapitoly:
„Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím“ (14-15). „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem“ (18-19).
Svätý Pavol hovorí, že je v ňom túžba robiť dobro, ale v živote ho nekoná. Je v ňom akási sila, ktorá mu bráni, aby robil to, čo od neho chce Boh. Je v ňom boj medzi dobrom a zlom. Tento boj sa odohráva nielen v človeku, ktorý sa nazýva hriešnikom, ale aj vo svätcovi. A napokon končí túto kapitolu slovami: „Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“
A v ôsmej kapitole odpovedá, že je to jedine Ježiš prostredníctvom svojho ducha.
Siedma kapitola z listu Rimanom predstavuje Pavla smutného, ktorý sa konfrontuje so svojimi hriechmi. Ale v ôsmej kapitole nachádzame Pavla, ktorý je plný radosti, lebo nachádza spásu v duchu Božom.
Keď sa stretnem s človekom, ktorý je veľmi smutný, tak si hovorím: Teraz mám pred sebou siedmu kapitolu z Listu Rimanom. Keď sa potom tá osoba usmeje, tak hovorím: Už sme prešli do ôsmej kapitoly. Teda je to požehnanie, keď sa nešťastie mení na šťastie, a zasa, keď nám Ježiš dáva precítiť skutočnosť, že sme hriešni.

Moja cesta
„Prenikla ma ťarcha mojich hriechov“
Spomínam si na jeden ťažký, no zároveň krásny zážitok. Mal som slúžiť svätú omšu s modlitbou za uzdravovanie, ale dva dni pred omšou som tak precítil ťarchu svojich hriechov, že som nedokázal ísť k oltáru a byť hlavným celebrantom. Zavolal som vedúcej skupiny, ktorá organizovala svätú omšu, a povedal som jej: Je mi ľúto, ale nemôžem odslúžiť tú omšu. Nájdite si iného kňaza.“ Bola na mňa nahnevaná, lebo si myslela, že som zabudol na jej stretnutie a že som si dohovoril niečo iné. Veľmi na mňa naliehala, aby som to prijal, ale ja som nástojil na svojej odpovedi, že to nedokážem urobiť. Povedal som jej, že skutočne nemôžem slúžiť svätú omšu, lebo ma veľmi prenikla ťarcha mojich hriechov.
Táto žena mi povedal niečo, čo bolo určite od Boha: „Dobre, pokúsim sa nájsť niekoho iného. Ale sľúbte mi, že prídete na svätú omšu, lebo aj vy potrebujete uzdravenie.“ Mala pravdu, tak som okamžite povedal: „Dobre, prídem.“ A skutočne som prišiel na svätú omšu, nie aby som celebroval, ale aby som sa aj ja uzdravil.
Asi polhodinku pred svätou omšou som bol kdesi v kúte kostola a modlil som sa. A spomínam si, že keď som sa tam modlil, otvoril som Písmo a Pán mi dal slovo z Knihy Sirachovcovej (2,1-6):
Synu, ak ideš slúžiť Bohu,
stoj (pevne) v spravodlivosti a bázni
a priprav sa na skúšku!
Uponíž si srdce a vytrvaj,
nakloň svoj sluch a prijmi rozumné slovo
a neznepokojuj sa, keď ti príde čas pohromy.
Znášaj, čo ti znášať ukladá Boh;
pevne sa pridaj k Bohu a vytrvaj,
aby si vzrástol životom, keď príde koniec.
Prijímaj všetko, čo ťa zastihne, vytrvaj v bolesti,
maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje.
Lebo zlato a striebro čistia ohňom
a bohumilých ľudí v peci utrpenia.
Dôveruj v Boha a on ťa vyslobodí,
urob priamou svoju cestu a dúfaj v nebo!
Zachovaj si bázeň pred Pánom a vydrž v nej do staroby!
Veľmi dobre si pamätám tento text Písma, pretože to bol moment, keď ma Ježiš volal a keď sa ma dotkol. Nemôžem povedať, že by ma v tej chvíli text Písma veľmi potešil, ale mal som istotu, že ku mne prehovoril Boh. Keď som uvažoval nad týmto slovom, vedúca skupiny prišla za mnou a povedala mi: Je mi to veľmi ľúto, ale nenašla som kňaza, ktorý by celebroval túto svätú omšu. Celebrujte ju vy!“
Bol som nahnevaný, ale zároveň aj šťastný, lebo som cítil, že sa niečo stalo a kládol som si otázku, či to bol Boh, ktorý to spôsobil. Organizátorke som nič nepovedal, len som sa pobral celebrovať svätú omšu. Mal som už stovky svätých omší spojených s modlitbou za uzdravenie, ale môžem vám povedať, že som nikdy nevidel také zázraky, ako práve počas tejto omše. V tejto omši som nemohol dať nič zo seba a Ježišovi nič nebránilo, aby konal zázraky. A môžem vám povedať, že najkrajšie okamihy som vo svojom živote prežil vtedy, keď som pocítil ťarchu hriechu. Určite nie hriech spôsobil tú krásnu skúsenosť, ale to, že som sa upriamil na Pána,
ako hovorí svätý Pavol: „Lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (pórov. 2 Kor 12,10). „Ježiš nepotrebuje tvoju prácu, ale teba“
Ježiš často nemohol konať v mojom živote, lebo som mu kládol prekážky. Keď som cítil, že mám prázdne ruky, že tým druhým nemôžem nič ponúknuť, keď som sa musel úplne vložiť do Božích rúk, aj s ťarchou svojich hriechov, v tom momente som už jednoducho nedokázal byť rebelujúcim nástrojom v Božích rukách. A v tomto prípade už Boh mohol pôsobiť. A vtedy som pochopil všetko. Pochopil som, že poznanie mojich hriechov bolo pre mňa požehnaním. Toto vloženie sa do Božích rúk je na našej ceste k Ježišovi veľmi dôležité.
Pokiaľ si môžem vybrať, tak radšej používam termín cesta v Ježišovi ako termín cesta s Ježišom. Lebo cesta v Ježišovi znamená cestu v ňom, v stále nových skúsenostiach, ktoré Boh človeku dáva.
Na adresu mojich bratov kňazov by som rád povedal, že my kňazi sme veľmi pomalí na ceste, ktorá nás vedie k stretnutiu s Ježišom. Naše stretávanie s ním sa odohráva skôr v teologickej a filozofickej rovine. A skôr sa nachádzame v takej situácii, keď cítime, že pracujeme viacej pre neho ako s ním.
V mojom živote nastal čas, že som nemal čas na osobnú modlitbu. Bol som farárom na Malte a mal som veľa povinností a veľa práce . No napriek tomu som prežíval úzkosť a pocity viny.
Vtedy som sa vybral za svojím duchovným vodcom a otvoril som mu svoje srdce. Povedal som mu: „Potrebujem osobnú modlitbu, ale nenachádzam si na ňu čas. Neviem, čo robiť.“ Ešte stále si pamätám jeho úsmev, keď sa ma spýtal: „Prečo?“ „Lebo mám veľa práce,“ odpovedal som. „Čo vlastne robíš, aké činnosti vykonávaš?“ A začal som vymenovávať všetky činnosti, ktoré som konal, ale počas tohto vymenovávania ma zastavil a povedal: „Vidím, brat môj, že máš veľa práce, a preto ti nestačí modliť sa 30 minút, ale 60 minút.“
Na toto ma musel môj duchovný vodca upozorniť. V duchu som sa nádejal, že ma dišpenzuje od modlitby, ale namiesto dišpenzu mi odporučil, aby som sa modlil nie tridsať, ale šesťdesiat minút.
Potom mi povedal aj druhú vec: „Pre koho pracuješ?“ A ja som veľmi jasne povedal: „Pre Ježiša.“ A on mi odvetil: Ježiš nepotrebuje tvoju prácu, on potrebuje teba.“
A to bol ďalší moment v mojom živote, keď sa ma Boh dotkol. Bol to moment, keď som si uvedomil, že Ježiš netúži po mojej práci, ale po mne. A hlboko som pochopil potrebu modlitby v mojom živote.
Bol som presvedčený, že dávam Ježišovi tak veľa, ale Ježiš nepotreboval to, čo som pre neho robil. On je Boh, ktorý nám povedal: „Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“ A Boh by si poradil aj bez nás, on by to urobil aj sám.