„Stal sa zázrak!“
Drahí bratia a sestry, pre mňa nebolo ľahké obrátiť sa k Ježišovi. Ak vedúci charizmatickej obnovy na Malte stretnú ľudí, ktorých obrátenie sa považuje za veľmi ťažké, hovorievajú: „Pozri sa, Pán Ježiš obrátil aj otca Eliáša, prečo by nemohol obrátiť aj teba?“
A skutočne mi bolo ťažké odovzdať Ježišovi svoju rigidnosť a dovoliť mu, aby začal v mojom živote konať spontánne.
V roku 1978 som cestoval do Dublinu v írsku so skupinou bratov a sestier, ktorí ma pozvali na veľkú konferenciu, na ktorej sa zúčastnilo asi 25 000 ľudí. Vedeli, že neprechovávam k hnutiu hlboké sympatie a bolo veľa bodov, na ktorých sme sa nepohodlí. Ale charizmatici hovorievajú, že čím viac človek odporuje, tým väčšia je nádej, že ho Pán do obnovy volá. Kúpili mi letenku, všetko za mňa zaplatili a povedali, že ma potrebujú len na to, aby som im každý deň odslúžil svätú omšu. Ja som zase potreboval vypnúť, tak som to prijal.
Spomínam si, že v tom čase som bol spokojný so svojím životom. Bol som veľmi aktívny kňaz, vyučoval som teológiu v seminári, bol som predstaveným františkánskej komunity na Malte, písal som knihy, veľa som publikoval, bol som televíznym producentom, dával som duchovné cvičenia, bol som teda „v poriadku.“
Mysliac si, že som v poriadku, zúčastnil som sa tejto cesty do Dublinu. Jedného dňa sme mali prácu v skupinách a ja som sa ocitol v skupine asi pätnástich kňazov, ktorí prišli z rozličných končín sveta. Našu skupinu viedol írsky kňaz, ktorý nám položil jednu otázku, ktorá sa mi zdala veľmi jednoduchá, ba priam detská: „Prečo ste prišli do Dublinu?“ Našťastie sa ma neopýtal ako prvého, lebo to by bola bývala pre mňa hotová katastrofa.
Spomínam si, že prvý kňaz odpovedal: „Prišiel som si sem vyprosiť obrátenie.“ Ako profesor teológie som vôbec nerozumel jeho slovám. Nechápal som, ako jeden kňaz môže povedať, že potrebuje obrátenie. Ja som roky a roky kázal o obrátení a nikdy mi nenapadlo, žeby som o sebe musel povedať, že potrebujem obrátenie.
Jeden starý kňaz povedal: „Prišiel som sem nájsť Ježiša.“ To bolo ešte horšie. Bol to pre mňa šok a takmer som sa pohoršil. Títo kňazi vari nestretli Ježiša? Nedokázal som to pochopiť, ale ostatní mu prikyvovali.
A temer všetci prejavovali odvahu konvertovať, obrátiť sa. Táto ich reč bola veľmi vzdialená od môjho spôsobu uvažovania a ich odpovede som považoval za nezmyselné.
Keď prišiel rad na mňa, bol som v pomykove a nevedel som, čo mám odpovedať. Nemohol som povedať, že som si prišiel odpočinúť a že som tu na dovolenke. Ale niečo som povedať musel a chcel som byť úprimný. Tak som povedal: „Učím teológiu, počul som niečo o charizmatickej obnove a neviem o nej veľa. Prišiel som sem, aby som sa dozvedel trocha viac o tejto novej realite v Cirkvi. Všimol som si, že charizmatická obnova veľmi priťahuje mladých ľudí a tak som tu, aby som si rozšíril svoj teologický rozhľad.“
A vedúci skupiny zareagoval takto: „Len toľko, otče?“ A ja som odpovedal: „Áno.“ Nevedel som, čo dodať, beztak som bol presvedčený, že som dal najlepšiu odpoveď. Ale potom prišiel šok. Tento kňaz mi pred všetkými ostatnými povedal: „Kľaknite si, Otče, musíme sa nad vami pomodliť.“
Bol som taký šokovaný, že som nevedel, ako zareagovať. Viem len to, že som kľačal na zemi a kňazi okolo mňa s rukami položenými na moju hlavu sa modlili za moje obrátenie. Bolo to pre mňa divné a nerozumel som tomu. Vtedy som mal pocit, že mi Ježiš hovorí: „Nemusíš tomu rozumieť, nechaj to na mňa.“
Aby som bol úprimný, cítil som sa byť ponížený, ale na druhej strane som cítil radosť, akú som nikdy predtým nepocítil. Niečo sa vo mne odohrávalo, ale ja som nevedel, čo to bolo. Ale som si istý, že toto bol začiatok všetkého. Bolo mi ťažké ďakovať týmto kňazom, ale povedal som: „Ďakujem.“
Keď som sa stretol so skupinou, s ktorou som do Dublinu prišiel, pozreli sa na mňa a videli, že som nejaký divný a pýtali sa ma, čo sa stalo na stretnutí. Bol som príliš hrdý na to, aby som im po všetkých tých rozhovoroch o obnove povedal, že som si musel kľaknúť a že ma premodlievali. Tak som im nepovedal nič, ale vyzeral som divne. Ale oni stále na mňa naliehali, aby som povedal, čo sa stalo. Nakoniec som musel s farbou von a viete si predstaviť ich reakciu. Nazdával som sa, že mi prejavia súcit, ale oni začali tlieskať a niektorý z nich zakričal: „Stal sa zázrak!“
A z Dublinu som sa vrátil ako nový človek. Jeden účastník konferencie povedal, že obrátenie pátra Eliáša bolo jedným z najväčších obrátení.
Hneď po tomto stretnutí ma začali volať, aby som slúžil charizmatické omše. Ja som nevedel, čo je charizmatická omša. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, lebo vedľa mňa musel stáť kňaz, ktorý mi po pätnástich rokoch kňažstva hovoril, čo mám robiť. Ale začal som vnímať niečo, čo ma skutočne prekvapilo, a to bola radosť. Radosť, ktorú som nevidel na mnohých tvárach v mojej kongregácii.
Keď sa lopta začne kotúľať, tak sa tak ľahko nezastaví.
Prvá vec, pre ktorú som sa rozhodol, bola osobná modlitba v mojom živote. Nemôžem povedať, že som sa ako kňaz nemodlil. Veď som žil v komunite a v nej máme tiež spoločné chvíle modlitby. Denne som slúžil svätú omšu, denne som sa modlil breviár. Nikdy som si nemyslel, že by som potreboval aj osobnú modlitbu s Pánom. Myslím však, že toto bol bod zvratu v mojom živote. Osobná modlitba je chvíľa, v ktorej človek priamo hovorí s Bohom a snaží sa poznať jeho vôľu. Sila liturgickej modlitby je omnoho väčšia ako osobnej modlitby, ale uvedomil som si, že bez osobnej modlitby nenačerpám silu, ktorá sa skrýva v Eucharistii, v obete svätej omše, v liturgickej modlitbe breviára.
Na základe mojej skúsenosti vám môžem povedať, že na tomto jednom by som trval v prípade každého jedného z vás. Ak chcete kráčať v Pánovi, je podstatné, aby ste si každý deň našli čas na stretnutie s tou veľmi dôležitou osobou, ktorou je Ježiš Kristus. Ináč by ste sa mohli ocitnúť v situácii slúžky, ktorej pani prikázala poupra-tať jednu miestnosť, lebo čakala ľudí na čaj. A teraz si predstavte, že slúžka miesto toho, aby upratala jednu miestnosť, začala upratovať celý dom. Umývala okná a schody, čistila koberce, jednoducho všetko. Ale potom nastala chvíľa, keď hostia mali prísť na čaj, a izba ešte nebola pripravená.
Pokiaľ sa nebudete venovať osobnej modlitbe, zistíte, že robíte veľa pre Ježiša, ale nebude to tá vec, ktorú on od vás chce. Zistíte, že pracujete pre Krista, ale nie s Kristom.
Pôsobenie Ducha Svätého
Takýmto spôsobom zaobchádza Pán s každým synom a s každou dcérou. Viem len to, že keď Duch Svätý vstúpil ako živý do môjho života, všetko sa zmenilo. Nechápem teraz, ako je možné, že bez tohto vyliatia Ducha som dával duchovné obnovy, duchovné cvičenia. Po vyliatí Ducha Svätého som dával tie isté cvičenia, ale badal som, že sa niečo deje, alebo lepšie povedané, ľudia, s ktorými som sa stretával, videli, že sa niečo zmenilo. Nechápal som to, veď som hovoril tie isté slová, zaoberal som sa tými istými témami ako predtým, ale teraz som začal cítiť to, že Boh je skutočne živý medzi ľuďmi.
V mnohých okolnostiach života som neskôr videl, že Pán pôsobí ako živý. Spomínam si, ako som sa raz cítil veľmi prepracovaný, keď prišla za mnou jedna žena, ktorú som veľmi dobre poznal, a chcela sa so mnou rozprávať. Triasla sa a povedala: „Otče, chcem vám niečo povedať.“ Hovorila mi, že sa za mňa modlila, a aby som jej prepáčil, ale: „Pán mi povedal, aby som vám odkázala, že sa nemodlíte dosť.“
Bol som tejto žene naozaj vďačný. Bola skutočne Božou prorokyňou. A všimol som si to neskoršie v živote, že keď mi Boh chcel niečo povedať, tak si vždy našiel vhodné okolnosti, ľudí a tie prostriedky, cez ktoré mi to zjavil.
Keď ideme na ceste v Ježišovi vidíme, že okolo nás je veľmi veľa ľudí a veľmi veľa okolností, ktoré nám pomáhajú. A musíme byť dobrým radarom, aby sme dokázali zachytiť všetky signály, ktoré Boh chce, aby sme zachytili. Ak vám niekto povie nejakú pripomienku, môže to byť práve Boh, ktorý si zvolil toho človeka, aby vám to pripomenul, a preto to neignorujte.
Na mojej ceste v Pánovi som si uvedomil, že ma Pán ako kňaza vystrojil mocou, ktorú som neužíval naplno. Uvedomil som si, že moja služba ľuďom bola skôr službou psychológa a sociológa ako kňaza. Mnoho ľudí sa ku mne prichádzalo radiť a začal som si uvedomovať, že im odovzdávam psychologické zásady. Aj počas poradenstva som vystupoval viac ako psychológ, ako sociológ, a nie ako kňaz. A postupne som si začal uvedomovať, že ak za mnou prichádza nejaký človek, tak prichádza preto, že potrebuje kňaza, a nie psychológa alebo sociológa. A preto som sa pýtal Ježiša: „Ale ako ja môžem vykonávať túto službu ľuďom?“ A keď som otvoril Písmo, Ježiš sa mi prihovoril veľmi jednoduchým spôsobom: „,.. kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi. O čokoľvek budú prosiť, dám im ío“(Mt 18,20).
Je to také jednoduché, ale nikdy som to tak nerobil. A tak som začal meniť svoju metódu. S ľuďmi, ktorí za mnou prichádzali, som sa začal modliť. Zistil som, že stretnutia, ktoré som mal s ľuďmi predtým, v mnohých prípadoch neprinášali výsledky. Keď som sa však s nimi začal modliť, bolo to čosi úplne iné. Výsledky predčili moje očakávania, lebo Pán robil zázraky. Môžem vás uistiť, že som videl množstvo zázrakov, ktoré Pán konal s ľuďmi, s ktorými som sa modlil. Napokon, tak to prisľúbil: „Budem medzi vami… a dám vám, o čo budete prosiť. Ste síce neužitočné nástroje, ale chcem vás použiť ako užitočné nástroje. „Takto sa predo mnou odhalila kňazská moc, ktorú som predtým nikdy nepozoroval.
„Spomaľ a rob iba to, čo ti poviem“
V tomto období som stretol aj Briege McKennovú. Je to rehoľná sestra s darom uzdravovania a modlitby za kňazov. Sestra Briege sa za mňa modlila a povedala mi: „Mám obraz a vidím, ako sa prechádzaš vo veľkej záhrade. V tejto záhrade je veľká, tmavá miestnosť. Niečo ťa ťahá, aby si do nej vstúpil. Ty do nej vstupuješ a zisťuješ, že sa v nej nachádza veľa predmetov, ktoré musíš dať do poriadku. Snaží š sa upratať všetko, ale zároveň rozhadzuješ všetky predmety, ktoré si už predtým upratal. Teraz prichádza Ježiš, chytí ťa za ruku a hovorí ti: Spomaľ a rob iba to, čo ti poviem. Inakšie narobíš viac neporiadku ako poriadku.“
Toto stretnutie bolo ďalším dôležitým zvratom v mojom živote. Uvedomil som si, že Ježiš chce moju úplnú oddanosť.
Diabol
A potom nastal posledný rozhodujúci okamih v mojej kňazskej službe a to bolo moje stretnutie s diablom. Nebola to práve najkrajšia skúsenosť.
Neveril som v diabla. Keď som vyučoval teológiu, často som hľadal dôkazy, že diabol neexistuje. Uvedomil som si, že sa nachádzam na bojovom poli, že satan na mňa útočí, že útočí na moju pýchu a moju žiarlivosť. A niekoľko rokov som svojim študentom teológie prednášal, že diabol nie je osobnou bytosťou, ale iba zosobnením zla. Myslím si, že v tomto čase by ma nič iné nebolo presvedčilo o existencii diabla, iba stretnutie s ním.
Čo sa stalo? Čím viac som sa zaoberal tým, že diabol nejestvuje, tým viac ľudí prichádzalo práve za mnou, a hovorili o svojej skúsenosti s diablom. Začal som rozmýšľať, prečo prichádzajú práve za mnou. Kedže som v diabla neveril a v problematike som sa nevyznal, posielal som ľudí, ktorých diabol trápil a znepokojoval, za biskupom. Hovoril som im: „Choďte za biskupom, on nech vyrieši váš problém.“
Raz si ma biskup zavolal a pýtal sa ma: „Prečo za mnou posielaš všetkých týchto ľudí? V kúrii máme dosť čertov, nepotrebujeme ďalších.“
Spýtal som sa ho: „Čo mám robiť?“ A povedal mi: „Si predsa kňaz, vyrieš tento problém.“ Na to som mu odpovedal: „Veď ja neverím v diablovu existenciu.“ Biskup mi na to povedal: „Venuj sa týmto ľuďom a uveríš.“ A tak som začal študovať literatúru o diablovi, v ktorého som neveril. Pán ma privádzal do priamych skúseností s jeho pôsobením. A začal som veriť. Začal som veriť, pretože som videl jeho účinkovanie v ľuďoch, videl som utrpenie, ktoré títo ľudia prežívajú. Začal som veriť v existenciu diabla.
Keď sa ma v rozhovoroch spytujú, ako som sa k tomu vlastne dostal, ako sa to všetko začalo, tak zvyknem hovoriť, že toto bol najväčší trest, ktorý som dostal od Boha. Kedže som neveril v diabla, poverili ma touto službou. A v súčasnosti musím tak veľa hovoriť o tejto realite či už na Malte alebo v zahraničí. Je to realita, v ktorú verím, hoci verím aj v to, že diabol je bezmocný, lebo Ježiš je mocnejší.
A myslím si, že toto je ďalší moment, v ktorom ma Ježiš postupne privádzal k službe, ktorú odo mňa chcel. Poučil som sa z vlastnej skúsenosti, že čím viac sa bránime určitej charizmu, tak práve tú nám Boh dá. Ak sme v charizmatickej obnove, to ešte neznamená, že máme pred sebou množstvo chariziem, z ktorých si môžeme vybrať práve tú charizmu, ktorá sa nám najviac páči, a ktorú by sme chceli používať. Ale pravý charizmatik podľa mňa je ten, ktorý predloží svoju ruku pred Pána a povie: „Zober si, čo chceš, a daj mi, čo chceš.“
Záverečná modlitba
Mohol by som ešte povedať mnoho iných vecí, ale je čas, aby sme skončili.
Teraz počas tejto krátkej modlitbovej skúsenosti vás chcem požiadať o modlitbu za kňazov. My kňazi sme povolaní Bohom, aby sme sa modlili za vás. Ale vy laici ste povolaní na to, aby ste sa modlili za nás kňazov. Kňaz je za normálnych okolností veľmi slabý človek. Ježiš ku kňažstvu nepovoláva silných ľudí. Na veľké veci si vždy volá slabého človeka.
Ak sa pozriete na Mojžiša, ktorého Boh povolal na to, aby vyviedol izraelský národ z Egypta, vidíte starca, ktorý sa zajakáva. Keď prišiel pred Pána, hovoril mu: „Prosím, Pane, pošli niekoho iného!“ Pán mu povedal, že mu dá pomoc. A dal mu na pomoc brata Árona, muža, ktorý mal osemdesiattri rokov.
Takýmto spôsobom Boh povoláva a vyberá si ľudí.
Vybral si Petra, aby viedol cirkev. Kto je Peter? Predstavte si Petra, že by bol kardinálom v roku 2002. Myslíte si, že by ho kardináli zvolili za pápeža? Ani jeden. Ale Ježiš si vybral Petra.
Ak si Ježiš niekoho povoláva ku kňažstvu, nepovoláva si ho preto, že je to silný človek, ale preto, že je slabý. Lebo keď Boh koná divy a zázraky a spôsobuje veľké obrátenia, to je preto, lebo Boh si chce byť istý, že kňaz nepovie – je to preto, lebo som silný.
Kňaz je slabý a aj diabol vie, aké sú slabosti kňaza. Diabol robí všetko, aby kňaza zničil. Vie, že keď zasiahne pastiera, tak sa rozpŕchnu aj ovce. A tak sa modlime za kňazov.
Odporúčam toto. Vidíte tu okolo seba kňazov. Prosím vás, vstaňte a choďte za ktorýmkoľvek z nich a utvorte okolo neho kruh.
Ježišu, zverujeme do tvojich rúk týchto kňazov. Ďakujeme ti za dar kňaza, ktorým si nás obdaril. Volíš si kňazov, lebo sú slabí. Dnes ti chcem tieto ich slabosti ponúknuť. Často sú znechutení, často prežívajú krízu, často majú ťažkosti v prežívaní celibátu, sú chvíle, keď sa cítia sami. Pane, prosím ťa, vlož na nich dnes svoju ruku a daj im precítiť, že ich miluješ. Daj im precítiť, že sú nástrojom v tvojich rukách. Ale daj im precítiť aj to, že sú neužitočné nástroje, lebo ty a jedine ty sa dokážeš dotknúť ľudských sŕdc. Buď s nimi v každej chvíli života, rozmnož ich charizmy a daj im pocítiť potrebu dennodenného obrátenia. Urob ich mužmi modlitby, nech pochopia, že ich modlitbový život je najdôležitejším momentom v ich kňazskej službe. Pomôž im, aby sa obrátili k tebe, keď cítia potrebu byť milovaní.
Pane, pomôž im, aby nehľadali uspokojenie vo svojej službe, ale iba tvoju slávu. A uchráň ich pred pôsobením diabla. Ľahko sa môžu stať jeho korisťou. Lebo diabol pozná ich slabosti. Posilni, čo je v nich slabé, vybuduj, čo je v nich zlomené, očisti, čo je nakazené hriechom, premeň, čo musí byť v nich premenené a posväť moc, ktorú si im dal, posväť v nich aj službu vysluhovať sviatosti, posilni v nich aj silu ohlasovaného slova, daj im svoje pomazanie, keď vedú ľudí vo sviatosti zmierenia, posilni v nich dar služby, dar uzdravovania, charizmu oslobodzovania a nadovšetko im daj široké srdce, aby milovali všetkých. Nech sú kanálom tvojej lásky pre každého okolo nich.
S týmito kňazmi ti chcem predstaviť aj kňazov mojej farnosti. Vkladám ti do rúk kňaza, ktorý ma vedie, vkladám ti do rúk môjho biskupa, a kladiem ti do rúk aj kňazov, ktorí prežili krízu a opustili ťa.
Zmiluj sa nad kňazmi, ktorí sú teraz v kríze, daj, aby sa k tebe vrátili a našli v tebe odpoveď.
Zverujeme našich kňazov aj do Máriiných rúk. Obráťme sa na Pannu Máriu a modlime sa:
Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš. Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodine smrti našej. Amen.
Ďakujeme ti, Pane Ježišu.
Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.
Záver
Na záver som vybral niekoľko impulzov, ktoré by vám mohli pomôcť na vašej osobnej ceste v Kristovi. Je dôležité mať na pamäti, že ste stále na ceste. Kráčať s Ježišom znamená obohacovať svoj život stále novými zážitkami a skúsenosťami. Často sú to mimoriadne skúsenosti, ktorým nerozumieme, ale sú to vždy skúsenosti, ktoré prinášajú radosť, aj keď sú bolestné, ale utrpenie sa vždy končí radosťou.
Každý človek má originálnu skúsenosť s Pánom Ježišom. Neexistujú dvaja ľudia s úplne rovnakými zážitkami. Všetky zážitky sú rozličné, ale všetky nám pomáhajú stretať Ježiša, ktorý je živý.
Spomeňte si na cestu dvoch učeníkov do Emauz. Rozprávali sa s Ježišom, diskutovali o Biblii, hovorili o najnovších udalostiach, ale nič sa nedialo, lebo nespoznali Ježiša. Nespoznali ho, keď im vysvetľoval Písmo, nespoznali ho, keď im hovoril o utrpení. No nastal okamih, keď sa im otvorili oči. A toto sme prežili aj my. V našom živote nastala chvíľa, keď sa nám otvorili oči.
Keď emauzskí učeníci spoznali Ježiša, Ježiš im zmizol. Lukáš o tejto udalosti hovorí: Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil. “ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol (Lk 24, 28-31). V tej chvíli, keď spoznáte Ježiša, on vám zmizne. Vo chvíli, keď stretnete Ježiša vo svojom živote, už nepotrebujete divy a zázraky, aby ste v neho uverili. Vo chvíli, keď ho stretnete, už nepotrebujete zakúšať radosť z modlitby. Stačí vám vedieť, že je pri vás.
Často ho však nebudete cítiť, často ho nebudete vidieť, ale viete, že ste ho stretli. Aj napriek tomu, že učeníci už Ježiša nevideli, boli zmenení. Už sa neboja tmy, už necítia únavu, už sa neboja vydať sa na cestu späť do Jeruzalema. Vracajú sa späť do Jeruzalema len preto, aby povedali ostatným: „Stretli sme Pána!“
Učeníci prinášali do Jeruzalema blahozvesť. Aj my máme vo svojich rukách blahozvesť a nemôžeme si ju nechať pre seba. Ak je to zvesť, novina, treba ju šíriť. Ak je to zvesť, musíte ju odovzdávať iným.
A toto prajem každému z vás. Buďte statoční a odvážni pri šírení blahozvesti iným. Myslím si, že môžeme tento seminár zakončiť slovami, ktoré by som vám rád nechal ako Pánov dar. Sú to slová, ktorými sa Pavol lúči s komunitou v Solúne. Uchovajte si tieto slová ako dar od Pána, ktorými sa na konci seminára prihovára všetkým nám:
Žite jeden s druhým v pokoji! Vyzývame vás, bratia:
napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, ku všetkým buďte zhovievaví! Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým! Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toto sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe! Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus. Verný je ten, ktorý vás volá, a on to aj urobí. Bratia, modlite sa aj za nás! Pozdravte všetkých bratov svätým bozkom! Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami. (l Sól 5,13b-14)
To je odkaz, ktorý vám zanechávam. Pozdravujem vás a želám vám, aby uzdravenie, ktoré vo vás Pán počas týchto dní začal, zavŕšil plným uzdravením!
OAMDG et BMV!
© Per Immaculatam, 2002
Translation © ThLic. Alžbeta Suplatová, 2002
Editor © ThLic. Alžbeta Suplatová, 2002
Nihil obstat: Mgr. Ľubomír Grega
Imprimatur: Rudolf Baláž, banskobystrický biskup
Banská Bystrica 16. septembra 2002, č. 943/02
Lektori:
PhDr. Elena Ferancová Anton Gubala, kňaz
Prevzaté z: http://www.kruciata.sk/intro.php?obsah=5006