Ježiš, môj uzdravovateľ

Príbeh drogovo závislého trénera

Spomínam si na istého pána, ktorý bol trénerom družstva vodnopólistov a mal veľké problémy s drogami, ktoré dokonca aj distribuoval. Niekto na neho naliehal, aby prišiel ku mne, aby som sa s ním porozprával a pomodlil sa za neho. Muž sa veľmi zdráhal a nedá sa povedať, že bol otvorený pre to, čo od neho Boh chcel. Ale prišiel. Neprejavoval záujem o moje slová. Spýtal som sa ho, či chce, aby som sa za neho pomodlil. Odpovedal mi: „Ak chcete, môžete. “ A tak som sa pokúsil.

Je veľmi ťažké modliť sa za človeka, u ktorého cítite, že s vami nespolupracuje. Ale vtedy som sa naučil niečo dôležité. Naučil som sa, že ľudia nie sú mojou záležitosťou, ale záležitosťou Božou. Uvedomil som si, že Boh má oveľa väčší záujem o človeka, s ktorým sa modlím, ako ja. Mojou úlohou je urobiť to, čo treba, a ostatné ponechať na Boha. A tak som sa za neho len pomodlil. Muž odišiel. Zdalo sa mi, že to bolo siatie semena na skalu.

Muž na moju modlitbu už viac nemyslel. Viete, čo sa stalo neskôr? Prešlo niekoľko týždňov a on sa jedného dňa prechádzal po pláži, keď sa v jeho živote stalo niečo mimoriadne. Zrazu pocítil silný vnútorný tlak, aby vybral zo svojho vrecka drogy, ktoré chcel predať ďalšiemu zákazníkovi, a hodil ich do mora. Nechápal, čo sa deje. Ale nemohol zniesť tento tlak a tak vysypal všetky drogy do mora a pýtal sa sám seba: „Čo sa to so mnou stalo?“ Bol však taký naradostený, že prišiel za mnou. Tentoraz ho k tomu nikto nenútil, prišiel sám od seba a prosil ma, aby som sa s ním nielen modlil, ale spoločne chválil Boha. Boh si zariadil túto záležitosť po svojom. Ježiš neprestal prejavovať záujem o tohto človeka, aj keď na neho iní už nemysleli.

Buďte otvorení

To isté sa môže stať hocikomu z vás. Prídete domov a poviete si, že sa neoplatilo prísť na seminár. Počas niektorých modlitieb možno budete cítiť, že nie sú pre vás vhodné. Možno sa vám niektorá modlitba bude zdať detská, iná vás bude vyrušovať…. To nič. My budeme predkladať určité typy modlitieb, ale vy sami si musíte zvoliť svoj vlastný štýl modlitby. Nikto vás nemôže naučiť, ako sa máte rozprávať so svojou matkou, lebo rozhovor s matkou je originálny a musí vychádzať z človeka spontánne. Existuje veľké množstvo – stovky, tisícky daihov modlitieb, – ale vy sa držte svojho vlastného spôsobu. Držte sa tej modlitby, ktorá vám naozaj pomáha nadviazať spojenie s Pánom. Aj keď sa počas týchto dní zoznámite s viacerými typmi modlitieb, to ešte neznamená, že každý typ vám bude vyhovovať.

Stretnutie s Ježišom v modlitbe

Počas tohto seminára dostanete veľa návodov na modlitbu, získate veľa skúseností, ktoré budete môcť aplikovať vo svojom osobnom živote, každý podľa svojej povahy, spôsobu života, pohlavia, citlivosti a citovosti. Nie každá skúsenosť a každý typ modlitby bude vyhovovať každému. Dôležité je uvedomiť si, že je veľmi veľa spôsobov, ako stretnúť Boha. Keďže tento seminár je seminárom vnútorného uzdravovania, dostanete sa do dôvernejšieho spojenia so sebou samými i s Bohom. Ak sa vám podarí povedať niečo Bohu, to značí, že niečo ste už pochopili z oblasti vnútorného uzdravovania.
Ježiša môžeme stretnúť v modlitbe, ale aj v úprimnom a pravdivom kontakte s brat­mi a sestrami. Miluj Boha a miluj blížneho – toto sú dva póly skutočného uzdravenia. Ide o to, aby sme prijímali Božiu lásku a dávali ju iným ľuďom.

Keď sa modlíme, vstupujeme do dôverného vzťahu s Pánom, v ktorom prichádza ku komunikácii medzi nami a Bohom. Táto komunikácia spočíva v tom, že ja hovorím a on počúva, alebo on hovorí a ja počúvam. Často je naša modlitba iba monológom, v ktorom hovorím iba ja, ale už nemám záujem počúvať ho. Toto nie je dôverný vzťah s Bohom, ale iba rozprávanie. Aké stupne vedú k stretnutiu s Pánom v modlitbe? Vysvetlíme si to.

Prvý stupeň: Modlitba ako počúvanie Pána

Modlitba je dôverný vzťah s Bohom, je to nadviazanie priateľstva s Ježišom, rozhovor s ním. Modliť sa neznamená robiť niečo, ale byť s niekým. Modliť sa neznamená len si pýtať, ale sa s Bohom aj rozprávať. Ľudia mi často kladú otázku: „Ako sa mám modliť?“ Mnohí hovoria: „Neviem sa modliť.“ Ak máte podobný problém, povedzte to Ježišovi… a už sa modlíte. Povedzte mu, že neviete, ako sa máte modliť… a už sa modlíte. Modliť sa neznamená niečo robiť, niečo hovoriť alebo nehovoriť, používať alebo nepoužívať rozum. Modliť sa znamená byť s niekým, byť v jeho prítomnosti.

Modliť sa znamená zaujať postoj bezbrannosti pred Pánom, stáť v jeho prítomnosti, pred ním. Keď počúvame Pána, musíme byť veľmi jednoduchí. Predstavte si človeka, ktorému sa páči klasická hudba. Zapne si rádio a hľadá program s klasickou hudbou. Nenachádza vhodnú stanicu, no nechá rádio zapnuté a pokračuje v tom, čo robil predtým. Len čo sa začne klasický program, hudba ihneď upúta jeho sluch, lebo rádio bolo zapnuté. Počas modlitby si musíme otvoriť srdce, aby sme zachytili to, čo nám chce Boh povedať. A Boh sa nám prihovára mnohými vecami, mnohými okolnosťami, prostredníctvom bratov a sestier.

Modlitba je aj otvorenie srdca, aby sme ním vedeli počúvať. Keď sa modlíme, často hovorievame: Ja nepočujem, čo mi Ježiš hovorí!“ Je jasné, že Ježiš nám nebude šepkať do uší. Mohol by nám síce aj šepkať, ale za riadnych okolností to nerobí. Ako máme teda zachytiť, čo nám Boh hovorí?
Pripomeňme si stať Písma, keď Samuel počul hlas. Išiel za Hélim a povedal mu: „ Tu som, pane, volal si ma!“ Héli mu povedal: „Hlas, ktorý počuješ, je Boží hlas, Samuel, buď teda pripravený. Ale teraz choď a ľahni si. A keď znova počuješ jeho hlas, už budeš vedieť, že je to Boží hlas „(pórov, l Sám 3,1-18). Aj vy buďte pripravení, aby ste zachytili Boží hlas v udalostiach, v okolnostiach, prostredníctvom Biblie či bratov a sestier. Ak je vaše srdce otvorené, určite zachytíte chvíľu, keď sa vám Boh prihovorí.

Druhý stupeň: Modlitba ako otvorenie vnútra pred Pánom

Ak sme už vytrénovaní v počúvaní Pána, môžeme mu začať hovoriť, čo prežívame, čo cítime. Možno sa vám to zdá jednoduché, ale nie je to tak. Dúfam, že vás nebudem šokovať, keď vám poviem, že často, keď sa ideme modliť, si nasadzujeme masku.

Sme na Pána veľmi nahnevaní, ale nepovieme mu to. Povieme to duchovnému vodcovi alebo spovedníkovi, ale nepovieme to Pánovi. Nemáme toľko odvahy, aby sme išli pred Pána a povedali: „Pane, som na teba nahnevaný.“ Máme totiž pocit, že by sme neboli k nemu dostatočne úctiví. A namiesto toho, aby sme Pánovi povedali, že sa na neho hneváme, začneme ho chváliť. Najradšej by sme sa rozplakali, ale snažíme sa byť veselí. Sme plní strachu, ale snažíme sa pôsobiť ako odvážni ľudia. Nevieme byť pred Pánom sami sebou. Nevieme plakať pred Pánom, možno nevieme pred ním ani tancovať. Nevieme prejaviť svoje vnútorné city a naša modlitba potom nie je v súlade s tým, čo cítime. Často sa s Pánom rozprávame o veciach, ktoré vôbec nesúvisia s tým, čo v danej chvíli prežívame.
Boh vie o nás všetko, či mu to povieme alebo nie. Ak sme na neho nahnevaní, on vie, že sme na neho nahnevaní. Môžeme sa snažiť zatajiť, že sme smutní, ale on vie, že sme smutní. Je teda zbytočné nasadzovať si masku. Buďme pred Bohom sami sebou. Aj Ježiš bol pred Bohom sám sebou. Keď bol naplnený radosťou, zaplesal v Duchu a volal na Otca: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Lk 10,21).

Keď ho však prenikol strach, prosil Otca: „Otče, tebe je všetko možné, prosím ťa, vezmi odo mňa tento kríž, nedokážem bo niesť, zober mi bo!“ (pórov. Mk 14,36). Keď bol na Boha nahnevaný, veľmi jasne a pred všetkými mu to povedal: „ Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34). Bol sebou samým a napriek tomu, že sa takto prejavoval, všetky jeho slová adresované Otcovi, boli modlitbou. Bola to modlitba, ktorá vychádzala zo srdca, nielen z rozumu.