Krížová cesta podľa bl. Anny Kataríny Emmerichovej

ŠTVRTÉ ZASTAVENIE 
„Pán Ježiš sa stretáva so svojou matkou“ 
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet. 
Ježišova matka hlboko žialila. Súdny dvor opustila v sprievode Jána a niekoľkých žien hneď, ako bol vynesený nespravodlivý rozsudok. Všetky miesta, na ktorých jej syn trpel, si chcela uctiť a máčala ich slzami. Keď však trúbenie, ponáhľajúci sa dav a rinčanie jazdcov oznámilo, že vykonanie trestu na Kalvárii sa čoskoro začne, nedokázala viac odolať túžbe ešte raz uvidieť svojho milovaného syna. Poprosila Jána, aby ju vzal na niektoré z miest, kadiaľ bude musieť Ježiš prejsť. Ján ju priviedol do paláca, pravdepodobne sídla veľkňaza Kajfáša. Ján získal od istého láskavého sluhu povolenie stáť s Máriou a inými, ktorí ju sprevádzali, pred vstupom do Kajfášovho paláca.
Božia Matka bola v tvári veľmi bledá, oči mala červené a opuchnuté od plaču a celá bola zahalená v šedo-modrastom plášti. Opýtala sa Jána: „Mám tu zostať? Alebo mám radšej odísť? Vydržím ten pohľad?“ Ján jej odpovedal: „Keď nezostaneš, budeš si to vyčítať.“ Ostali teda tam, blízko dverí, sledujúc celý sprievod, ktorý bol ešte dosť ďaleko, ale nezadržateľne sa približoval. Keď prišli bližšie muži, ktorí niesli nástroje potrebné na vykonanie popravy, Ježišova matka uvidela posmešný a víťazoslávny výraz ich tvárí. Znovu ju premohla ľútosť, srdcervúco zopla ruky k nebesiam a prosila o pomoc. Vtedy sa jeden z mužov opýtal ostatných: „Kto je tá žena, čo tak narieka?“ Ďalší mu odpovedal: „To je Galilejčanova matka.“ Nato muž podišiel k nej a s posmeškom v tvári jej ukázal klince, ktorými mal byť Ježiš pribitý na kríž. Ona sa však odvrátila a podopierajúc sa o stĺp uprela svoj pohľad na približujúceho sa Ježiša. Líca mala biele ako sneh, pery takmer modré a od zármutku zamdlievala. Prví prechádzali farizeji na koňoch a za nimi chlapec, ktorý niesol spis. Za ním išiel Ježiš, jej milovaný syn. Takmer padal pod váhou ťažkého kríža a jeho hlava, stále ovinutá tŕňovou korunou, mu v agónii klesala na ramená. Plný ľútosti a žiaľu pri pohľade na svoju matku padol po druhý raz. Mária v mukách zabudla na všetko ostatné. Nevšímala si vojakov ani katov, videla iba svojho milovaného syna a rozbehla sa od dverí medzi všetkých tých, ktorí ho týrali a ponižovali. Hodila sa na kolená a objala ho. Ich jediné slová boli: „Synček milovaný!“ a „Matka!“ Nastal chvíľkový zmätok. Ján a sväté ženy sa snažili zdvihnúť Máriu zo zeme a muži, ktorí sprevádzali Ježiša, na ňu kričali: „Čo tu vyvádzaš, žena? Nebol by v našich rukách, keby bol lepšie vychovaný!“ Niekoľko vojakov po týchto slovách vyzeralo dojato, a aj keď prinútili svätú Pannu vrátiť sa späť k dverám, nikto na ňu nepoložil ruku.
Medzičasom kati Ježiša opäť zodvihli a prinútili ho niesť kríž. Mnoho osôb rôznymi spôsobmi urážalo a ponižovalo nášho Pána, ale bolo tam aj niekoľko zahalených žien, ktoré plakali.
Ježišu, padajúci pod krížom, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci! 

PIATE ZASTAVENIE 
„Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž“
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet. 
Keď’ sprievod dosiahol oblúk v starej mestskej hradbe oproti námestiu, Ježiš sa potkol na veľkej skale, ktorá ležala uprostred cesty. Kríž sa mu zošmykol z pliec, Ježiš spadol na skalu a nevládal vstať. Viacero zámožných ľudí v sprievode súcitne zvolalo: „Pozrite sa na toho úbohého muža, určite už umiera!“ Ježišovi nepriatelia však neprejavili žiaden súcit. Ježišov pád pre nich znamenal zdržanie, pretože Ježiš nedokázal vstať. Farizeji sa osopili na vojakov: „Nedostaneme ho na popravu živého, keď nenájdete niekoho, kto by mu pomohol niesť kríž!“ Práve v tej chvíli šiel okolo Šimon z Cyrény, pohan, so svojimi troma deťmi. Šimon bol záhradník a práve sa vracal domov z práce na záhrade pri východnej hradbe mesta. V ruke niesol zväzok vetvičiek. Vojaci podľa jeho oblečenia usúdili, že je pohan, a prikázali mu, aby pomohol Ježišovi niesť kríž. Šimon najskôr odmietol, ale čoskoro svoj názor zmenil. Jeho detí, ktoré hlasno plakali a boli vystrašené na smrť, sa náhle ujalo niekoľko žien a tíšilo ich. Šimon bol nahnevaný, nemal chuť zapodievať sa takým špinavým, úboho vyzerajúcim mužom. Ježišovi však tiekli po tvári slzy a keď sa pozrel na Šimona svojím miernym a nebeským pohľadom, v Šimonovom vnútri sa niečo pohlo. Prestal odporovať, pomohol Ježišovi vstať a kati mu zatiaľ pripevnili rameno kríža na plecia. A tak Šimon kráčal za naším Pánom a svojou pomocou mu veľmi uľavil. Sprievod mohol pokračovať v ceste.
Ježišu, padajúci pod krížom, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci! 

ŠIESTE ZASTAVENIE 
„Veronika utiera tvár Pána Ježiša šatkou“
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet. 
Zatiaľ čo sprievod prechádzal dlhou ulicou, udialo sa niečo, čo na Šimona hlboko zapôsobilo. Niekoľko vážených osôb, ktoré sa ponáhľali do chrámu, sa od sprievodu odpojilo, pretože vidiac zúboženého Ježiša sa podľa učenia farizejov začalo obávať poškvrnenia, zatiaľ čo iní sa zastavili a vyjadrovali ľútosť nad jeho trápením. Asi dvesto krokov od miesta, na ktorom Šimon vzal na plecia Ježišov kríž, sa na krásnom dome po ľavej strane cesty otvorili dvere a odvážne z nich vykročila vznešene vyzerajúca žena, ktorá držala za ruku malé dievčatko. Bola to Serafia, manželka Siracha, jedného z členov veľrady, neskôr známa ako Veronika (podľa slov vera icon – pravá podoba). Toto meno dostala na pamiatku svojho statočného činu.
Cez rameno mala prevesenú veľkú šatku.  Kati, ktorí kráčali na čele sprievodu, chceli Serafiu odstrčiť, ale ona sa nedala a pretlačila sa davom až k samotnému Ježišovi. Padla pred ním na kolená, natiahla k nemu ruku so šatkou a prosila ho: „Dovoľ mi utrieť tvár môjho Pána!“ Ježiš vzal šatku do ľavej ruky, utrel si ňou zakrvavenú tvár a s vďakou ju Veronike vrátil. Serafia šatku pobozkala a schovala si ju pod plášť. Tento odvážny a nečakaný čin sprievod prekvapil a spôsobil tak chvíľkové zdržanie. Farizejov a vojakov čin odvážnej ženy rozhneval, nielen pre zdržanie, ale najmä pre úctu, ktorej sa Ježišovi dostalo, a tak mu uštedrili ďalšie urážky a údery, zatiaľ čo sa Serafia ponáhľala naspäť do svojho domu.
Sotva Serafia vošla do svojej izby, položila šatku na stôl, v hlbokom dojatí klesla na kolená. Po krátkom čase vošiel do izby rodinný priateľ a našiel ju kľačať pri stole s plačúcim dievčatkom po boku. S úžasom hľadel na šatku, ktorá v srdci zanechávala prenikavú bolesť. Bol na nej krvavý odtlačok – verná podobizeň tváre nášho Pána. Zodvihol Serafiu zo zeme a ukázal jej šatku. Ona opäť padla na kolená a rozplakala sa. „Teraz už môže byť spokojné moje srdce, môj Pán mi zanechal na pamiatku svoju podobizeň.“  Šatka bola vyrobená z jemnej vlny, bola asi trikrát taká dlhá ako široká a nosila sa na pleciach. Bolo zvykom ponúknuť šatku biednym, nevládnym a chorým, aby si mohli utrieť tvár, na vyjadrenie súcitu a ľútosti. Veronika zavesila šatku na čelo postele a ponechala si ju až do svojej smrti. Po Veronikinej smrti sa šatka dostala k svätej Panne.
Ježišu, ktorého tvár je pokrytá krvavými ranami, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!