Krížová cesta podľa bl. Anny Kataríny Emmerichovej

DESIATE ZASTAVENIE 
„Pánovi Ježišovi vyzliekajú šaty“
Klaniame sa ti, Kriste, dobrorečíme ti, lebo si svojim krížom vykúpil svet. 
Prípravy na ukrižovanie sa blížili ku koncu. Rímski vojaci bez akéhokoľvek náznaku ľútosti rozdávali príkazy. Keď Ježiš opäť stál pred zrakmi ľudí, jedna z pobožných žien ponúkla istému mužovi peniaze a sľúbila mu, že zaplatí strážcom akúkoľvek odmenu, ak nechajú Ježiša napiť sa vína, ktoré pripravila Veronika. Nemilosrdné stráže však namiesto toho, aby dali víno Ježišovi, vypili ho sami. Na mieste ukrižovania bolo osemnásť katov. Šiesti, ktorí Ježiša zbičovali, štyria, ktorí ho viedli na Kalváriu, dvaja, ktorí držali laná, o ktoré bol priviazaný kríž, a šiesti, ktorí ho mali ukrižovať. Boli to cudzinci, neboli to ani Židia, ani Rimania, boli nízkeho a zavalitého vzrastu, s krutým výrazom v tvári, pripomínajúcim skôr zver než ľudskú bytosť a zamestnávali sa prípravami na ukrižovanie alebo pitím.
Vidieť túto scenériu bolo pre mňa zo všetkého najdesivejšie. Všetko sa odohrávalo pod dohľadom démonov, ktorí boli pre ostatných ľudí neviditeľní. Videla som diablov v podobe veľkých odporných ropúch, hadov, drakov s ostrými pazúrmi a jedovatého hmyzu, vzduch kvôli ich prítomnosti úplne potemnel. Diabli vchádzali svojim pomocníkom do úst aj do sŕdc, škriabali sa im po pleciach, plnili im myseľ divokými obrazmi a povzbudzovali ich k čoraz odpornejším urážkam a krutosti voči nášmu Pánovi. Ježiša obkolesovali plačúci anjeli a ich slzy ma hlboko dojali. Videla som aj malých anjelov slávy, nie však celé postavy, len ich hlavy. Boli tam aj anjeli milosti a útechy, ktorých som často videla aj v prítomnosti svätej Panny a ostatných zbožných ľudí, ktorí tam boli zhromaždení, šepkali im slová útechy, aby dokázali vytrvať‘ až do konca.
Kati strhli Ježišovi plášť aj opasok, o ktorý mal priviazané laná, a aj jeho vlastný opasok. Ježiš mal hlavu sčasti pokrytú kusom bavlnenej látky, ktorú dostal od svojej matky, aby mu aspoň trochu
chránila hlavu pred ostňami tŕňovej koruny. Kati mu aj tú surovo strhli a všetky rany sa mu otvorili nanovo. Náš drahý Pán a Spasiteľ zostal stáť pred svojimi nepriateľmi nahý, len s pásom vlnenej látky, ktorá mu zakrývala plecia a ľanovou šatkou, prevesenou cez bedrá. Aj látka, ktorá mu pokrývala plecia bola prilepené na krvavých ranách a Ježišove trápenie, keď mu ju strhli, bolo neopísateľné. Telo mu zachvátila triaška. Bol už úplne vysilený od toľkého utrpenia a z toho, že stratil veľa krvi, nevládal sa už držať na nohách. Celé telo mal pokryté otvorenými krvavými ranami, chrbát aj plecia mal do kosti roztrhaná od bičovania. Kati zbadali, že mu ubúda síl a už nevládze stáť na nohách, a tak aby predišli predčasnej smrti, ktorá by ich pripravila o brutálny zážitok z ukrižovania, doviedli Ježiša k veľkej skale a posadili ho na ňu. Znovu mu nasadili na hlavu tŕňovú korunu. Potom mu ponúkli ocot zmiešaný so žlčou, on však v tichosti odmietol.
Ježišu, vyzliekaný zo šiat diabolskými ľuďmi, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci! 

JEDENÁSTE ZASTAVENIE 
„Pána Ježiša pribíjajú na kríž“
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet. 
Kati nenechali Ježiša dlho sedieť na skale a odpočívať. Prinútili ho vstať a ľahnúť si na kríž, aby ho k nemu mohli priklincovať. Potom mu natiahli pravú ruku k diere, ktorá bola pripravená na pribitie klinca, a pevne priviazali lanom. Jeden z katov si sadol na Ježišovu svätú hruď, druhý mu pridŕžal ruku, aby sa nezatvárala, a tretí vzal veľký hrubý klinec a pritlačil ho Ježišovi o ruku, o tú prevzácnu ruku, ktorá bola vždy pripravená udeliť požehnanie, a veľkým železným kladivom udrel po klinci, ktorý preťal živé mäso a prešiel drevom ramena kríža. Náš Pán tlmene zastonal a krv z jeho ruky vystrekla na ruky katov. Klince, ktorými Ježiša pribíjali na kríž, boli veľmi veľké. Hlava klinca bola veľká ako minca a hrúbka asi ako mužský palec. Klince boli také dlhé, že vyčnievali zo zadnej strany kríža. Svätá Panna tam nehybne stála a z času na čas som začula jej žalostný ston. Mala som pocit, akoby išla omdlieť Magdaléna stála v jej tesnej blízkosti. Keď popravcovia pribili Ježišovu pravú ruku ku krížu, zistili, že jeho ľavá ruka nedočiahne k otvoru, ktorý pripravili pre ďalší klinec. A tak mu ťahali ruku lanom, aby ju natiahli až na určené miesto, pričom sa nohami zapierali o kríž. Náš Pán trpel nevýslovnými bolesťami, hruď mal nadvihnutú a nohy akoby mu zachvátil kŕč. Kati si opäť k nemu pokľakli, pritiahli si jeho ruku a zatĺkli mu do dlane ďalší klinec. Krv opäť vystrekla, ale ani Ježišove stony, ktoré bolo počuť za úderov kladiva, neobmäkčili kamenné srdcia katov. Svätá Panna trpela spolu so svojím synom. V tvári bola mŕtvolne bledá a farizeji, aby ešte zväčšili jej trápenie, neprestávali ju urážať a vtipkovať na jej účet. Ježišovi učeníci ju preto odviedli obďaleč k pobožným ženám.
V dolnej časti kríža, poniže miesta, kam mali byť pribité Ježišove nohy, popravcovia pripevnili drevený podstavec, aby bolo jeho telo podopreté a ruky sa v ranách neroztrhli. V tomto kuse dreva urobili dieru na klinec a vydlabali priehlbinu na päty. Všetky tieto úkony mali zabrániť Ježišovej predčasnej smrti. Inak by popravcovia prišli o potešenie, ktoré im malo spôsobiť sledovanie Ježišovho utrpenia na kríži. Kati vystreli Pánove nohy, ktoré sa predtým násilným napnutím ramien ohli v kolenách a priviazali na ne povrazy. Nohy však ani tak nedosiahli až k drevenej podpere. Katov táto skutočnosť natoľko rozzúrila, že chceli urobiť nové diery na ruky, lebo premiestniť drevenú podperu by bolo zložitejšie. Potom priviazali lano k Ježišovej pravej nohe a násilím ju ťahali, až kým nedosiahla na drevenú podperu a priviazali ju tak silno, ako len vládali. Bolesť, ktorú Ježiš zažíval, bola neopísateľná. Jeho ústa šepkali slová: „Bože môj, Bože môj,“ a krutí popravcovia znásobovali jeho bolesť tým, že mu natesno priväzovali hruď a ramená ku krížu, aby tak zabránili roztrhaniu rán. Potom mu priviazali lano k ľavej nohe a natiahli ju nad pravú. Obe nohy tak pribili oveľa dlhším klincom k drevu kríža. Priklincovanie nôh bolo pre vypätie celého tela najstrašnejšie.
Počas celého ukrižovania sa náš Pán neprestával modliť a šepkať časti žalmov, ktoré boli z času na čas prerušované jeho stonmi. Počula som ho, ako opakoval proroctvá. Keď už bol Ježiš pribitý na kríž, veliteľ rímskej stráže prikázal pripevniť na vrch kríža tabuľku s Pilátovým nápisom. Farizejov to však nahnevalo a ich hnev ešte vzrástol, keď sa vojaci začali vysmievať z nápisu „židovský kráľ“. Niektorí farizeji sa preto ponáhľali naspäť do Jeruzalema, aby požiadali Piláta o iný nápis. Keď vztýčili kríž s ukrižovaným Ježišom, bolo asi štvrť na jednu. V tej istej chvíli zaznel z chrámu zvuk trúby, ktorý tradične oznamoval, že bol obetovaný veľkonočný baránok.
Ježišu, pribitý na kríž, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci! 

DVANÁSTE ZASTAVENIE 
„Pán Ježiš na kríži zomiera“
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme tí, lebo si svojím krížom vykúpil svet. 
Svetlo postupne pribúdalo a popolavé, vyčerpané telo nášho Pána bolo opäť viditeľné. Farba jeho pokožky bola ešte bledšia ako prv pre množstvo krvi, ktorú stratil. Ježiš takmer zamdlieval, jazyk mal vyschnutý a povedal: „Som smädný.“ Jeho učeníci, ktorí stáli pod krížom, na neho pozreli s výrazom najväčšej ľútosti a Ježiš dodal: „Nemohli ste mi priniesť trochu vody?“ Týmito slovami im naznačil, že by im v tom nikto nebol v tme zabránil. Ján, ktorého prenikol pocit viny, odvetil: „Nepomysleli sme na to, Pane.“ Ježiš potom povedal ešte niekoľko slov, ktorých význam bol: „Moji priatelia a blížni na mňa taktiež zabudli a nedali mi napiť, tak teda čo bolo napísané, naplnilo sa.“ Toto zistenie ho veľmi zarmútilo. Napokon učeníci ponúkli vojakom peniaze, aby im dovolili priniesť mu vodu, oni však odmietli nechať ho napiť a chceli mu ponúknuť špongiu namočenú v octe a žlči.
Vtedy sa objavil stotník Abenadar, ktorého srdce prenikla ľútosť, vzal vojakom špongiu, vytlačil z nej žlč a nalial na ňu čerstvý ocot. Potom špongiu napichol na trstinu, pripevnil ju na kopiju a ponúkol Ježišovi, aby sa napil. Hodina nášho Pána mala konečne nadísť, jeho zápas so smrťou sa začínal a celé jeho telo zalieval studený pot. Ján stál pod krížom a utieral Ježišovi nohy svojou šatkou na pot. Magdaléna bola skrčená pri zemi za krížom v záchvate nepríčetnosti, spôsobenej obrovským žiaľom. Svätá Panna stála medzi Ježišom a dobrým zločincom, podopieraná Salome a Máriou, manželkou Kleopasa, s pohľadom upretým na svojho umierajúceho syna.
Vtedy Ježiš povedal: „Dokonané je,“ zodvihol hlavu a mocným hlasom zvolal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“ Tieto slová, ktoré zvolal jasným a strhujúcim hlasom, sa rozozneli v nebi aj na zemi, a o chvíľu nato Ježiš sklonil hlavu a vypustil dušu. Videla som jeho dušu, ktorá v podobe jasného meteoru prenikla zem na úpätí kríža. Ján a zbožné ženy padli dolu tvárou. Stotník Abenadar nespúšťal oči zo zohyzdenej podoby nášho Pána a bol hlboko dojatý všetkým, čo sa dialo. Keď náš Pán vyslovil svoje posledné slová mocným hlasom predtým než skonal, zem sa zatriasla a skala Kalvárie pukla a rozdvojila sa, čím sa vytvorila hlboká priepasť medzi krížom nášho Pána a krížom Gesmasa.
Hlas Boha ten slávnostný a zároveň strašný hlas otriasol celým vesmírom a prerušil ticho, ktoré predtým ovládlo zem. Všetko bolo dokonané. Duša nášho Pána opustila telo a jeho posledný výkrik naplnil všetkých strachom. V kŕči sa zmietajúca zem vzdala poctu svojmu Stvoriteľovi: meč bolesti prenikol srdcia tých, ktorí ho milovali. Táto chvíľa bola chvíľou milosti pre Abenadara, dokonca aj jeho kôň sklonil hlavu a stotník mu povolil opraty. Srdce sa mu zachvelo od dojatia, zahodil kopiju do diaľky, bil sa v prsia a zvolal: „Pochválený buď, Bože Všemohúci, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, tento človek bol skutočne Boží Syn!“ Jeho slová presvedčili mnoho ďalších vojakov, ktorí nasledovali jeho príklad a taktiež sa obrátili. Abenadar sa od tejto chvíle stal novým človekom, uctieval pravého Boha a neslúžil viac jeho nepriateľom.
Ján a ešte niekoľko zbožných žien, čo stáli obďaleč, podišli k svätej Panne a odviedli ju od úpätia kríža. Aké slová by dokázali popísať nesmierny žiaľ svätej Panny? Ešte raz uprela svoj pohľad smerom k milovanému synovi – tomu Synovi, ktorého počala z Ducha Svätého, mäso z jej mäsa, kosť z jej kosti, srdce z jej srdca, ktorý visel na kríži medzi dvoma zlodejmi, ukrižovaný, ponížený, odsúdený tými, ktorých prišiel na zem zachrániť. V tej chvíli nebolo pre ňu výstižnejšieho pomenovania ako „kráľovná mučeníkov“.
Slnko ešte stále zakrýval opar. Počas zemetrasenia bol vzduch dusný a ťaživý, no postupne sa čistil a vyjasňoval. Bolo okolo tretej hodiny, keď Ježiš skonal. Farizeji boli najskôr vydesení zemetrasením, ale keď sa prvý šok pominul, spamätali sa a začali hádzať skaly do pukliny a pomocou lán sa snažili zmerať jej hĺbku. Zistili však, že na jej dno nedokážu dosiahnuť. Zostali zarazení. S úzkosťou počúvali vzlykajúcich, ktorí nariekali a bili sa do pŕs, potom opustili Kalváriu. Mnohí z okolostojacich sa skutočne obrátili a veľká časť z nich sa vracala do Jeruzalemu úplne ovládnutá strachom. Rímski vojaci boli rozostavení pri bránach a iných dôležitých častiach mesta, aby zabránili vzbure. Ježišovi priatelia stáli okolo kríža a rozjímajúc nad naším Pánom plakali, mnohé zo zbožných žien sa vracali domov, všetky v tichosti, zdrvené žiaľom.
Ježišu, umierajúci na kríži zachraňujúc ľudstvo, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!