Smer von
Ježišove slová: Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia, rušia starozákonný príkaz oko za oko… Miesto neho stavia Ježiš základný zákon kresťanstva – milosrdnú lásku. Zdá sa, že to nie je v súlade s ľudskou logikou, veď na takéto konanie nie je nijaký ľudský dôvod. Možno čosi, čo príde v budúcnosti – odmena vo večnosti -, ale Ježiš žiada milovať predovšetkým z milosrdenstva, tak ako miluje Boh. Takáto láska neočakáva, že sa niečo vráti. Je to rezignácia na vlastné záujmy. Zaujímavé je, že táto Ježišova reč sa začína pomenovaním adresáta: vám, ktorí ma počúvate, hovorím... Podľa odborníkov to boli slová používané ako katechéza po krste, teda boli adresované pokročilým, nie začiatočníkom. Ďalšia zaujímavosť je v tom, že sa nespomínajú nijaké sankcie za nesplnenie – iba slovo o kvalite života meranej podľa Božieho synovstva: Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho… Ježiš nenastoľuje poriadok na svete, nie je diktátor, ale vedie nás k postoju lásky, ktorý má človek aj napriek tomu, že mu to zdanlivo neprináša ovocie. K tomuto postoju patrí aj skutočnosť, že tu nie je ani zmienka o tom, čo je potrebné, aby ľudia – tí druhí – robili. Sú to slová pre tých, čo počúvajú…
Pozrime sa však bližšie na to, akú lásku to Ježiš prikazuje. V Gréčtine sú na slovo láska tri výrazy: eros, filia a agapé. Každý z nich má inú kvalitu. Eros je láska sebecká, znamená získať, zažiť, ukradnúť si, dostávať lásku. Filia je vyšší stupeň: je to láska priateľská – dávam, aby som dostal, milujem, aby som bol milovaný, teda typicky ľudská láska. Agapé označuje najvyšší stupeň lásky – lásku akou miluje Boh: dáva a nečaká, rozdáva sa… Pre človeka takto milovať je ideál, ktorý možno len veľmi ťažko dosiahnuť. Napríklad, v texte, kde sa Ježiš pýtal Petra, či ho miluje, je najprv dvakrát použité slovo agapé, no potom akoby išiel s nárokom dole, je slovo filio, ale rozbor tohto textu akoby nás nekompromisne viedol k výrazu agapé.
Podobnú zaujímavosť nachádzame v Starom zákone. Keby sme sledovali knihy tak, ako vznikali a hľadali by sme odpoveď na otázku, prečo máme milovať Boha, zistili by sme, že táto odpoveď sa posúvala smerom k nezištnosti. Prvotný dôvod v najstarších knihách bol, že kto miluje Boha, bude požehnaný. Znamenalo to, že bude mať majetok, zdravie, deti. No Kristovi učeníci postupne prešli skúsenosťou, že aj spravodlivý človek trpí, že všetko zlo nie je len odplatou za hriech. Pripomeňme si napríklad Knihu Jób a dostaneme odpoveď, že kto miluje Boha, stáva sa dokonalým v čnostiach. A práve o to ide. Najmladšie spisy však už hovoria inak: Milovať Boha treba pre neho samého – teda preto, že je, aj keby nám to nič neprinieslo!
Je isté, že ak sú tieto slová pôvodinou, tak súčasne zachytávajú aj to, ako žil Kristus. Pozrime sa letmo na to, aká bola jeho láska. Nebudem spomínať veci, ktoré sa stále opakujú – že odpúšťal, že položil svoj život… Skôr naznačím, že vedel dať aj hranice, že jeho láska nie je nejaká mäkkosť. Pripomeňme si situáciu, keď Petrovi povedal, že je satan, keď si spravil bič a fyzickým násilím vyhnal predavačov z chrámu…. Láska potrebuje mať aj hranice. Je náročná, schopná vidieť a správne pomenovať veci. To chcem naznačiť ako hranicu, aby sme sa nerozplynuli v romantickom rozprávaní o láske.
Druhá vec je Ježišov postoj rozsievača: len sial, rozprával. Chvíľami išlo za ním veľké množstvo ľudí, chvíľami len dvanásť a aj to bez jedného, nechápali ho priatelia, nevedel sa zjednotiť so silnými a vplyvnými prúdmi v spoločnosti… ale stále rozsieval.