V synoptických evanjeliách čítame príbeh o posadnutom chlapcovi, ktorému nedokázali pomôcť Ježišovi učeníci, hoci sa o to pokúšali (Mk 9, 14 – 29; Mt 17, 14 – 21; Lk 9, 37 – 43a).
U Marka v tomto duchovnom zápase išlo o nemého ducha, Lukáš uvádza démona (gr. daimonion), Matúš sa snaží „démonskú“ terminológiu obmedziť a preto hovorí o uzdravení (gr. therapeuó). Chlapcova choroba trvala veľmi dlho a prejavovala sa okrem iného aj sebevražednými sklonmi. Aj v tejto ľudsky beznádejnej situácii má Ježiš moc nad každou chorobou i zlými duchmi. Svojim mocným slovom posadnutého chlapca oslobodil a uzdravil. Majster učeníkom v súkromí vysvetľuje: Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou (gr. en proseuché). Niektoré textové varianty pridávajú: a pôstom (gr. kai nésteia). Podľa pravidiel textovej kritiky, keďže zmienka o pôste nie je dosvedčená vo všetkých starých kódexov, uprednostňuje sa čítanie kratšie. Pravdepodobne zmienka o pôste nie je vlastným Ježišovým slovom, ale ranocirkevným dodatkom. Keďže sa však vyskytuje vo viacerých významných rukopisoch, uvádza sa vo väčšine prekladov v poznámke pod čiarou ako textový variant. Prinajmenšom teda máme veľmi staré svedectvo ranokresťanskej cirkvi o tom, že v modlitbovom duchovnom zápase veľmi účinne pomáha aj pôst. Prečo je pôst postavený vedľa modlitby v duchovnom zápase rannej cirkvi? – Odpoveď nám pomôžu nájsť, okrem Svätého písma, muži modlitby rannej cirkvi: cirkevní učitelia a otcovia púšte.
Premena modlitby
Pôst neznamená len odoprenie si jedla. Pôst je zrieknutie sa čohokoľvek, čo je v našom živote postrádateľné, zbytočné alebo prekážajúce, čo nás spútava. Je cestou k vyprázdneniu sa, aby sa učeníci stávali závislými len na Bohu. V súvislosti s predchádzajúcim evanjeliovým príbehom si môžeme položiť otázku: „Akým spôsobom sa pokúšali učeníci vyháňať démona z posadnutého chlapca?“ – Jedinou možnou odpoveďou je: „Modlitbou“. Ale nie je modlitba ako modlitba. Učeníci si už boli vedomí vlastnej autority, ktorú im Ježiš odovzdal pri apoštolskom rozposlaní (Mk 6, 7 – 12). Preto mohli mať vysokú sebadôveru v silu svojej modlitby. V modlitbe dôverovali viacej sebe ako Bohu. V Matúšovom spracovaní je hlavným dôvodom neúspechu ich malá viera. Modlitba a viera o ktorej Ježiš vyučuje, je predovšetkým dôverou a totálnym spoľahnutím sa na Boha a jeho pomoc. Učeníci sa postupne naučili spoliehať počas svojej misie pri službe uzdravovania a exorcizmu na Božiu a Ježišovo moc tým, že vo vedomí vlastnej slabosti, bojovali v Ježišovom mene. Preto mohli vyslaní učeníci s radosťou oznámiť: „Pane, v tvojom mene sa nám poddávajú aj zlí duchovia!“ (Lk 10, 17). Práve pri tejto premene „starej modlitby“ na „novú modlitbu“ pomáha aj pôst.