Okultné pozadie homeopatie

Gnostické korene homeopatie
Charakterizovať gnózu nie je ľahké. Gnostici všeobecne tvrdili, že človek bol pôvodne rovnakej podstaty ako Boh. Svojim pádom a následným vyhnaním z raja ale upadol do zajatia hmoty, ktorá je v gnóze chápaná ako hriešna a jej tvorcom je nižší boh – Demiurg, satan. Človek svojim pádom do hmoty získal jej satanskú prirodzenosť.
Samotný človek je v gnóze chápaný ako duch, ktorý žije v tele. Pokiaľ si človek uvedomí prevahu svojho ducha nad hmotou svojho tela, vymaní sa z jej zajatia a zjednotí sa so svojím duchovným Ja, ktoré tak znovu obdrží stratenú božiu prirodzenosť. Takto sa duch dostáva do „duchovného“, nadprirodzeného sveta, ktorý je našimi zmyslami nepoznateľný, a ktorý je ďaleko dôležitejší, ako svet materiálny. Sami homeopati uvádzajú možnosť, že „bol sám Hahnemann silne ovplyvnený gnostickou tradíciou“ [4, str.61], a že gnóza je jednou z filozofických polôh homeopatie[24, str.21]. Je to logické, pretože hlavné princípy homeopatie z gnózy priamo vychádzajú. Duchovná príčina nemoci (narušenie Dynamis), dobýjanie duchovnej esencie z hmoty a jej zušľachťovanie dynamizáciou a potenciáciou, únik z hmotného sveta do duchovného pôsobenia (infinitenzimálne dávky), to všetko je aplikácia gnostických predstáv.
Gnostický pohľad na homeopatiu vyjadril známy a našimi homeopatmi uznávaný nemecký psychoterapeut a homeopat Dethlefsen: „Vyhnanie z raja, alebo z vedomia jednoty je pádom… do hmoty… iba materiálny svet je hriešny. Tak bola myslená poznámka o jedovatosti celej prírody, keď sme hovorili o príprave homeopatických prostriedkov… Na hmote lipol odjakživa prívlastok niečoho zlého, temného,satanského“ [10, str. 38].

Gnostickú vieru v rovnakú podstatu Boha a človeka niektorí homeopati rozšírili aj na rastliny, zvieratá a neživú prírodu. Kent hovorí:“Ale ten, kto uvažuje racionálne, existenciu Boha pripustí, pripustí, že je hmotný, že je tvorený nejakou substanciou… pralátka je nadaná tvorčou inteligenciou, tzn. že je schopná poučne riadiť a formovať bytie celého organizmu, zvieraťa, rastliny, či nerastu… Má túto vitálnu silu iba človek?… Nemajú ju tiež zvieratá a nerasty?“[3, str.63-64]. Táto „pralátka“ tu zjavne nahradzuje Ježiša, o ktorom Biblia hovorí, že je to On, ktorý všetko nesie svojim slovom [Žd 1,3]. Tak je tu popieraný pravý Boh Otec, aj Jeho Syn – Ježiš Kristus a v tomto systéme sa na Božie miesto dostáva „pralátka“, „prasubstancia“.
Gnostici rovnako verili v existenciu dvoch úplne odlišných svetov, sveta duchovného a sveta materiálneho, pričom svet duchovný (neviditeľný) je svetu hmotnému (viditeľnému) nadradený. Každý hmotný prejav, tu napr. choroba, mal vo svojej podstate duchovnú príčinu:“Poznáme dva svety, svet príčin a svet dôsledkov. V tom druhom, hmotnom, nám k vnímaniu slúžia oči, prsty, nos, ucho, ide o svet výsledkov. Svet príčin je neviditeľný, nepoznateľný piatimi zmyslami… Homeopatia existuje ako zákon, jej príčiny pochádzajú zo sveta príčin. Keby neexistovala vo svete príčin, nemohla by existovať ani vo svete dôsledkov“ [3, str.69]

Niektoré gnostické prúdy preto považovali za sprievodcov nemocí zlé duchovné bytosti (archotonov). Ich praxou bolo sa týmto „mocnostiam“ vyhrážať a prehlasovať do duchovného sveta ich odsúdenie. Túto prax odsudzuje napr. Júdova a Petrova epištola.
I v ranno-kresťanskej herézii si hľadala gnóza svoje miesto. Vďaka totálnemu zduchovneniu človeka (duch, ktorý iba dočasne žije v tele) bolo gnostikom zaťažko prijať, aby obeť Kristovho tela bola pre vykúpenie človeka dostatočná. Začali preto špekulovať o tom, že Kristus mal iba zdanlivé, tzv. duchovné, astrálne telo. Gnostické špekulácie ohľadne Krista nie sú cudzie ani dnešným homeopatom:“Narodil sa do chudoby v stajni, stýkal sa s colníkmi a neviestkami, trpel bezprávím, bol trýznený a usmrtený, bol zoslaný dole do pekiel. Až potom, keď človek zostúpi do najhlbšej tmy, stane sa zrelým pre vlastný vzostup… Dokiaľ človek vlastní materiálne telo, je viazaný k polarite“(polarita je tu chápaná ako hriešna hmota)[10, str.138-142]. Povšimnite si, že Ježiš, ktorého ponúka Dethlefsen, netriumfuje na kríži, ale v pekle. M. Baker Eddy to vyjadrila omnoho zrozumiteľnejšie:“Materiálna krv Ježiša preliata na zlorečenom dreve nebola pre očistenie od hriechov o nič účinnejšia, ako keď prúdila v jeho žilách“[11, str 330].

Praktické dôsledky používania homeopatie
Väčšina odbornej homeopatickej literatúry hovorí o zmenách psychiky, ktoré sú sprevádzané mnohokrát rôznymi mystickými prežitkami u niektorých osôb, liečených homeopaticky. Veľmi často sa napr. popisujú sny mytologického charakteru u ľudí po podaní homeopatika, alebo trebárs zvýšená citlivosť k tzv. geopatogénnym zónam [6]. Podľa homeopatickej literatúry sny často sprevádzajú homeopatickú liečbu už od jej počiatku. Pri prvom podaní lieku vraj niekedy aj osoby, ktorým sa sny nikdy nesnívali, majú sny výrazne mytologického charakteru: „V prvých fázach… bývajú napríklad sny, v ktorých dôležitú rolu hrá stojatá voda, ktorá postupom času začína prúdiť, mení sa v povodeň, ktorá odnáša a ničí staré schátralé budovy, symbolizujúce staré ego, v ktorom sú konzervované chorobné symptómy“. Autor tu vidí analógiu k alchymistickému „rozpúšťaniu – dilutio“. Obsahom sna bývajú alchymistické a psychoanalytické symboly ako: „kráľ, tri bohyne, Eroboroshad, požierajúci vlastný chvost, trojhlavý had, draci, podzemné pramene, podzemné labyrinty…“[4, str.128-129].
O tom, že si homeopatia činí nárok na človeka, a to ako pacienta, tak i jeho homeopatického lekára, možno vidieť i na dnešných homeopatických kurzoch pre odborníkov, poriadaných skúsenými a „zasvätenými“ homeopatmi. Dr. Krejčová píše v časopise pre lekárov o homeopatickom kurze toto:“Tam sa pre nás mohol odohrať aj objavný „mužský a ženský program“, alebo rituál noci v splne. Premena myslenia je to hlavné, čo si mohol začínajúci homeopat odniesť z dlhšieho stretnutia. Dá sa to prirovnať k „zasväteniu“, k „prijímaniu do rádu“. Nezáleží, ako nazveme súzvučenie s homeopatiou, s liekom, s pacientom… „[7, str.27].
Podobne to vyjadril Kent, ktorý o homeopatii napísal: „Ak k nej (myslený je lekár k homeopatii) nevzplanie ozajstným citom, zostane preň iba vecou pamäti a povrchnej vzdelanosti. Ako sa ju učí milovať, homeopatia sa stáva jeho jedinou vášňou,… dokáže dôjsť až na najvyšší stupeň“[3, str.159].
Hádam najmarkantnejšie túto až trochu „extrémnu závislosť“, známu u počítačových gamblerov, vyjadril doc. Mužík: „…všetkých nás dohromady spája vznešené puto homeopatie. Homeopatie, ktorá sa stala doslova „drogou“ pre každého, kto sa s ňou aspoň trochu dôvernejšie zoznámil. Pri hlbšom prenikaní do jej tajov sa nás predsa stále viac a viac zmocňuje, až sa na nej stávame doslova závislými“[36]. Taktiež Prof. dr. Raynaud, homeopat a dekan Farmaceutickej fakulty v Lyone o homeopatii uvádza: „Akonáhle do nej vniknete, spravidla jej zostávate verní. Možno i preto toľko lekárov vo Francúzku prepadlo homeopatii“ [37, str.20-21].
Zdá sa, ako by tu bol človek ovládaný nejakou nehmotnou homeopatickou duchovnou silou, ktorá ho činí závislým. Zahraničný lektor homeopatických kurzov priamo hovorí: „…liečiteľ (myslí sa homeopat), nikdy neprichádza sám. S vašimi dobrými úmyslami a činmi sa prejavia zároveň aj duchovné, či iné sily“ [28, str.93].

Je potrebné sa ešte krátko pristaviť pri homeopatmi veľmi často uvádzanom argumente, že homeopatia je bezrizikovou terapiou, ktorou nie je možné pacientovi ublížiť. Samotná homeopatická literatúra ale uvádza opak. Homeopatia sa môže prejaviť ako na psychickom, tak na fyzickom zdraví. Súčasná predsedkyňa homeopatickej spoločnosti k tomu hovorí: „Správne vybraný liek, ale taktiež náhodne trafený, môže mať ďalekosiahle účinky v živote pacienta, dokáže vyplaviť zapadnuté emócie… preto je nezodpovedné túto skutočnosť neuznať a neupozorniť na ňu pacienta… Všeobecne varujeme pacientov pred nekoordinovaným užívaním homeopatík… predčasná je ale potom radosť z odstránenia lupín, ak ich potlačenie vyvolá pneumóniu“ [38, str.17-18].

Homeopatický časopis dokonca uvádza i možnosť: „zhoršenie až k exitu“ (smrti) [9, str.9] po užití nesprávneho homeopatika. Ako ďalšie z možných dôsledkov „zlej voľby“ homeopatickej liečby je napr. uvedené:
1) zmeny menštruačného cyklu (k horšiemu)
2) poruchy spánku trvajúce viac ako týždeň
3) zhoršenie duševných a povahových symptómov [9, str.11]
Taktiež vo vedeckej literatúre sú popisované prípady poškodenia zdravia po aplikácii homeopatík a aj medzinárodné WHO centrum pre sledovanie nežiadúcich účinkov vo švédskej Upsalle má zaznamenané prípady poškodenia zdravia, niekedy i veľmi vážne, po použití homeopatík veľmi nízkych riedení. Pritom je nutné podotknúť, že nežiadúce účinky u homeopatík, na rozdiel od klasických liečiv, sa bežne nesledujú a veľkú pozornosť im nevenuje ani zmienené WHO centrum. Preto sa dá predpokladať, že tieto správy sú iba zlomkom skutočných škôd.

Biblický postoj
Ak sme sa až doposiaľ zaoberali prevažne duchovnými východiskami a súvislosťami ako ich charakterizujú samotní homeopati, chceli by sme teraz v stručnosti pripojiť niekoľko bodov na zamyslenie nad ich učením.
1) Bol to Boh, ktorý dal objaviť homeopatiu? Už Hahnemann zdôrazňoval „božský“ zrod tejto metódy a ním opakované tvrdenia o homeopatii, ako o „spásnej pravde“ je potrebné dať do súvislostí s jeho duchovnou a náboženskou orientáciou. Pritom nadprirodzený pôvod homeopatie je jej základom a bez tohoto „božského zjavenia“ by vraj táto metóda vôbec nemohla vzniknúť. To je tiež dôvod, prečo o tomto aspekte píšeme, ináč totiž samotný fakt, že je niekto špiritista, či inak sa zaoberá protibožskými činnosťami, nedokazuje falošnosť jeho objavov. Že bez nadprirodzeného „zjavenia“ by homeopatia údajne nevznikla nezdôrazňuje iba sám Hahnemann, ale aj význační bádatelia v homeopatii: „Práve poznanie Prozreteľnosti učinilo z Hahnemanna muža a práve Božia Prozreteľnosť ho nakoniec priviedla k pochopeniu poriadku“ [3, str. 79]. Hahnemann nenávidel Ježiša Krista ako blúznivca. Za pravého spasiteľa považoval Konfucia [5, str.161]. Podľa svedectva Biblie teda nemohol mať s pravým Bohom, Hospodinom, žiadny vzťah a nemohol k nemu prísť. Ježiš v evanjeliu hovorí: „Ja som cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ [Ján 14,6]. Naopak, ak bol Hahnemann v kontakte s nadprirodzeným svetom, s „duchovnom“, ako o tom opakovane svedčí on sám i jeho žiaci, nebol to Duch Svätý, kto mu tieto princípy zjavil [2 Kor. 4,4]. Pretože Hahnemann sám aktívne využíval špiritistického magnetizmu [5, str.169], dá sa predpokladať, že skutočne vstupoval do kontaktu s duchmi. Biblia však o týchto veciach hovorí celkom jasne a nekompromisne [5M 18,9-22]. Ani Hahnemann vďaka podobným metódam a „zjaveniam“ nemohol dôjsť k ničomu prospešnému a dobrému – viď. Mt 7,17-18.

2) Je človek duch, žijúci v tele? celá homeopatia pracuje na duchovnej báze. Zákony dynamizácie a potenciácie liečiva, nekonečne malých dávok a zrieďovaní, na ktorých homeopatia stojí sú chápané ako „odhmotnenie“ duchovnej podstaty látky, ktorá je v hmotnej forme uväznená. Takto uvoľnená, oslobodená „duchovná esencia“ látky má byť vlastným nositeľom účinku homeopatika. Všetky tieto homeopatické zákony vychádzajú z alchýmie a gnózy a sú tiež základom pre homeopatické chápanie človeka, či napr. pre výber homeopatika, a jeho potenciácie pri terapii.
Taktiež človek je tu logicky chápaný ako duch, žijúci v tele: „Je to vitálna energia, či vládca ducha… osádka ľudskej duše i tela, ktorá je nehmotná“ [3, str. 15]. Biblia však učí, že človek je nedeliteľnou bytosťou tela, duše a ducha [1.Tes 5,23]. Keď sa Ježiš zjavil svojim učeníkom, a dvere boli zatvorené, ani On nebol duchom: „Vari má duch telo a kosti?“ [Lk 24,39].
O gnóze, ktorá je pre toto učenie základom, sa v Písme hovorí ako o lživom poznaní [1.Tim 6,20].

3) Je prirodzený človek riadený božskou silou? Homeoopatická teória, že každého človeka (v jeho prirodzenom stave) riadi dokonalá „božská“ sila, zodpovedná ako za jeho fyzický organizmus, tak za psychiku, je v príkrom rozpore s Písmom. „Niet totiž rozdielu: Všetci zhrešili a nemajú slávy Božej“ [Rim 3,22]. „Amen, amen, hovorím ti, ak sa niekto znova nenarodí, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie. Kto sa nenarodí z vody a z Ducha, nevojde do Kráľovstva Božieho“[J 3,3 a 6].
Človeka v prirodzenom stave môže ovládať sila, o ktorej Písmo hovorí, že ovláda vek temna [Ef 6,12]. Táto sila však rozhodne nie je Božská.

4) Hovorí Písmo o sile ovládajúcej svet? V dôsledku odstránenia duchovnej príčiny nemoci, poruchy „životnej sily“ pomocou homeopatika, potom človek, jeho myseľ aj telo sa má, podľa homeopatových zámerov, dostať opäť pod pôvodnú vládu tejto „božskej“ sily. Teda zmyslom homeopatie je návrat do pôvodného duchovného stavu prirodzeného človeka, pod vplyv „prasubstancie“, „prasily“ ovládajúcej tento svet.
I Biblia hovorí o sile ovládajúcej tento svet. Jej pohľad je však diametrálne odlišný: „Aj vy ste boli mŕtvi pre svoje viny a hriechy, v ktorých ste prv žili podľa behu tohoto sveta, poslušní vládcovi nadzemských mocností, duchu, pôsobiacemu doposiaľ v tých, ktorí vzdorujú Bohu.“ [Ef 2,3]

5) Uzdravenie ľudského ducha homeopatiou? Cieľom podania homeopatika je odstránenie „duchovnej“ príčiny choroby, to platí presne rovnako dnes, ako za čias Hahnemanna, bez ohľadu na zameranie homeopata, či na typ jeho vzdelania. Toto uzdravenie v rovine duchovnej je primárne a telesné uzdravenie je iba jeho dôsledkom. Naproti tomu klasická medicína sa snaží o odstránenie telesných, resp. duševných nemocí a o obnovenie telesných event. duševných funkcií, teda pôsobí v rovine materiálnej alebo psychickej (duševnej).
Tu je úplný protiklad homeopatie a kresťanstva celkom zrejmý – namiesto Kristovej preliatej krvi zaistí duchovnú nápravu duchovná sila homeopatika, či duchovné sily stojace za liečiteľom [28, str. 93].
Je vhodné podotknúť, že i mnohé ďalšie metódy tzv. „holistickej“, „celostnej“ liečby sú zamerané na ľudského ducha – na odstránenie údajnej duchovnej príčiny choroby a vychádzajú z rovnakých gnostických predstáv.

6) Je užívanie homeopatie bez duchovných rizík? Praktické prejavy aplikácie homeopatík vedú u niektorých osôb k rôznym konkrétnym duchovným prejavom, smerujúcim často k zjavne proti biblickým predstavám a učeniam. Tieto prejavy, uvádzané tiež v zahraničnej odbornej homeopatickej literatúre, niekedy nastávajú pri požívaní, či aplikovaní homeopatie bez ohľadu na to, či dotyčná osoba si je vedomá okultného pozadia homeopatie, alebo je jej toto pozadie skryté. Patria sem napr. mytologické sny a predstavy, zmeny psychiky a rysov osobnosti, rôzne predstavy o Bohu nezlučiteľné s Bibliou a ďalšie.
Nie je taktiež prekvapujúcou skutočnosťou, že pri aplikácii homeopatie sa ľudia často otvárajú ďalším metódam, vychádzajúcim z astrológie a proti biblických učení o vzťahu človeka a makrokozmu, ako je napr ayurvéda. Do tejto oblasti patrí aj navodenie akejsi harmónie človeka s kozmickými silami, ku ktorému má dôjsť v dôsledku užívania homeopatika.
Homeopati a osoby dôsledne praktizujúce túto metódu sami často dosvedčujú, že homeopatia vedie človeka stále k hlbšiemu „zasväcovaniu sa“ tejto metóde a presvedčeniu, že homeopatické zákony a Hahnemannov Organon racionálnej liečby sú merítkom pravdy. „Trvalé štúdium Organonu prináša hlbšie a hlbšie pochopenie, pretože v ňom je pravda“ [3, str. 79]. Zmenený pohľad na svet a predstavy o ňom sú jasne rozpoznateľné i v prácach tých homeopatov, ktorí nevidia nárok homeopatie takto vyhrotene. Ježišov nárok „Ja som cesta, i pravda, i život“ [J 14,6] i tu platí pre všetkých, ktorí ho chcú dobrovoľne a verne nasledovať. I tu je vidieť, aký nárok na človeka si homeopatia činí.

7) Smrť tela, alebo ducha? Motív zástupnej Kristovej smrti býva niektorými homeopatmi využívaný. Je známe, že zástancovia „kresťanskej gnózy“, ktorej sa títo homeopati dovolávajú pri svojich špekuláciách o Kristovom vykupiteľskom diele, čerpali z gréckej mytológie. Napr. Demeter, božia dcéra, je so súhlasom Dia unesená kniežaťom podsvätia Hádesom. Zeus podom Hádesa premáha a vyslobodzuje Demeter. Takto do podsvätia zostupujú aj iní bájni hrdinovia, aby v ríši smrti bojovali s príšerami – napr. Herakles a Thesseus, ktorí bývajú prirovnávaní ku Kristovi.Tieto príbehy sa potom stali základom pre starogrécke chápanie a oslavu vzkriesenia.
Inšpirácia týmito mýtmi v spojení s teóriou, že človek je vo svojej prirodzenosti duch, nutne posúva i Kristovu obeť do roviny ducha a tým popiera spasiteľnost kríža (obeť tela). Pokiaľ by bol človek duch, Slovo sa nemuselo stať telom [Žd 2,14]. Ježišova telesná smrť a jeho krv, preliata na Golgote, nemá podľa týchto učení moc očistiť človeka od hriechu. Preto vraj trpel Ježiš duchovne, v pekle, kde bojoval s diablom a jeho anjelmi, a to po svojej telesnej smrti. Tento proces prirovnáva alchymistická symbolika k individualizácii a vzostupu, podobne ako homeopat Dathlefsen.
Naproti tomu Biblia hovorí, že Ježiš na kríži tesne pred svojou smrťou jasne povedal: „Je dokonané!“ [J 19,30], a keď zomieral, zvolal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ [Lk 23,46]. Zločincovi, ukrižovanému vedľa neho povedal: „Amen, hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji“ [Lk 23,43]. Žiadny z týchto výrokov by nemohol predniesť, ak by po svojej telesnej smrti na golgotskom kríži musel ešte trpieť v pekle. Biblia častokrát s veľkým dôrazom opakuje skutočnosť, že Ježišova telesná obeť – obeť tela a krvi – na kríži priniesla spasenie. „…raz navždy dal svoju vlastnú krv, a tak nám získal večné vykúpenie“ [Žd 9,12]. „Zmierenie priniesla Jeho krv na kríži“ [Kol 1,20].“Ale v Kristu Ježišovi ste teraz vy, kedysi vzdialení, sa stali blízkymi pre Kristovu preliatu krv“[Ef 2,13 a 16]. „On na svojom tele vzal naše hriechy na kríž, aby sme zomreli hriechu a žili spravodlivosti“[1.Pt 2,24].
Táto teória naviac aj popiera Kristove Božstvo, lebo On – Boh – jediný je nesmrteľný, má život sám v sebe a je svetlom, ktoré tma nepohltila.
Domnievame sa, že zmienený rozbor by pre kresťana mohol byť dostatočným varovaním pred homeopatiou, alebo ho viesť k vlastnému hľadaniu pravdy o tejto metóde pred Bohom. Pokiaľ by niekto nemal istotu, či uvedené citácie nie sú vytrhnuté z kontextu, alebo inak skreslené, doporučujeme mu, aby sa sám presvedčil v uvedenej literatúre o zmienených duchovných súvislostiach. Podotýkame, že uvedená literatúra je ako angloamerickej školy, otvorene sa hlásiaca k náboženským koreňom, tak školy francúzskej, snažiacej sa pôsobiť odborne, „materialisticky“ a vedecky.

Záver
Záverom by sme ešte pripomenuli, ako sa k okultizmu postavili novoobrátení kresťania z Efezu: „Potom mnohí z tých, ktorí sa zaoberali mágiou, priniesli svoje knihy a pred všetkými ich spálili. Ich cena sa odhadovala na päťdesiattisíc strieborných. A tak v moci Pánovej rástlo a rozmáhalo sa Jeho Slovo“ [Sk 19,19]. Že sa i v prípade homeopatie jedná o mágiu, plynie z jej duchovných východísk i praxe. Uznáva to i vedúci zahraničných lektorov, zapojený do súčasného homeopatického vzdelávania lekárov, známy homeopat Dr. Cousett, ktorý vyzýva českých homeopatov: „Pokračujte vo svojej práci tvorčej homeopatickej mágie“ [15].

Citovaná literatúra:(citácie sú uvedené v tejto skrátenej forme kvôli stručnosti)
·1. Hahnemann S., Organon racionální léčby, Alternativa, Praha, 1993
·2. Inglis B., West R., Prùvodce alternativní medicínou, Zemědělské nakladatelství Brázda, Praha, 1992
·3. Kent J.T., Přednášky o homeopatické léčbě, Alternativa, Praha, 1994
·4. Čehovský J., Víc než léčba – Homeopatie, Alternativa, Praha, 1994
·5. Heide M., Bludné cesty ke zdraví, Jupos, Ostrava, 1992
·6. Rosivalová V., Homeopatie – jak se mùžeme sami léčit, Kamila, Bratislava, 1992
·7. Krejčová G., Letní škola klasické homeopatie, Medica Revue č.2, str. 27
·8. Kunze H., Homeopatie, Bibel Gemmeinde, Waldbronn 2, 1985
·9. Folia Homeopathica 1, 1993
·10. Dethlefsen T., Osud jako šance, Svoboda, Brno, 1992
·11. Baker-Eddy M., Science and Health with Key to the Scriptures, The First Church of Christ, Scientist, Boston, Massachussets, USA. 1934
·12. Cousset F., Folia Homeopatica Bohemica č. 2, 1994
·13. Moulin A. M., citácia podľa: Poitevin B., Folia Homeopatica Bohemica č.2, 1994
·14. Rýc M., Boehm S., Úvod do homeopatie, Vodnář, Praha 1991
·15. Cousset F., Prejav na slávnostnom odovzdávaní Medzinárodných diplomov homeopatickej terapie, hotel Atrium, Praha, 23.10.1993
·16.Blackeiová G., Homeopatie, královská léčba, Alternativa, Praha,1992
·17.Eppenich H., British Homeopatic Journal, April 95, Vol 84
·18. Zweig S., Léčení duchem, Odeon, Praha, 1981
·19. Rýc M., Regenerace č. 4, IV. roč.,1996
·20. Čehovský J., Naše recenze Rajan Shankaran: Duch homeopatie, Homeopatie 11, 1996
·21. Whitmont E., Využití snù při homeopatickém předepsání a provingu, Homeopatie 11, 1996
·22. Čehovský J., Regenerace č.5, IV.roč., 1996
·23. Jouanny J., Crapanne J. B., Dancer J. L., Masson J. L., Homeopatická terapie díl 2., Vodnář, Praha, 1993
·24. Čehovský J., Regenerace č.2, IV.roč., 1996
·25. Váňová H., Kam až sahá homeopatie, Folia Homeopatica Bohemica č. 3-4, 1995
·26. Cartwright S., O povaze homeopatie, Homeopatie č.11, 1996
·27. Rýc M., Dopis přátelùm spoločnosti Rhodon, 1992
·28. Chappel P., Homeopatická samoléčba, Alternativa, Praha, 1995
·29. Cousset F., Od miasmatu k citlivému typu, 1. díl, Folia Homeopatica Bohemica č.2, 1994
·30. Jouanny J., Materia Medica Homeopatica, Vodnář, Praha, 1992
·31. Norland M., Několik úvah o Merkuriu, Homeopatie č.8, 1995
·32. Barták J., Folia Homeopatica Bohemica č.1, 1991
·33. Williams J., Heaven and Hell, Journal of Homeopathy No. 1, Vol.2, 1994
·34. Zentrich J. A., Homeopatie a energoinformatika, Regenerace č. 4, IV.roč., 1994
·35. Pfeifer S., Gesundheit um jedes Preis, Basel, 1980
·36. Mužík M., Úvodní slovo, Folia Homeopatica Bohemica č. 1, 1996
·37. Maraulasová E., Budoucnost bude patřit rozumné medicíně, Časopis českých lekárníkù č.12, 1996
·38. Krejčová G., Když se řekne homeopatie, není to vždy homeopatie, Medica revue č. 1, 1994
·39. Kamat G., Posedlá žena vyléčená, Homeopathic links 1, 1995
·40. Engebretsen R., Od zvířete k lidské bytosti, Homeopathic links 2, 1995
·41. Škodová Z., Homeopatie na internetu, Homeopatie č.9, 1996
·42. Jouanny J., Materia Medica Homeopatica, Základní poznámky, 1. díl, Vodnář, Praha, 1993
O autoroch:
Vladimír Bíba je doktorom farmácie a odborným pracovníkom Státního ústavu na kontrolu léčiv Praha. Je členom Církve Bratrské.
Aleš Franc je magister farmácie a bývalým členom Homeopatickej spoločnosti od jej založenia. Je výskumným pracovníkom Výskumného ústavu Lachema Brno. Je členom Apoštolské církve.
Vyšlo ako príloha mesačníka Křesťanské misijní společnosti Život víry. 2. rozšírené vydanie 1997.
Zdroj: https://sites.google.com/site/milann77/homeopatia-a-krestanstvo