Pokánie

   Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša, keď človek začne brať Božie Slovo úplne vážne. Tento proces by sme mohli prirovnať k ladeniu rádia. V éteri môže byť krásna hudba, ale dokiaľ svoj prijímač nenaladíme na potrebnú frekvenciu, tak sa z jej počúvania nemôžeme tešiť. Boh, ktorý je Absolútna Blaženosť, sa stane aj našou blaženosťou, keď začneme myslieť, chcieť a konať súhlasne so zjaveným Božím Slovom. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. Medzi znaky pravého pokánia patrí radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života. Musí sa stále obnovovať a prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.
    Prvotný hriech spôsobil, že sa rodíme v stave bezbožnosti (ASEBEIA), a z nej pramení naša bezmocnosť voči hriechu. Ďalšie skutkové hriechy sú ovocím tohto prvotného. Hriech vo svetle Božieho Slova znamená: stav znepriatelenia s Bohom, stav neposlušnosti voči Bohu, stav nespravodlivosti voči Bohu, stav zotrvávania v zajatí lži, jedným slovom odmietnutie Božej blízkosti. Do tohoto stavu odmietnutia zaznieva Ježišova výzva k pokániu. Jeho výzva však nieje jednostranne zameraná na odklon od hriechu. On hovorí: „Čiňte pokánie a verte v toto posolstvo.“ Ježišova výzva k obráteniu a k pokániu nezdôrazňuje predovšetkým vonkajšie skutky, vrecovinu a popol, pôsty a umŕtvovania, ale kladie dôraz na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. Vnútorné pokánie je radikálne nové zameranie celého života, návrat, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti. Toto obrátenie srdca doprevádza bolesť a spásonosný smútok. 
    Ľudské srdce je ťažkopádne a zatvrdlivé. Je treba, aby Boh dal človeku nové srdce. (zrov. Ez 36,26-27) Obrátenie je predovšetkým dielom Božej milosti: tá nám dáva, aby sme sa vo svojich srdciach k nemu vrátili: „Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa…“ (Plač 5,21) Boh nám dáva silu začať znovu. Tým, že naše srdce objaví veľkosť Božej lásky sa zachveje hrôzou z ťarchy hriechov a začína sa báť uraziť Boha a odlúčiť sa od Neho. Ľudské srdce sa obráti, ak sa zahladí na toho, ktorý bol prebodnutý našimi hriechmi. Sv. Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá pre Boha, jeho Otca: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia.“ (List Korintským). 
    Pokánie je zároveň ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Adam zhrešil tým, že si zobral život do vlastných rúk a rozhodol sa žiť len podľa seba a pre seba. My všetci sme túto formu života zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační“. Základný skutok pokánia je znovuprijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Uznať Boží nárok na seba. A toto sa deje vo svätom prijímaní. Pod svätým prijímaním rozumiem nielen prijatie Kristovho tela v Eucharistii, ale prednostne prijatie Ježiša ako učiteľa, prijatie Božieho Slova. Spása spočíva v znovu prijatí Ježiša. Sv. Ján evanjelista hovorí, že Boh tým, ktorí Ježiša prijali, dal moc, stať sa Božími deťmi. (zrov. Jn 1,12) 
    Väčšinou, keď sa zamýšľame sami nad sebou a nad svojou hriešnosťou, považujeme za svoju najväčšiu chybu určitú danosť, s ktorou sme sa narodili. Niečo, za čo v podstate ani nemôžeme a s čím si sami nevieme rady. Vo víťazstve nad hriechom hľadáme svoju spásu a sme zúfalí, keď zisťujeme, že s určitými vecami nevieme napriek najlepšej vôli niečo pozitívne urobiť. Naše duchovné úsilie sa vyčerpáva v tom, na čo nemáme silu a preto po určitých sklamaniach prijímame ako normálny stav určitý kompromis s hriechom. Naša situácia je podobná situácii človeka, ktorý je od narodenia chorý. Múdry lekár mu nebude vyčítať stav, v ktorom sa narodil. Môže mu však začať robiť výčitky, keď mu naordinuje účinné lieky a zistí, že ich neberie. Nech ich neberie z akéhokoľvek dôvodu, či im neverí alebo z nedbalosti, od chvíle, ako existuje dostupný liek, je zodpovedný za svoj stav. Toto prirovnanie dobre vystihuje o čo ide v duchovnom živote. Pán Ježiš v evanjeliu sv. Jána hovorí na adresu farizejov: „Keby som nebol prišiel, nemali by hriechu. Hriech je v tom, že neuverili v Syna Božieho.“ (Jn 15,22) Ježiš prichádza ako Spasiteľ poslaný od Otca na našu záchranu, prichádza ako Božský a účinný liek proti našej smrteľnej chorobe. Spása spočíva v prijatí Kristovej vlády a víťazstvo nad hriechom je toho ovocím a dôsledkom. Jedine Ježiš si dokáže poradiť s hriechom v nás.