Prečo pokora nie je tým, za čo ju väčšina ľudí považuje?

Pokora je autentickosť
Súčasná psychológia namiesto pokory viac využíva termín „autentickosť“. Znamená to žiť pravdu o sebe, byť úprimný voči sebe samému a iným. Pokora je znakom psychickej a duchovnej zrelosti a vnútornej slobody. Nejde len o typy správania, ktoré musíme prijať, pokora je skôr spôsobom bytia a budovania vzťahu k iným. Prejavuje sa spôsobom, akým sa človek prijíma a váži si samého seba. 
V kresťanskej tradícii je pokora o sústredení našich životov na Boha, a nie na seba. Znamená to akceptovať, že nie sme stredom vesmíru a že svet sa netočí okolo nás. Pokoru starovekí učitelia kresťanskej spirituality chápali ako zdravé sebapoznanie, ktoré nás robí ľudskejšími a viac si vedomými vlastnej malosti a obmedzení, a to bez toho, aby sme predstierali, že sme niečím, čím nie sme. Svätý Augustín povedal, že „každá pokora spočíva v poznaní samého seba“.
Pokora však nie je rezignovanosťou. Svätý Ján Zlatoústy označil pokoru za „matku všetkých cností“, teda ako ich koreň a základ, pretože k cnostiam sa priblížime iba vtedy, ak najprv rozpoznáme a prijmeme oblasti, v ktorých sme slabí a potrebujeme rast. Pokorní ľudia sa chcú zlepšovať, a môžu tak robiť, pretože neklamú seba alebo iných; žijú v pravde. Nie sú pyšní, pretože ochotne priznávajú svoje nedostatky; nie sú pesimisti, pretože veria, že sa v odpovedi na Božie volanie k svätosti a pomocou jeho milosti môžu zmeniť. Keď sa nebudeme báť vidieť a uznať svoje chyby, uschopní nás to rásť a dozrievať. 
Skutočne pokorní ľudia sa zároveň radujú z dobra prítomného v ostatných ľuďoch a z majestátnosti, ktorá ich obklopuje. Sú úplne slobodní od komplexu menejcennosti a potreby porovnávať sa s ostatnými. Skromní ľudia sú slobodní; nepotrebujú pochvalu, uznanie alebo potlesk za svoje cnosti, pretože vedia, kým sú a že majú hodnotu.
Skutočná pokora je preto zdrojom zdravého sebavedomia, odvahy a slobody. Skromní ľudia neprosia o uznanie a neznepokojujú sa, keď ho nedostanú, pretože ich šťastie nezávisí od názoru iných ľudí. Pyšní ľudia sú naopak veľmi citliví na kritiku, ľahko získavajú vnútorné zranenia a je jednoduché ich odradiť. Chesterton považoval za prirodzený základ pokory humor, pretože tí, ktorí sa dokážu zasmiať sami na sebe, sú slobodní od akejkoľvek pýchy.