Ak teda čítate tento text aj po roku 2012, máte tu ďalší dôkaz o „spoľahlivosti“ predpovedí budúcnosti a o tom, že aj tento koniec sveta prešiel tak, ako tie ostatné pred ním – čiže normálne. Niektoré veci sa však naozaj dajú s istotou predpovedať. Napríklad to, že určite sa objaví ďalší dátum konca sveta, podložený dávnymi prorokmi, prastarými národmi, Sibylou, Nostradamom, veštcami, médiami alebo hviezdami. Naivita nezomrela a nevymrie ani s ľuďmi, ktorí sa stali obeťou všetkých týchto alebo podobných podvodov a omylov.
Mágia, veštenie, horoskopy, poverčivé úkony, alchýmia a čary nie sú samy osebe ničím serióznym. Ale to, že tomu toľko ľudí verí a ďalší na tom zarábajú, je mimoriadne vážny a znepokojujúci fakt. Prečo ľudia tomu veria? Prečo sa opakovane nechajú obalamutiť a okrádať? Prečo akoby rezignovali na zdravý rozum, alebo priam chceli naň rezignovať? V hre je totiž duša človeka a jej najhlbšie túžby. A to, ako sa človek správa, je ovplyvnené predovšetkým tým, aká je jeho predstava o Bohu, svete, človeku, duši a spáse.
Čo nie je mágia?
Mágiou určite nie sú vystúpenia kúzelníkov a kaukliarov, aj keď sú niekedy prezentované ako mágia. Zvlášť vtedy, keď sú ich protagonisti oblečení do tmavého odevu, využívajú prítmie a svetelné efekty a navodzujú dojem niečoho tajomného. Niektorí aktéri tohto druhu umenia a zábavy sami odmietajú označenie mág alebo čarodejník a radšej používajú označenie iluzionista. O to v podstate aj ide – vytvoriť ilúziu, zdanie niečoho, čo zmysly síce nepostrehnú, ale čo má prirodzené vysvetlenie. Iste, čím sú ich vystúpenia efektnejšie, tým sú ohromujúcejšie a niekedy môžu navodiť aj pocity strachu. Nejde však o mágiu. Iluzionisti sú vlastne veľmi čestní ľudia – povedia, že nás oklamú, a svoj prísľub aj dodržia. Spália bankovku a potom ju vytiahnú z vrecka (napríklad aj nášho), vznášajú sa nám pred očami, rozpília svoju pôvabnú asistentku, nechajú zmiznúť veľké i známe objekty… Netreba hneď strašiť démonmi. Je to hra so zmyslami, pozornosťou a emóciami. Nie je to však mágia.
Kúzelníci, kaukliari a iluzionisti sú čestní ľudia – povedia, že nás oklamú, a svoj prísľub aj dodržia. Zahrávajú sa s našimi zmyslami, pozornosťou a emóciami. Nie je to však mágia.
Mágiou nie sú ani náboženské obrady. Sviatosti, požehnania, obradné gestá nie sú magické úkony ani praktiky. Bez sviatostnej moci a bez viery sú neúčinné. Je pravda, že naivný prístup niektorých veriacich je skôr poverčivosťou (ktorá potrebuje vonkajšie vnímateľné gestá) ako vierou a prispieva ku karikatúre kresťanskej viery. Neznalosť právd a nezaujímanie sa o tajomstvá viery znamenajú jej nesprávne chápanie a pomýlené prežívanie, ktoré má bližšie k mágii než k dôvere v Boha. Jedným z takých príkladov je aj známa kúzelnícka formulka „hókus-pókus“, ktorá pochádza zo skomoleniny latinských slov vyslovovaných kňazom pri svätej omši. Keď sa svätá omša slúžila iba v latinčine, slová premenenia zneli: „Hoc est enim corpus meum quod pro vobis tradetur.“ (Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás). Vyslovované „hok-est-(enim)-korpus“ si ľudia, ktorí latinsky nerozumeli a na oltár nevideli ako my dnes, skomolili do podoby „hókus-pókus“. A niektorí aj premenu chleba a vína na Kristovo telo a krv prirovnávali k posvätným čarom.
Čo je mágia?
Slovo mágia pochádza z gréckeho výrazu magheia a znamená vedu, múdrosť. Ešte skôr však, ako toto slovo prešlo do gréčtiny, boli slovom Magoi – Mágovia označení potomkovia jedného zo šiestich kmeňov, ktorí tvorili starobylý národ Medov. Tento národ okolo roku 1000 pred Kristom dobyl mesto Ninive na severe dnešného Iránu a vytvoril veľkú ríšu, ktorá v roku 550 pred Kristom podľahla zase Perzskej ríši. Výrazom mágovia boli potom označení antickí perzskí kňazi. Týmto slovom označuje aj Matúšovo evanjelium mudrcov od východu, ktorí sa prišli pokloniť do Betlehema novonarodenému židovskému kráľovi Ježišovi Kristovi (porov. Mt 2, 1-12).
Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje mágiu ako „praktiky, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie“ (KKC 2117). Aj iné slovníky a encyklopédie sa zhodujú v tom, že mágia je abstraktný systém, ktorým chce človek ovládať svet prírody, vrátane predmetov, udalostí, ľudí a psychologických javov pomocou paranormálnych, tajomných alebo nadprirodzených prostriedkov. V mnohých kultúrach koncept mágie stojí v protiklade k vedeckému alebo náboženskému pohľadu na svet.
Pojmy mágia, magický sa často kryjú s pojmami okultný (skrytý) alebo ezoterický (vnútorný). V tomto prípade sa pod mágiu zaraďujú čiastkové náuky s aspektom „tajomná“, napríklad alchýmia, astrológia alebo mesmerizmus (niekedy označovaný ako magnetizmus, prírodný magnetizmus, biomagnetizmus alebo aj hypnotizmus).
Ezoterika alebo ezoterizmus pochádza z gréckeho slova esotérikos, čo znamená vnútorný kruh, to, na čo potrebujeme zasvätenie, aby sme to pochopili. Je to súhrnné pomenovanie pre spirituálne náuky a praktiky. Človek je údajne vedený k „pravému poznaniu“, ktoré je však vždy prítomné v ňom. Naproti tomu zjavenie, v ktorom sa Boh ukazuje človeku zvonku, je ezoterickému mysleniu cudzie.
Okultizmus pochádza z latinského slova occultus, čo znamená skrytý, tajomný, tajná náuka. Pod okultizmom sa rozumejú náuky a praktiky, prostredníctvom ktorých môže človek údajne získať moc nad svojím osudom, nad hmotou a nad svojím okolím. Medzi okultné praktiky patria napríklad kyvadla, veštenie zo sklenenej gule, astrológia a jasnovidectvo. Dnes sa skôr používa výraz ezoterika, obe slová sú však chápané ako synonymá.
Ezoterika alebo ezoterizmus teda hľadá „pravé“ poznanie, okultizmus a mágia hľadajú nástroje na získanie moci. Niektorí z tých, čo sa zaoberajú takýmito praktikami a šíria ich, rozlišujú tieto dva výrazy. Radšej používajú iba pojem ezoterika, lebo na rozdiel od okultizmu ezoterika neznie tak negatívne, ale skôr tajomne. Iné skupiny sú zároveň ezoterické i okultné a netaja sa tým, že im ide o jedno i druhé, pričom sa aj okultné praktiky usilujú vysvetliť pozitívne ako poznanie a múdrosť, na ktoré ľudstvo prišlo už pred stáročiami.
V každom prípade ide o túžbu človeka stať sa božským. Samotná túžba ešte nie je zlá, tú vložil do srdca človeka sám Boh. Problémom je spôsob, ako ju chce človek realizovať – vlastnými silami, nezávisle od Boha a niekedy aj otvorene odmietaním Boha.
Katechizmus Katolíckej cirkvi preto zaraďuje mágiu medzi hriechy proti prvému Božiemu prikázaniu, ktoré zakazuje uctievanie iných bohov okrem jediného Pána. „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou. Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!“ (Ex 20, 2-5). Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi všetky takéto praktiky „vážne odporujú čnosti nábožnosti. Sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov“ (KKC 2117).
Zdroj:
http://farnostvitaz.sk/2012/10/magia_horoskopy_vestenie_povery_co_na_to_boh/