Svedectvo z pekla: plač zatratenej duše

Hlboko som sa búrila proti Bohu. Nerozumela si tomu, myslela si si, že som stále katolíčka. V skutočnosti som chcela byť niekto. Aj som platila cirkevné poplatky. Možno, že tvoje odpovede boli niekedy správne. No vtedy na mňa neurobili žiadny dojem, pretože v mojich očiach si nesmela mať pravdu. Naše odlúčenie kvôli môjmu manželstvu nemalo pre mňa teda žiaden význam, pretože som mala falošný vzťah k tebe.

Aj môj manžel v tomto ohľade zmýšľal podobne. Náš manželský život sme vo všeobecnosti strávili vo veľkej harmónii. Vo všetkom sme sa zhodli. Dokonca aj v názore, že sme nechceli prijať bremeno detí. V skutočnosti chcel mať manžel iba jedno, no nakoniec sa mi ho podarilo odradiť aj od tejto túžby. Šaty, luxusný nábytok, zábava, pikniky, výlety autom a podobné veci boli pre mňa dôležitejšie. Bol to rok naplnený radosťou na zemi, v ktorom som prešla z manželstva k náhlej smrti – samozrejme vnútornej, lebo som nikdy nebola šťastná, aj keď navonok som vyzerala byť v pohode.

Nečakane som získala dedičstvo po svojej tete Lotte. Manželovi sa podarilo postúpiť v práci, a tak sme mohli atraktívnym spôsobom prerobiť náš nový domov. Náboženstvo nám nesvietilo žiadnym svetlom, iba niekde z diaľky – bledo, slabo a neisto.
Dávala som voľnú cestu svojmu chorému humoru o niektorých stredovekých vyobrazeniach pekla na cintorínoch alebo hocikde inde. Myslela som si, že diabol praží duše v načerveno horiacom uhlí, zatiaľ čo jeho spoločníci s dlhými chvostami mu prinášajú nové obete. Jeden sa možno mýli pri zobrazovaní pekla, ale v tomto ohľade sa nikdy nepreháňa. Hovorím ti: oheň, o ktorom hovorí Biblia, neznamená trápenie svedomia. Oheň je oheň! To, čo povedal: “Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“, treba chápať doslovne. Doslovne! Iste – spýtaš sa: ako sa môže duch dotknúť ohňa materiálne? Ako môže tvoja duša trpieť na zemi, keď vložíš prst do plameňa? V skutočnosti duša nehorí, ale to umučenie, čo každý jeden cíti…!!!

Naše najväčšie umučenie spočíva v poznaní, že už nikdy nebudeme vidieť Boha. Ako nás môže tak veľmi mučiť? Len preto, že na zemi sme boli ľahostajní? Kým nôž leží na stole, nič sa ti nedeje. Vidíš, aký je ostrý, ale necítiš ho. Ale zabodni nôž do tela a začneš kričať od bolesti. Teraz cítime stratu Boha, zatratení katolíci trpia viac ako tí, ktorí vyznávali iné náboženstvá, pretože opovrhovali tými milosťami a obrovským svetlom. Ten, čo pozná viac , trpí krutejšími bolesťami ako ten, ktorý poznal menej. Ten, kto zhrešil zo zloby, trpí intenzívnejšie než ten, kto zhrešil zo slabosti. Ale nikto netrpí viac, než si zaslúži. Keby to nebola pravda, mala by som motív k nenávisti!

A takto som zomrela. Pred týždňom – hovorím to z tvojho pohľadu – pretože podľa bolesti môžem veľmi dobre povedať, že je to už desať rokov, čo trpím pekelným ohňom – pred týždňom sme môj manžel a ja šli na piknik. Bolo to v nedeľu. Bol to môj posledný deň. Ten deň bol úžasný, cítila som sa veľmi dobre. Avšak tá radosť, ktorá nič dobré neveštila a ktorú som po celý ten deň pociťovala, ma dobehla. Keď sme sa vracali, manžela počas jazdy v plnej rýchlosti osvietilo slnko a on stratil kontrolu nad autom. Slovo Ježiš, ktoré často používajú niektorí ľudia v nemeckom jazyku, mi s chvením vykĺzlo z úst. Nie ako modlitba, ale ako výkrik. Potom som stratila vedomie. Podivné je, že to ráno mi na um prišla nevysvetliteľným spôsobom táto myšlienka: „Ešte raz by si mohla ísť na omšu.“ Zdalo sa mi to ako posledná výzva lásky.

Tip na knihu: Tvoje dni sú spočítané
Moje jasné a rázne “NIE” odrezalo ten prameň myšlienok. Už vieš, čo sa stalo po mojej smrti. Všetko o manželovi a mojej matke ako aj to, čo sa dialo s mojou mŕtvolou počas môjho pohrebu, sú mi známe z nejakého prirodzeného vedomia. Čo sa deje na Zemi, poznávame len veľmi nejasne, ale vieme, čo sa nás dotýka. Vidím tiež, kde žiješ.

Zrazu v okamihu môjho prechodu som sa prebudila z temnoty. Videla som samú seba zaplavenú oslnivým svetlom. Bolo to na tom istom mieste, kde ležalo moje mŕtve telo. Bolo to ako divadlo, keď sa náhle rozsvietia svetlá, odhrnie sa opona a zjaví sa nečakaná scéna, neskutočne osvetlená scéna. Moja duša sa mi ukázala ako v zrkadle, videla som všetky milosti, ktorými som pohŕdala od svojej mladosti až do posledného NIE povedaného Bohu. Cítila som sa ako vrah, ktorému ukazujú jeho mŕtvu obeť počas procesu na súde. Mala by som kajať? Nikdy! Mala by som sa hanbiť? Nikdy!

No nemohla som stáť pred očami Boha, ktorého som odmietla. Pre mňa existovala v tom momente len jedna vec: útek! Tak ako Kain utiekol od mŕtveho Ábelovho tela, tak aj moja duša chvátala od toho hrozného pohľadu. Toto bol môj osobný súd, kde neviditeľný sudca povedal: ‘Preč odo mňa!’ Moja duša potom padla hlavou do miesta večného mučenia ako žltý sírový tieň.
zdroj: olrl.org