Svedectvo Nicole Watt
Od detstva, keď som skákala po brehu potoka k domu starých rodičov, som mala pocit, že cítim (a niekedy aj vidím) niečo, čo by sa dalo nazvať neviditeľným alebo duchovným svetom.
Niekedy bol tento svet taký sladký ako detský úžas z toho, že vieme, kde je ukryté veľkonočné vajíčko. Inokedy ma zlovestný záblesk vnímania varoval, že som v dome, kde sa praktizuje čarodejníctvo. Často tieto zážitky sprevádzala vízia a pocit tepla alebo chladu v mojom srdci, predlaktiach a rukách.
Boli aj mätúce chvíle, keď som mala silné podozrenie, že niekomu sa nedá veriť alebo že nehovorí pravdu. Ako dieťa som si nebola istá, kedy sa mám ozvať alebo čo mám povedať, takže som mala tendenciu vyrukovať s čímkoľvek, čo ma napadlo.
„Zase si zvedavá,“ hovorievala mi mama svojím jemným spôsobom, hoci som vedela, že skúšam jej trpezlivosť. „Musíš sa starať o svoje veci.“
Vstupná brána démonov
Moja stará mama, múdra a milujúca kresťanka, mala na mňa silný vplyv. Sedávala na verande a lúpala hrášok na večeru, oči jej žiarili a moje srdce horelo, keď rozprávala príbehy o tom, koľkým ľuďom Ježiš pomohol a ako ho démoni a náboženskí vodcovia nemali radi.
Ako tínedžerka som bola zvedavá na nadprirodzenú sféru a začala som si dopĺňať čítaním kníh o okultizme. Milovala som Boha, ale zároveň som si pestovala neposlušnosť. A hoci ma táto téma desila, postupne som sa nechala ňou zlákať. Kúpila som si tabuľu Ouija a začala som sa zaujímať o jasnovidectvo – schopnosť vedieť veci o ľuďoch a miestach, prítomnosti alebo budúcnosti, na základe zvýšeného vnímania.
