Východná meditácia sa stretáva s diablom!

Meditácie inšpirované náboženstvom a kultúrou Ďalekého východu
V súčasnosti existuje v mnohých prostrediach móda na meditáciu inšpirovanú náboženstvom a kultúrou Ďalekého východu. 
V Poľsku, najmä vo väčších mestách, je pomerne veľa centier, ktoré ponúkajú tento typ meditácie. 
Takto chápaný úvod do meditácie navrhujú „domorodí“ majstri aj „východní“ guru, ktorí nepochádzajú iba z Ďalekého východu, ale aj zo Spojených štátov a západnej Európy, kde sú prosperujúce centrá „východných náboženstiev“.
Prax východnej meditácie sa stáva obzvlášť nebezpečnou pre mentálne strateného človeka, ktorý nie je schopný ovládať emočné a psychologické procesy, ktoré v ňom vyvolávajú meditačný zážitok.
 
V takejto situácii môže dlhodobá meditácia, najmä ak chýba náležitá duchovná a terapeutická pomoc, človeka jednoducho zlomiť nielen duchovne, ale aj psychicky. 
Môže spustiť určitú neurotickú alebo psychotickú „pohotovosť“, ktorá existuje u mnohých ľudí hlboko zranených životom. 
Poznamenajme tiež skutočnosť, že pre človeka vychovávaného v kresťanskej tradícii je skúsenosť s východnou meditáciou cudzia nielen z náboženského hľadiska, ale aj z kultúrneho hľadiska.

Ako by sme mali reagovať na tento jav? 

Po prvé, nemali by sme sa obmedzovať na apologetiku. 
A hoci sú potrebné niektoré prvky ospravedlnenia, najmä na odhalenie zneužívania niektorých „pánov“ a „guru“, musíme si položiť aj otvorené a úprimné otázky: prečo ľudia, ktorí boli vychovávaní v kresťanstve, mali kresťanských rodičov, zúčastňovali sa na katechéze, teraz utekajú (pretože je to forma úniku) pred vlastnou duchovnou tradíciou?
Bolo by však nespravodlivé myslieť si, že je to iba ich osobná chyba. 
Ako spoločenstvo Cirkvi by sme mali skúmať svedomie: do akej miery naše miestne spoločenstvá (farské, náboženské, oázové, charizmatické atď.) ponúkajú systematickú školu kresťanskej meditácie pod vedením skúsených kresťanských duchovných majstrov. 
Ľudia často hľadajú hlbší vnútorný život mimo Cirkvi, pretože sú presvedčení, že v Cirkvi takúto príležitosť nenájdu.
U mnohých ľudí existuje aj určitá nevôľa voči Cirkvi, alebo skôr voči určitým ľuďom Cirkvi, od ktorých nie vždy dostali najlepšie svedectvo o svojom živote a viere. 
Cirkevné spoločenstvo musí neustále odhaľovať mimoriadne duchovné bohatstvo celej kresťanskej tradície, z ktorej môžeme bez obmedzenia čerpať. 
Avšak musia existovať ľudia, ktorí najskôr žijú podľa tejto veľkej tradície a sú schopní zdieľať svoje bohaté duchovné skúsenosti s ostatnými.

Žiadne osobné stretnutie s Bohom

Toto je primárna hrozba pre meditáciu. 
Keď sa meditujúci odreže od osobného stretnutia s Bohom, sústredí sa iba na svoje „vnútro“. 
Ak sa systematicky snaží dlhodobo preniknúť do „hĺbky svojho srdca“, potom na jeho úplnom dne môže nájsť iba prázdnotu a ničotu. 
A práve skúsenosť vlastnej prázdnoty a ničoty vedie meditujúceho niekedy k zúfalstvu. 
A zúfalstvo zlomí psychiku.
Kresťanská meditácia tiež smeruje do hĺbky srdca človeka, ale len aby sa na jej dne objavil osobný obraz Boha odrážajúci sa v činoch stvorenia. 
Môžeme povedať, že meditáciu, ktorá nakoniec nevedie k stretnutiu s osobným Bohom, nemožno nazvať kresťanskou.
Kresťanská meditácia má samozrejme svoje stupne vývoja, etapy meditatívneho „zasvätenia“. 
Prvé kroky v kresťanskej meditácii sa často zameriavajú na nadviazanie „osobného dialógu“, najskôr s vlastným životom, s prírodným svetom, s inou ľudskou bytosťou. 
Tento úplnejší a jasnejší dialóg so sebou samým, so svojimi blížnymi a so svetom však slúži na nadviazanie úplnejšieho dialógu s Osobnosťou Božstva. 
Konečným cieľom kresťanskej meditácie by mal byť vždy dôverný vzťah s Bohom.
Prostredníctvom meditácie nám kresťanstvo ponúka niečo mimoriadne: nadviazanie dôverného vzťahu s Bohom, ktorý sa stal človekom. 
Tajomstvo Vtelenia je jadrom kresťanskej meditácie. 
Je to jej „najlepšia šanca“. 
Vďaka Tajomstvu vtelenia má kresťan „Boha“ na dosah. 
Môže sa ho „dotknúť“, počuť ho, vidieť ho, dokáže sa s ním spojiť tým, že bude jesť jeho telo, jeho krv. 
Preto je kresťanská meditácia najjednoduchším a „najdosiahnuteľnejším“ spôsobom nadviazania dôverného vzťahu s Bohom.

Odmietnutie seba a svojho životného príbehu

Druhou hrozbou pre meditáciu je pokus o dosiahnutie spojenia s Bohom a zároveň odmietnutie seba a svojho vlastného životného príbehu. 
Meditujúci sa potom pokúša vybudovať silné puto s Bohom, ale mimo neho: nad rámec jeho „súčasného života“ a nad rámec jeho životného príbehu. 
Meditujúci potom vstupuje do akejsi ilúzie, ktorá spočíva v zmiešaní čisto psychologických zážitkov s duchovnými. 
Takéto „duchovné skúsenosti“ majú tendenciu byť zapletené do celého komplexu ľudských potrieb a obranných mechanizmov, vďaka ktorým je človek čoraz viac uzavretý a bojazlivý.