Vzývanie duší mŕtvych alebo duchov s cieľom spoznať skrytú pravdu a získať zvláštne nadprirodzené sily je radikálnym prerušením vzťahu s Bohom, ako aj veľkým nebezpečenstvom pre seba a priamym pozývaním démonov do života.
Vyvolávanie duší mŕtvych alebo nekromancia a kontaktovanie duchov alebo špiritizmus sú formy mágie známe už v staroveku, v pohanstve (hoci špiritizmus ako doktrína sa vyvinul až v polovici devätnásteho storočia). V súčasnosti, s postupujúcou krízou viery, možno zaznamenať návrat k tomuto typu praktík. Slová GK Chestertona sa teda napĺňajú: „Keď človek prestane veriť v Boha, môže veriť čomukoľvek.“
Ľudia veria v schopnosti podvodníkov, ktorí za peniaze predstierajú, že majú schopnosť kontaktovať posmrtný život, alebo veria, že skutočný kontakt s duchmi prinesie dobré ovocie, pričom ignorujú pravdu, že nakoniec vždy prinesie nešťastie.
Božie slovo ostré ako meč
V Starom zákone je zákaz vstupu do akýchkoľvek magických praktík formulovaný veľmi jasne a ostro:
Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, varuj sa napodobňovať ohavnosti tamojších národov! Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí. (Deuteronómium 18,9-12).
V inej časti čítame:
A osobu, ktorá sa obráti na vyvolávačov duchov a na veštcov a bude s nimi modlárčiť, proti takej osobe obrátim svoju tvár a vyhubím ju z jej ľudu. Ukážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som Pán, váš Boh! Zachovávajte moje príkazy a plňte ich; ja som Pán, ktorý vás posväcuje. (Exodus 20,6-8).
Aj v prorockých knihách Boh narieka: „Môj ľud sa svojho dreva spytuje a učí ho jeho palica, lebo ich zaviedol smilný duch a smilne sa odvrátili od Boha.“ „Veru, zavrhol si svoj ľud, dom Jakubov, lebo žijú podľa príkladu susedov: majú veštcov ako Filištínci a s potomkami cudzincov sa spolčujú.“ „..hrdinu i bojovníka, sudcu i proroka, čarodeja i starca, päťdesiatnika i vznešeného muža, poradcu, obratného umelca a znalca vo veštení.(Oz 4,12; porov. Iz 2,6; 3,2-3).
Zrada Boha je prirovnávaná k prostitúcii, pretože ide o radikálne odmietnutie Božieho zákona, zjavné porušenie morálnych hodnôt, ktoré má deštruktívny vplyv na jednotlivcov i celú spoločnosť.